6. deň

Často sa mi stáva, že keď spím pod holým nebom len tak v spacáku, zrazu sa uprostred noci strhnem. Prekvapene pozerám okolo seba a spamätávam sa z pocitu, že spím doma v posteli. To isté sa mi práve teraz stalo. Uvedomil som si, že na mňa padajú drobné kvapky dažďa. Ešte chvíľu sa snažím nevšímať si ich, ale spacák stráca účinnosť. Časomiera oznamuje 3:00 miestneho času. Miloš tiež vstáva, nervózne balíme všetko na motorky a snažím sa tváriť pozitívne. Aspoň dnes urazíme väčšiu vzdialenosť a viac uvidíme…

Akonáhle vychádzame na hlavnú, nevidíme ani prd. Sype sa voda, je tma a kvapky na štíte sa menia na milióny malých lúp, ktoré rozostrujú všetky obrysy. Takto nemôžeme pokračovať. Miloš si to užíva so svojimi dioptriami dvojnásobne. Po pár sto metroch kolonizujeme autobusovú zastávku.

Hulvátsky štýlom bezdomovca sa rozvalím na lavičke a kašlem na všetko okolo. Znova sa strhávam zo spánku. Mám pocit, že som práve zavrel oči a zisťujem, že je okolo mňa zo desať na bus čakajúcich občanov. Práve svitá a na druhý pokus môžeme vyraziť.


Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite.

32

Lúčime sa s Ukrajinou. Možno je to počasím, ale zdá sa mi všetko naokolo strašne zaspaté. Do karát nahráva aspoň dobrá kvalita asfaltu. Obchádzame mesto Priluki. Začína sa hlásiť palivová rezerva. Do Romni je asi 35 kilometrov. Samozrejme ja mám dojazd 30 a takmer pred pumpou mi Miloš musí pár kvapiek odčapovať zo svojej nádrže. Posledným Ukrajinským mestom na tomto výlete je Sumy. Odtiaľ ostáva už len 30 kilometrov do Ruska.

Zrazu zisťujem technický problém s uvoľnenou skrutkou na nosiči batožiny. Presne ten istý problém ako minulý rok na hraniciach Moldavska. Moja motorka ma zbožňuje a má zmysel pre načasovanie.

Na hraniciach zase strečkujeme. Treba vyplniť colné prehlásenie. Darí sa mi to bez chyby až na druhý pokus. Horšie je na tom Miloš so svojim elektrikársky roztraseným písmom. Keď ho už štvrtýkrát vrátili prepísať celú stranu, hovorím mu, že colník má božskú trpezlivosť. Ani som nedopovedal a došiel papier v kopírke. Miloš má pred sebou posledný platný pokus. Našťastie pri ňom stoja všetci svetoví literáti a elaborát odovzdáva úspešne k spokojnosti colnej moci. Ostáva kontrola batožiny, ktorú odbili so smiechom. Prvý dojem sa nevydaril a Rusko nám to vracia v podobe kvapiek dažďa.

Odstavujeme na prvej pumpe v úmysle pomeniť nejaké chechtáky. O takej službe tu ale nechyrujú. Vraj treba ísť do banky. A banka je najbližšie v Kursku. Jasné veď sme v gigantickom Rusku. Tu sa neočakáva iná mena ako rubeľ!

Vonku ma čakalo milšie jednanie. Chlapík stepuje okolo peráka, obzerá z každej strany, fotí, škrabe sa za ušami. Som povinný opísať mu historické podrobnosti a našu cestu sem. Robím to s potešením, keď vidím jeho detsky rozžiarenú tvár. Hneď sa nás pýta, či máme kde spať. Ochotne volá kamarátovi do Kursku, jachtá do telefónu s nadšením, čo stretol a všetko pre nás zariaďuje. Uisťuje nás, že lepšie cesty ako sú v Rusku sme nezažili ani v Nemecku a s desiatym podaním ruky nám praje šťastné kilometre.

Do papierovej gps zadávame Kursk.

