CENTRAL ASIA- MONGOLIA- VLADIVOSTOK a späť 2016

STREDNÁ ÁZIA-MONGOLSKO-VLADIVOSTOK A SPÄŤ

,,Čumíš ako bača do Tuzexu,,

Toto bola bežná hláška mojej mamy, keď jej niekto pozeral za mladi do výstrihu…

Po minulé roky sme aj my čumeli na výstave motocyklov v Inchebe ako tí bačovia, no tento rok sme sa prvý raz ocitli na opačnej strane- v Tuzexe. Perák počas celej výstavy kotvil v stánku motoride.sk a smažil sa pod pohľadmi stoviek ľudí. A čím sme si to zaslúžili?

Pred nejakým časom som tento článok, ktorý práve čítate, uverejnil na motoride.sk. Bol súhrnom našich správ počas výletu. Miloš mi okamžite kruto vynadal, že je to nedorobené, nikto to nebude čítať, proste hanba. Bol to môj zámer. Po každom výlete som sa snažil napísať príbeh o aktuálnej ceste a nikdy to nemalo veľký úspech. Stavil som na slová kamoša Mateja, ktorý sa vyjadril jednoznačne:

,,na knihu krátke, na web dlhé.,,

Zapredal som sa bulváru a podľa jeho základnej definície (literatúra nízkej umeleckej úrovne) som použil krátky text a veľké obrázky.
Čo sa stalo?

Vyhrali sme prvé miesto v ankete Cestopis roka 2016

 

Náš najväčší cestovateľský sen

V roku 2013, po návrate z Ruska, som mal spolu s kamarátom Milošom ohromný sen. Ísť sa pozrieť do Mongolska. Úplne bezhlavo sme začali hromadiť rôzne informácie, hudbu, texty, nenásytne sme navštevovali rôzne cestovateľské podujatia. Začali sa preteky v kŕmení porcelánových prasiatok, ale prasiatka boli vtedy príliš malé. O polovicu menšie ako naša odvaha a plány. V roku 2014 prišiel čas, kedy sme sa mali rozhodnúť. Nevyšlo to, ale skvelý záložný plán za ušetrené prostriedky bol Kaukaz a krajiny okolo neho. V roku 2015 som bol zase ja tak zahĺbený do práce, že som prakticky nemohol uvažovať nad cestovaním. Prišli ďalšie sny, ktoré by boli skvelé, keby sa premietli do reality a ten starý už skoro úplne zapadol prachom. 

Na prelome rokov 2015 a 2016 padla tá obvyklá otázka... Milošove klišé:

Tak čo vedúci, kedy dáme to Mongolsko?

Chvíľu som sa konštruktívne zamýšľal. Je to ťažké, keď vás pohltí rutina. Znova som začal mať zasnené rána a vracal som sa na dávno navštívené miesta. Každý deň nové miesta, noví ľudia, nové krajiny a stovky nových kilometrov, ktoré zažijeme len raz v živote. Prepočet bol 25000 kilometrov a 150 dní. Takmer neuveriteľné, pre 90 percent ľudí nemysliteľné.

Vytrvali sme, spravili sme všetko, prekonali prekážky, obetovali sme, čo sme museli, a skutočne sme si to celé zaslúžili... Presne tak, ako som napísal na stránku Overland.sk:



Cestujeme na vzácnych historických motocykloch, ktoré sme doslova zachránili zo starého železa. Prešli nákladnými renováciami takmer do pôvodného stavu. Samozrejmosťou bol perfektný lak, perfektné chrómy, perfektné generálne opravy všetkého. Záležalo nám na tom, aby vyzerali a fungovali ako nové. Ako cestovateľské stroje potrebovali niektoré funkčné vychytávky, ktoré sériové modely nemali. Zásadou bolo nezasahovať do originálnych dielov, ktorých ceny sa pohybujú dosť vysoko. Sú to stroje so skutočnou dušou, bohatou všeobecnou históriou a špecifické svojim súčasným životom.

Veľa vecí sme sa pri renováciách naučili, pretože sme všetko riešili buď vlastnými rukami, alebo za pomoci starých majstrov, ktorí svojej profesii zasvätili celý život. S našimi skúsenosťami sme schopní vyriešiť všetky technické problémy.

Možno nie sme celkom podľa súčasnej módy, kde je hrdinom ten, kto sa do sveta vyberie na najlacnejšom čeriepku, možno bez vedomostí a s bohatou podporou. Pre nás sa nejedná o momentálny krátkodobý záujem. Nie je to recesia ani žiadne sponzorované hurá.

Máme radi naše motocykle a ešte radšej na nich cestujeme!



Stanovili sme dátum 10.5.2016. A keď už je dátum, vzniká príležitosť na ohýbanie priestoru a času...

Roman Kudroň a JAWA 350- rok výroby 1952

Miloš Vrábel      a JAWA 350- rok výroby 1982

 

Toto je dnes už neaktuálna propagačná mapa nášho výletu:

 

pozadie10_logo

Takto sme si to predstavovali na začiatku mája 2016:

Budeme prechádzať okolo vysychajúceho Aralského jazera, zistíme, prečo je na mapách Kazachstanu vyobrazená ťava, zažijeme krásne mestá postavené na starobylej hodvábnej ceste, vyšplháme sa do najvyšších priesmykov pohoria Pamir, absolvujeme niekoľkodňové pešie túry do základných táborov sedemtisícoviek. Nahltáme sa prachu púšte Gobi, prebrodíme rieky. Na holáča sa okúpeme v Bajkale a trhneme vzdialenostné rekordy v prejazde cez Sibír. To všetko po vlastnej osi na našich krásnych historických motocykloch.

Pri tomto žúre sa asi nevyhneme pravidlu ,,Človek mieni, Jawa mení.,, a pridáme aj nejaké bonusové Pohľadnice z destinácií, o ktorých ešte nevieme, že nás čakajú. Vlastne vôbec nevieme, čo nás čaká. Možno to nakoniec bude úplne inak.

Presne tak, nakoniec to bolo úplne inak. Prešli sme omnoho viac, trvalo to podstatne dlhšie. 

Kamaráti mi po návrate rozprávali, kde všade boli, čo všetko pozažívali. Skutočne pestrý rok mali... Ja im na to vždy len skromne hovorím, že tento rok som sa bol na motorke previezť len raz a bol som len na jednom jedinom výlete...

Toto nie je skutočný cestopis !!!

Denník, ktorý som dôsledne viedol počas výletu obsahuje stovky strán. Úvahy, opisy, hnev, radosť a nadšenie aj bolesť. To, čo si môžete prečítať nižšie je len súhrn všetkých správ, ktoré sme prostredníctvom Facebooku posielali našim kamarátom priebežne. Každá správa má na začiatku meno autora. Po kliknutí na toto meno vás to presmeruje priamo na pôvodnú správu. Niekedy stojí za to prečítať si komentáre k jednotlivým príspevkom. Sú často vtipnejšie. Pomaly pracujem na sérii krátkych príbehov z nášho výletu. Budem ich zverejňovať na našej stránke Pohľadnice z ciest. Takže ak máte záujem, sledujte nás ďalej. Vypnutím motorov sa šou neskončila 

 

 

 

 

PRÍPRAVY NA CESTU ROKA

Gumy, gumky, gumičky- pneumatiky značky BAŤA

Roman 18.4.

Minulý týždeň sme zohnali pre naše stroje novú obuv. Postavil som k sebe 2 výrobky v zásade toho istého výrobcu, ale s priepasťou 70 rokov. Poznáte značku BAŤA? Vedeli ste, že Baťa vyrábal okrem topánok aj pneumatiky a to už od začiatku 30. rokov? Pred 2. Svetovou vojnou dokonca vtedajší generálny riaditeľ JAWY uvažoval o zlúčení značiek Jawa a Baťa z ekonomických dôvodov. Baťovky sa už viac ako pol storočia nevyrábajú. Po roku 1945 sa zlúčili traja najväčší výrobcovia Baťa-Rubena-Matador pod skratkou BARUM.


Čistenie motora - odstránenie karbónu

Miloš 19.4.

Týka sa to najmä dvojtaktných motorov. Do nádrže tu musíme liať benzín spolu s olejom. A práve tento olej pri spalovaní v motore postupne vytvára vrstvu usadeniny, takzvaný karbón. Tento karbón sa usádza na hlavičke piesta, v spalovacom priestore, vo výfukových kanáloch a hlavne vo výfukoch. Raz za čas je nutné tento karbón z motora odstrániť, pretože, ako upcháva výfuk a výfukové kanály vo valci, tak znižuje prietok plynov von z motora a tým aj znižuje výkon. A takisto, ako sa usadzuje na stenách piesta a v kompresnom priestore, znižuje schopnosť motora chladiť sa.
Video znázorňuje ako sa to robí alebo nerobí na piestoch na motore z mojej Jawy 350 634. Na výfuky (to bude zaujimavejšie) sa pozrieme neskôr.