Cesta je priama, učesaná, namaľovaná… Pozerám, akú počítačovú hru tu do čerta hráme. Cesta je postavená na násype. Po pravej a ľavej strane približne 10 metrov široké pásy pokosenej trávy a za nimi aleje vysokých stromov nasadené pravidelne 6 metrov osovo od seba. Stromy majú kmene typizovanej hrúbky dôkladne natreté bielou farbou do výšky 1500 milimetrov. Pekné kulisy nám Rusi premietajú…. A kde sú tí krvilačníci, ktorí nás už pred pol hodinou mali zabiť, zjesť a okradnúť? Kde je tá bieda a hladomor? Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite. Slovensko ich je plné, sú všade medzi nami!


Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla

Sme necelých 20km pred Kurskom. Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla. Tie vo filmoch tradične niečo vystreľujú alebo odhadzujú na nepriateľov.

Neviem aký veľký nepriateľ som ja. Ale tlmič z výfuku, ktorý po mne nečakane vystrelil, sprevádzala taká rana, že som skoro spadol z motorky. Našťastie sa to udialo neďaleko autobusovej zastávky, takže hneď odstavujeme a nechniape nám aspoň na hrby. Tlmič, ktorý sa chaoticky váľa po ceste zrazu s rachotom rozvalcuje žigulák a už je jasné, že technická pauza bude dlhšia.

33
vystrelený laďák
34
Vystrelený laďák
35
Útočisko

 Keď je po vymenovaní všetkých svätých výfuk na svojom mieste, Miloš sa rozhoduje pre nevinné doladenie karburátora. To sa ale mení na nočnú moru. Stačil mi letmý pohľad znalca na vymontované šupátko a tajomstvo kolísavého voľnobehu je odhalené. Motor si zrejme dobre pošmákol na kuse šupátka, ktorý mal pôvodne regulovať voľnobeh. Namiesto neho je tam diera. Miloš tvrdí, že je to nový výrobok. Ja ho uisťujem, že som videl minimálne 35 karburátorov 50 rokov starých, ale ani jedno šupátko nebolo v takomto stave.

 Minulý rok som zaviedol porekadlo: Človek mieni, jawa mení. Tento rok som ho doplnil: Čo jawa mení ani Boh nezmení. Ďalej to už dnes nemá zmysel. Utáboríme sa za zastávkou v poli. Pre dokonalosť atmosféry rozkladáme stany v areáli cintorína, aby si tu dnes po 450 kilometroch v lejaku odpočinuli aj dvaja živí.


7. deň

Stanley Cup v Rusku

10 hodín spánku sme si zaslúžili. Príroda je proti nám a triumfálne na nás čúra od rána. Opatrne sa poberáme do Kursku a hľadáme prvé nákupné centrum s bankou.

 Dnes je piatok tridsiateho a zrejme sa rozdávajú dôchodky. Len obtiažne rozháňame sardinkáreň pozostávajúcu z nervóznych dôchodkýň. Funia nám za krk bez ohľadu na diskrétny odstup. Tasíme naše zelené eurostovky a mexická vlna sivých hláv sa natáča k nášmu okienku. Pokladníčka berie eurá bez slova a stráca sa niekde v zákulisí. Milošovi steká kvapka studeného potu po čele a ja sa len s úsmevom pýtam, či bola aspoň pekná… Našťastie sa vracia s hŕbou rubľov, pri čom funiace dôchodkyne len nasucho prehĺtajú. Päť centimetrov hrubú kôpku bankoviek delíme na štýl kartovej vojny rovným dielom pred ich zaujatými pohľadmi.

 Vonku nás opäť čaká milá situácia s chlapíkom obdivujúcim stroje a s tradičným sledom otázok a odpovedí. Miloš sa len okrajovo pýta na možnosť opravy karburátora. Chlap- Dmitrij sa na chvíľu zamyslí… poďte za mnou! Kľučkujeme plniacim sa mestom z pruhu do pruhu. Prichádzame ku garážam, kde v každej druhej sa špecializujú na inú časť auta. Samozrejme pracovné podmienky samo-domo a bohužiaľ sa tu nikto nevenuje motocyklom. Náš sprievodca berie do ruky telefón a niekam volá. Vraj je tu motocyklový klub. Poďme tam.

Znova režeme mestom, blokujeme električky až sa po pol hodine dostávame na perifériu- časť Mokva. Miestny motogang tu má klubovňu. Bohužiaľ sme znova nepochodili. Všetci gangstri asi zarezávajú v práci. Čo iné v piatok doobeda?