 


Vedci z CCNP /Odbor cudzokrajných chorôb v Nimnici a laboratóriá v Púchove/ zistili...

Roman 24.4.

Po rozsiahlom a náročnom výskume dospeli vedci k prekvapivým výsledkom. Vrámci prevencie pred tráviacimi ťažkosťami na cestách sa odporúča pravidelný príjem výživových doplnkov, ktoré obsahujú prvky typické pre pôdu v oblasti trvalého pobytu cestovateľa. Aby sme so sebou nemuseli ťahať kilá zemiakov, mrkvy, kalerábu,..., volíme vždy skomprimovanú variantu. V duchu tohto odporúčania mi prišiel krásny darček. Podporné palivo pre našu cestu až z Klatov v ČR.


Odvetranie prevodovky

Miloš 24.4.

Na prevodovke z motora Jawa 350 634 je odvetrávací otvor. Tento otvor slúži na vyrovnávanie tlaku vo vnútri prevodovky. Tento tlak vzniká tak, že ako sa prevodový olej zohrieva, zväčšuje aj svoj objem. Inak by mohol vyraziť gufero, alebo tesnenie motora. A keďže sa chystáme do krajov, kde budeme musieť brodiť rieky, je vhodné si toto odvetranie upraviť, aby mi nenatiekla voda do prevodovky. Odrezal som dutú skrutku z bicykla, narezal závit do prevodovky a na túto skrutku som pripojil hadičku. Hadička pôjde niekam pod sedlo. Dúfam, že tam až tá voda nedočiahne.


Keď opravuješ, aby si opravoval

Miloš 27.4.

Ja som to vedel. Vždy sa mi to stane. Vždy sa musí niečo tesne pred odchodom stať, kvôli čomu musím rozoberať motor. Aj teraz je to tak. Toto je fotka môjho motora z dnešného dňa (27.4), za 13 dní vyrážame. Včera som si spokojne skladal motorečku a dnes, neviem čo skôr. Zistil som závadu na kľuke (lesklý valec v strede), odišlo krajné ložisko a stredové je tiež načaté.
Kľuku som dal robiť dnes, bude hotová za týždeň. Potom už iba všetko nahádžem do motora, zatrasiem ním, zoskrutkujem a bude hotovo.

13063201_1097278007001547_6152942654804315429_o


Milošova kľukovka práve zdolala Kľak. Je to Kľakovka

Roman 27.4.

27.apríla napadlo 10 centimetrov snehu a Milošova kľukovka sa v ňom spokojne vyvaľuje aj napriek tomu, že za 13 dní má na 100 percent zabezpečovať pohyb motora na výlete, ktorý technicky predstavuje viac ako polovicu obvodu planéty.V skratke, sneh na konci apríla je to posledné miesto, kde by v tejto chvíli mala byť Milošova kľukovka.

13086983_1097307876998560_8880844567448871157_o


Už sa z toho neVIZUjeme 

Roman 3.5.

Minulý týždeň sa nám po mesiaci konečne vrátili pasy. Trocha postrapatené ale so vzácnymi obrázočkami. Jedine mongolské víza nám zatiaľ chýbajú. Problém je, že mongolské vízum zažína platiť dňom vystavenia a platí 3 mesiace. To znamená, že podľa nášho harmonogramu by nám prepadli ešte pred vstupom do krajiny. Budeme si ich musieť vybaviť počas cesty niekde v Kazachstane alebo v Rusku. Už teraz sa teším ne tú komédiu.


Vedci z Nimnice a laboratória v Púchove odhalili črievko dinosaura

Roman 3.5.

Je možné, že sa o mňa obtrela zabudnutá legenda?

Mohlo by to byť aj šťastie v nešťastí...

Bol raz jeden motocyklový výrobca v Československu, ktorý vyrábal motocykle značky Ogar. Firma zanikla tesne po 2. Svetovej vojne, ale predsa stihla jednu výnimočnú vec. Na úplnom konci svojej existencie, v posledných mesiacoch vyrobila motocykle na vlas rovnaké, ako je tá moja. Vyznačovali sa tým, že boli v tzv. holubej sivej farbe, plnom chróme a so zlatým linkovaním (čiže veľmi pekné).

Mali však jedno špecifikum, ktoré obstálo v mlynčeku dejín až do konca 90. rokov. Ogar svoje peráky osadil prvými dvojvalcovými motormi o objeme 350ccm a koncept tohto motora neskôr zdedila jawa a používala ho pol storočia. Aj naše motory sú priamymi potomkami v línii začatej Ogarom.

- Nešťastie spočíva v tom, že som zrovna dnes riešil chybu na dôležitom komponente v mojom motore a riešenie som hľadal v kúpe nového z Českej republiky.
- Šťastie spočíva v tom, že síce sa môj problém nevyriešil kúpou nového komponentu (komponent je ľudovo povedané na hovno) ale pravdepodobne bratia česi doplnili moju zbierku nepoužitelných blbostí o diel z motora OGAR 350, ktorých sa vyrobilo presne tak málo, ako bielych jednorožcov.

Možno sa mýlim a všetko, čo som napísal je len bájka. Ostatne, ja som rozobratý Ogarmotor ešte nevidel. Vlastne ani komplet originálneho Ogara som nevidel.

Ale všetko nasvedčuje tomu, že je to pravda


Ponožky pre šťastie...

Roman 5.5.

Nie, že by som bol poverčivý... jediné, čomu verím je, že človek mieni a jawa mení...

Včera som sa snažil zložiť motor. Je to predsa brnkačka. Mám to zvládnuté, som predsa profík. -To som si myslel, a tak som aj k dielu pristupoval (s prstom v nose).

Hrebeň mi klesol po neuveritelných vyše troch hodinách boja. Už som začal vzývať rôznych svätých. Najskôr decentne, neskôr poriadne nahlas, a aj tak to nepomohlo. O 22:00 som bol blízko nervového zrútenia, infarktu, s dopálenými rukami. Prvý krát v živote ma motor takto vycvičil- musel som si ísť ľahnúť.

Dnes som sa hlboko zamyslel. Spravil som zopár úkonov, určil som čo treba urobiť a ako to treba urobiť. Keď sa človek nachádza v momente, že sa zatvára motor, stojí čas, človek nestarne, nedýcha. Je to sekunda, ktorá rozhodne o celkovom výsledku. Dnes sa to podarilo. Bez problémov ako vždy v minulosti, s prehľadom a do hodiny.

Kua čo bol včera za deň?

Týmto ustanovujem moje 5. záväzné pravidlo:

,,Ak chceš úspešne zložiť motor jawy, obuj si ponožky vo farbe tesnenia,,


Skladanie motora

Miloš 5.5.

Tak konečne som spravil aj video. Síce Roman ma tu na stránke s motorom predbehol, ale vo skutočnosti som mal ten môj motor poskladaný ako prvý. Nieže by tu išlo o nejakú sútaž.
Prevodovku som si už dopredu poskladal a vypodložil, to by bolo nadlho aj v tomto videu. Skladal som to počas dvoch dní, celkovo 7,5 hodiny práce. Nie všetky postupy na videu sú úplne profesionálne, ale na moje podmienky a na to, že ten motor pôjde do Mongolska to musí stačiť.


Viem, že takto by sa to v záujme zachovania duševného zdravia robiť nemalo...

Roman 8.5.

Zoštíhľujúca kúra z 8.5.

70 kilogramov za 3 hodiny.


Ešte sme stále doma

Miloš 15.5.

Prípravy sú v plnom prúde. Aj keď je nedeľa, naplno sa pracovalo. A zrejme sa mi tá nedeľa vypomstila. Motorka nechce ísť do vyšších otáčok. Ani na jednotke nevládze, stále ju niečo dusí. Zistil som zaujímavý úkaz, z dvora vôbec nechcela ísť, vyšiel som na cestu a tam zdochla. Ale keď som šiel naspäť domov, tak išla celkom fajn. A nebolo to raz. Zrejme sa je moc na cestu nechce. Ale ja ju presvedčím. Pri montáži pávika mi pomáhal celá rodina, ďakujem. Odchod máme nastavený na utorok, budeme mať týždenné oneskorenie, snáď to už stihneme.


Poznáte spôsob, ako odhadnúť potrebný čas na vykonanie práce?

Miloš 18.5.

Ja ho poznám, ale neviem prečo som sa ním neriadil. Je to váš reálny odhadovaný čas, ten vynásobíte dvomi, + jeden deň. Tak aj nám sa trochu prípravy predĺžili, máme meškanie týždeň. Ale to nevadí, všetko je tak ako má byť. Hlavné je, že už zajtra ráno vyrážame na našu cestu. Pôjdeme cez Kremnicu a Banskú Bystricu, chceli by sme spať na východe, v Michalovciach. Tak nám držte palce.
Moja motorku premenujem asi na mastodonta. Ešte som na ňu ani nedal všetky veci a aj tak som ju nemohol zhodiť zo stojana.