IMG_3900
Pred bránou motoklubu

 Dmitrimu znova bliká nad hlavou žiarovka. Poďme na trh. Tak zase krížom cez pol mesta a ďalšia hodina preč.

Tržnica je klasická bratislavská Miletička- blšie trhy. A zrazu na jednom pulte fungel nový karbec presne na Milošovu motorku. Miloš dvíha skoro so zvlhnutými očami tento klenot nad hlavu ako Stanley Cup a breptá niečo o šťastí. Zašušťalo 850 rubľov. Dmitrimu chceme nechať nejaké peniaze na benzín, ale nič si nevezme. Dáva nám len svoju mailovú adresu, aby sme mu poslali fotky, keď sa vrátime.

36
Záchranca Dmitrij a Miloš
37
Trhovisko v Kursku

Po ľahkom obede sa z Kursku dostávame až po štrnástej, a to priamym smerom na Moskvu. S plnými peňaženkami môžeme natankovať plnú a ja pre istotu ešte aj do fliaš po posledných skúsenostiach. Nečakal som, že teraz budú pumpy v každej druhej dedine.

Od prekročenia ukrajinských hraníc až sem, si všímame popri ceste stánky s čerstvými domácimi produktami. Čím severnejšie sa posúvame, tým menšia je ponuka napríklad hrušiek alebo marhúľ a rastie ich cena. Za Kurskom už majú len zaváraniny a med.


tenká čiara života

Dažďa s každým kilometrom pribúda a rovnako aj vody za golierom. Kamióny obiehame a oni na oplátku rozprašujú litre špinavej vody.

 Ukážková je situácia, ktorú som nazval práčka.

Zavrú ma medzi seba z každej strany spolu štyri kamióny. Nemôžem pridať, lebo jeden je predo mnou, nemôžem zabrzdiť, lebo je za mnou ďalší a odbočiť sa tiež nedá. Hovorím si bohu dušu alebo plný plyn. Poryvy vetra so mnou hádžu na všetky strany a už si pomaly zvykám. Keď tu zrazu kamión po mojej pravici vyletí na krajnicu a ten idúci predo mnou prudko uhne tiež doprava. V stotine sekundy zisťujem, že sme svorne išli v protismere už hodnú chvíľu a oproti mne sa rúti neosvetlené trúbiace auto.

Ľahko vznikajú situácie, keď je čiara života tenká asi ako žiletka a občas sa čiara mení na bodkočiarku. Dostať v tejto chvíli defekt alebo šmyk, kamión, čo išiel za mnou ma vyklepe ako rezeň poctivo všetkými šiestimi nápravami.

 Nech je ako chce, vodiči sú v Rusku skutočne ohľaduplní. Väčšina kamiónov sa uhýba na krajnicu. My to občas tiež robíme a vodiči nám na znak vďaky blikajú. Je vidieť, že miestni majú za volantom veľa odžité na veľkých vzdialenostiach.

 Začína sa pomaly stmievať a dnešného cestného ródea už máme dosť. Sme asi 100km pred Tulou a zrovna sa tu opravuje cesta. Samozrejme je to jedno veľké oranisko. Miloš mi prská blato rovno medzi oči. Najväčšia chyba bola pretrieť si štít rukou. Parádne som tú sračku rozmazal. Musím si zdvihnúť štít a dostávam náklad bahna priamo do priezoru.

 Prichádzame do dediny a je už riadna tma. Nachádzame tichú krčmu, ideme sa pýtať na nocľah. Špinaví ako divočiaci, v kozmonautistických nepremokoch, blato až za ušami. Vojdeme dnu a zalejú nás nemé vyjavené pohľady s otvorenými ústami. Oznamujeme naše potreby a dostávame tip o ulicu ďalej. Päť sekúnd po našom odchode nastáva v krčme ohlušujúci výbuch smiechu. Samozrejme na našu adresu.

 Ubytovanie je perfektné za 500 rubľov na osobu a stroje sú v bezpečnom dvore pod zámkom. Dnes máme za sebou 300 mokrých kilometrov. Píšem sms organizátorom stretnutia veteránov na Šuňave, že tento rok to znova nevydá. Minulý rok sme to tiež prepásli, keď sme sa vracali z Krymu. Hádam to budúci rok konečne stihneme.

 

 

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

2 Comments

Komentáre niesú povolené.