Za 30 minút vyrážame

Roman 19.5.

Dnes po 11 dňoch práce tu stojí plne funkčný 64 rokov starý stroj, do šróba rozobratý a znova zložený, v niektorých ohľadoch lepší ako nový. Sme pripravení vyraziť...
Bilancia:

- Za posledný týždeň som spal len max. 4 hodiny denne
- Za každú hodinu práce okolo motorky som spravil min. 20 drepov
- Už nech sme na ceste, lebo toto boli galeje...


KOLESÁ NA ZEMI, CESTA PRED NAMI


Za výdatnej podpory kamarátov z východu konečne cestujeme

Roman, Miloš a kamaráti 22.5.

Nádielka kilometrov je zatiaľ minimálna ale spoločensky hodnotná. Sme v Rumunsku. Zajtra nás čaká Moldavsko.


Motkáme sa Rumunskom

Roman 23.5.

Včera sme navštívili drevený kostol v Surdesti zapísaný v UNESCO. Na záver dňa sa mi podarilo frajerským spôsobom zraziť psa vo veľkosti Miloša. Je to celkom povznášajúci pocit. Hlavne, keď bol šprajcnutý medzi predným kolesom a motorom. Dnes nás Vlado opúšťa a my pokračujeme do Moldavska.


Včera sme prechádzali Romanovým panstvom

Miloš 24.5.

Ale nikto nas tam nevítal. Neviem, ako to má tam ten Roman vybavené. Večer sme spali v pieskovni na kopci, bolo tam pekne. Aspoň sme mohli potrénovať podmienky do pušte Gobi. Teraz sme na pumpe vo Vasilei, na východe Rumunska, Roman sa borí so zadným kolesom. Utrhli sa mu na ňom 3 špice – nekvalitne repliky. Asi si dá poslať náhradne do Kišineva v Moldavsku, budeme tam na ne čakať. Zatiaľ si prezrieme vínne pivnice a budeme koštovat vínko.


Žijeme... aj keď s ťažkosťami...

Roman 28.5.

Navštívili sme podzemné vinné pivnice v Cricova neďaleko Kišiňova. Teraz sme už na ukrajine. Nútene sme museli prespať v Podnestersku. Odstrelilo mi 6 z 9 špici na jednej strane zadného kolesa. Núdzovo som minul všetky rezervné a zatiaľ to drží. Aj na ukrajinských cestách. Zajtra by sme mali byť v Charkove.


Navštívili raketové silo v Pervomajsku

Roman 28.5.

Skúsili sme si odpálenie jadrovej hlavice do USA v autentických priestoroch 12 podlaží pod zemou. Zápalka zhasla, ohňostroj sa nekonal.

Na ukrajine bolo asi 8 podobných základní, pripravených v období studenej vojny už od 50. rokov. Na území Ruska boli takýchto základní desiatky

Špice do kolesa hýbu motocyklovým svetom

Roman 4.6.

Už 2 dni putujeme Ruskom a sme vo Volgograde. Okrem prehliadky mesta počkáme dôležitú zásielku zo Slovenska. Kamarát mi tam poslal celú sadu špici z môjho starého kolesa a potom už môžeme pokračovať do Kazachstanu. Oprášil som staré kontakty spred dvoch rokov, a kamarát Alexej zariadil všetko pre hladký priebeh a doručenie mojej zásielky.

Miloš

Tak sme zasa online po dlhšom čase. Dostali sme sa do Volgogradu. Je to mestečko, ktoré žije históriou. My sme tiež trosku historicky požili. Nechali sme sa naverbovať do Ruskej armády. Ale keďže sme nováčikovia a ešte aj cudzinci, dali nám staré vojenské kabáty, staré zbrane a auto. Nechali nás voziť po celom Volgograde, pričom naplno hrali staré vojenské pesničky.

Druhý deň vo Volgograde

Miloš 4.6.

Umyli sme si motorečky, spravili nejakú základnú údržbu a po obede sme vyrazili do mesta. Navštívili sme Vojenské múzeum. Mali obrovský model zbombardovaného Stalingradu, na ktorý premietali projektormi situácie, ktoré sa diali v meste. Úžasné, niektorí ľudia pri tom plakali. Socha Matka Vlasť, sa týči nad mestom. Postavili ju na kote 102, na malom kopčeku. O toto strategické miesto sa viedli najkrutejšie boje. Pod sochou horí večný oheň na počest vojakom, ktorí tu padli. Ich menný zoznam je vytesaný do mramoru okolo tohto ohňa. Zaujímave miesto na zamyslenie sa.


 


 


Astrachan

Miloš 4.6.

Teraz sa nachádzame v Astrachane. Cestou sem sme išli okolo rieky Volgy. Rozlieva sa tu do ohromnej delty. Dosť veľa v Rusku pršalo a voda zaliala ohromné územia tejto delty. Ako sa rozliala voda, prišli obrovské množstvá malých mušiek. Sú veľmi otravné a je ich strašne veľa. Nič sa nedá robiť, iba ísť alebo keď stáť, tak s prilbou na hlave. Inak krajina je tu pre našinca zaujímavá. Miestami rovná, bez stromov, kríkov, iba tráva. Trochu severnejšie boli aj polia, ale tu už nič nie je. Iba piesok porastený trávou. Sme na skok od Kazachstanu, je to asi 100 km.


Horizontálna krajina

Roman 9.6.

Prešlo pár dní a my sme celkom slušne pohli mapou výletu. Podarilo sa nam prejsť Kazachstanom až do Uzbekistanu. Nečakali sme takú vysokú kvalitu ciest. Vďaka tomu sme si mohli naplno užiť horizontalnu krajinu. Niekto by mohol povedať, že je to nuda, ale prináša to zaujímavé impresie. Chvíľku sme pozorovali vzdialenú búrku, ktora sa podobala na atomovy hryb a v strede sa blýskalo. Železnice a cesty sa zbiehajú na horizonte do jedneho bodu. Na stepiach rastie tvrda trava, ktora vonia ako ihličie- a nie, nesniva sa mi o borovičke, aj keď sme ju doma zabudli.

Základné postrehy:

-nájsť miesto pre stan je trocha problém, nikde stromy a od cesty je vidieť 30 km. Náš spôsob je nájsť moslimský cintorín a rozbalit to za ním.

-Strachovka sa platí hneď na hraniciach a stojí 2000rb

-vzhľadom na kvalitu ciest, kazaši majú vo zvyku rýchlo jazdiť. Treba dodržiavať maximálku a hlavne svietiť. Policajti sú schovaní všade.


Ťavie cesty

Roman 9.6.

Keď sme plánovali výlet, čudoval som sa, prečo je krížom cez Kazachstan a Uzbekistan diaľnica na nej nakreslená ťava. Zahadu som odhalil, na ceste sú občas hrby, ktoré tu vybudovali po vzore ťavieho chrbta, a na nich lietam meter nad sedadlo. Dokonalá prevencia proti mikrospánku


Uzbekistan

Roman 10.6.

Nasou prvou zastávkou bol Moynak. Určite poznáte príbeh Aralského jazera, ktoré bolo ešte v polovici 20.storočia 4. najväčsie na svete. Teraz postupne vysychá. Moynak bol rybársky prístav. Tam, kde bola voda je teraz púšť a na pôvodnom brehu sú hrdzavé vraky lodí. Zážitok pekný… ale čo bolo potom…

Odskočil som priekopu, motorka bez problémov preletela, ale preťažený pavik dostal malinko cez hubu. Nasledovalo zváranie rámu. Teplota sa postupne vyšplhala nad 40 stupňov. Vydali sme sa na cestu. Po pár kilometroch som diagnostikoval defekt na zadnom kolese- prerazená neprierazná duša. Operácia sa natiahla na niekoľko hodin- bez vody, Miloš niekam zdrhol. Nikto z vodičov nechcel zastaviť, len mi s úsmevom mávali. Nakoniec som musel zatarasiť vozovku mojou batožinou, aby zastalo auto a konečne som si mohol kúpiť vodu. Také malé púštne dobrodružstvo.


Khiva

Roman 10.6.

Malé mestečko v Uzbekistane, ktoré bolo významnou križovatkou na hodvábnej ceste. Ma perfektne zachované historické centrum s hradbami. Je zapísané aj v UNESCO. Užili sme si relaxačný deň prechádzkami po starých uličkách, ochutnali dobroty kultúrne aj kulinárske. Pozreli sme si tradičné remeslá, ktoré zavŕšil Miloš snahou o výmenu prasknutej špice na zadnom kolese so skvelou panorámou historického opevnenia.


Do Buchary a v Buchare

Miloš 15.6.

Po ceste do Buchary sme mali krásne počasie. 45 stupňov, púšť, čierne prilby, bundy. Miestni sa ma pýtali, či mi nieje zima. Buchara – historické mesto, plno orientálnych stavieb. Kedže sa ale tejto kultúre moc nerozumiem, spoznávame to tu po svojom. Dostali sme pozvanie na večeru od miestneho pána. Kedže som bol zarastený ako Matuzalem, tak o polnoci vybavil miestneho holiča a profesionálne ma ostrihali a oholili. Prespali sme tam a na druhy deň, keď už nebolo tak teplo sme išli pozrieť aj nejaké pamiatky. Bývali sme v starom meste, po nociach tu preskakuje Alibaba zo strechy na strechu.


Samarkand

Roman 28.6.

Spokojne si my cestovatelia žijeme. Dokonca lepšie ako inokedy. Nevieme poriadne aký je dátum, deň v týždni a čas odhadujeme podla slnka. Všimnite si, aké sú pamiatky krivé. Nie je to chybou fotoaparátu. Pred nejakým časom tu bolo silné zemetrasenie a minarety tu celkom vtipne poohýbalo. Našťastie sa im nič vážnejšie nestalo. Spomedzi troch významných miest vrátane Samarkandu, ktoré sme navštívili je práve toto najbohatšie. Odráža sa to aj na pestrosti zdobenia stavieb, ale najdôležitejšie je jeho kultúrne postavenie. Vzniklo tu mnoho škôl, observatórium, bolo otvorené vzdelaniu a umeniu.


Tadžikistan

Roman 28.6.

Po uzbeckej púšti a rovine sa v Tadžikistane začína krajina konečne trocha meniť a naberá zaujímavé výšky. Tak isto je odlišný mentalitou ľudí a funkčnosťou systému. Už nemusíme toľko dohadovať ceny, všetko tu dobre funguje. Nie je treba pracne zháňať benzín a peniaze možno bez problémov meniť v banke.


Iskander a päťtisícovky

Miloš 28.6.

Prešli sme z Uzbekistanu do Tajikistanu. Podla wiki je to najchudobnejšia krajina z regiónu. Prešli sme hranice a nastal kultúrny šok. Všetko tu funguje, normálne sa tankuje na benzínkach, peniaze sa dajú vyberať z bankomatov. Sú tu super ľudia, ktorí sú veľmi hrdí na svoju krajinu. Všetko je upravené, mesta sú krásne. Už nás tu nechcú zbaviť peňazí, pýtaju sa, ak by bolo treba niečo, tak radi pomôžu. Dostali sme mnoho pozvaní na čaj, len tak od cudzích ľudi.
Konečne sú tu kopce. Boli sme pozriet jazero Iskander kul vo Fanskych horach. Moc tu neprší, takže tu nie su lesy, ale iba kríky. Všade naokolo sú päťtisícovky


Dušanbe

Roman 28.6.

Dušanbe je veľmi upratané a uhladené mesto. Tak trocha výstavná skriňa Tajikistanu. Hotel sme ale na prvý pokus trafili hrozný… upotený, bez poriadnej sprchy a wc. Musel som poohýbať listy vrtule na ventilátore, aby sme sa neudusili vo vlastnej šťave. Druhý deň sme sa ubytovali v Green house hostel, kde sa stretli najväčšie hovadiny, aké tadžické cesty môžu zažiť- motorka z roku 52, motorová kolobežka, skladačka z USA a rôzne bicykle. Chýbal už len nejaký Čech alebo Slovák na automatickej práčke- potrebovali sme akútne poprať veci.

Jackie taxi- tento vtipný chlapík bol taxikár, komik, spevák a sprievodca v jednom. Jazda mestom bol zážitok nie len pre nás, ale aj po ulici chodiacich

13528612_1135673226495358_8422342001329154073_o
Táto fotka ma stála v prepočte 5euro. Ale vidieť tučných policajtov bežať a preskakovať záhony s kvetmi aby ma chytili bola ešte lepšia sranda

13528072_1135673759828638_2360173954116851239_o


Hisor

Roman 28.6.

Historická pevnosť pár kilometrov od Dušanbe. Očakávali sme zachovalú chuťovku, ale trocha nás to sklamalo. Je to pekne obnovene z jednej strany, ale z druhej strany preorané buldozérom tak, že artefakty, ktoré by sa mohli považovať za archeologické nálezy sa váľajú všade okolo.

Vozítko pre trocha agresivnejšie deti… Na obranu pevnosti v Hisore

13503111_1135675123161835_2507418610027599748_o


Náš sen M41 Pamir Highway alebo rozprávka spod skalného previsu…

Roman 28.6.

Už v mape Dušanbe sa objavuje na jednej z hlavných ciest magické označenie M41. Je to naša vysnívaná Pamírska cesta. Prvá veľká skúška nás stretla pár kilometrov za mestom. Po značne poškodených cestách sme sa vyšplhali do priesmyku vo výške 3252m.n.m. Milošova motorka to zvládla bez zaváhania, perak občas zúfalo skučal, ale vyplazil sa. Naša prvá spoločná méta tohto druhu. Skoro každá horská dedina má vlastný buldozér. Zosuvy pôdy sú tu dosť časté a reliéf cesty sa tým stále mení.

Miestny obyvateľ:

Večer sa vytešuje, ako sa zajtra v robote blisne na svojej našprnganej Lade, ráno však musí sadnúť do buldozéra, aby to cez zával vôbec stihol na šichtu… to je život v Pamire.


Dolina Vanch

Miloš 28.6.

Na jej konci sa nachádza ľadovec Fedchenko. Tento ľadovec, dalej pokračuje až pod najvyššie štíty Pamiru. Najvyšší z nich je Ismoil Somoni Peak so svojimi 7495 metrami. A to sme si nemohli nechať újsť. Cez dolinu je to 100km po štrkovej rozbitej ceste. Celý deň sme šli hore až na miesto, odkiaľ sme sa nepohli. Buď brod cez divokú rieku, alebo strmák, ktorý sa nedal vyjst. Tak sme to tam otočili, 10 km od ľadovca. Pešo by to bolo odtial ešte asi deň pochodu, a keďže nás trošku tlačia viza, vrátili sme sa. Najvyššie štíty sme nevideli, iba nejaké trápne šesťťisícovky.


Mesto Khorog

Roman 28.6.

Dostali sme sa sem pred dvomi dňami v úmysle najesť sa a pokračovať v ceste. Zaujali nás prísne bezpečnostné opatrenia. Pýtali sme sa ľudi, vraj príde prezident. Neplánovane sme trafili veľmi významný sviatok. 27.6.1997 bol v Moskve podpísaný mier po občianskej vojne. Cele mesto žilo prípravami na túto špeciálnu príležitosť. Mnohé obchody zavreli ešte pred obedom, mesto bolo uzavrete pre dopravu. Oslavy prebiehali na viacerých miestach formou kultúrnych podujatí, hudobných vystúpení, na zaver vystúpenie prezidenta na štadióne a 10 minútový ohňostroj. Pekný zážitok a zároveň relax pred náročnou cestou. V najbližších dňoch nás čaká Iskashim, Murghab, priesmyk vo výške 4655m a vstup do Kirgizska.


Pamir

Miloš 6.7.

Prešli sme s našimi motorečkami Vachan koridor. Toto územie sa nachadza na Tadžicsko-Afgansko-Pakistanskom pomedzí. Kedysi tadiaľto prechádzala vetva Hodvábnej cesty, tak je tu vela kadejakych starých pevností. Navyše Vachan oddeľuje Pamir od Hindukúšu a neďaleko je Karakoram. Mali sme tú česť vidieť najvyšší vrch Hindukúšu Tirich Mir so 7708 metrami. A kopu Pamirskych šestisícoviek.


Vachanský koridor

Roman 6.7.

Ešte sme len prišli do Iskashimu a hneď som dostal ponuku pomôcť s natieraním plota. Takto to dopadlo...

13559107_1141003799295634_595474464468828364_o

R.I.P. Pav 40

Roman 6.7.

Okolnosti nás pred necelým týždňom donútili utratiť jeden príves.

Vo výške 3500 metrov nad morom a desiatky kilometrov od civilizácie sme sa rozhodli pre konečný verdikt. Objavilo sa poškodenie, ktorého riešenie by nás zbytočne pripravilo o čas a peniaze. Navyše by si vyžiadalo dobrého majstra. Príves bol veľmi preťažený a vzdal sa.

Vybudovali sme mu skvelý memoriál, ktorý bude naveky tu v horách Tadžikistanu pripomínať udatnosť prívesných vozíkov vo svete. Ak pôjdete okolo, zapichnite mu tam nejaké motorové sviečky.


A sme hore na plošine Pamiru

Miloš 6.7.

Priemerná nadmorská výška je 4000 metrov. Motorky idú, aj keď to už neje ono. Ale štvorku nemám problém zaradiť. Krajina je ako z iného sveta. Nič tu nerastie, je tu iba púšť a zima. Žijú tu ľudia v zopár malých mestečkách.


Čínska hranica

Miloš 6.7.

Z mestečka Murgab sme chceli ísť pozrieť na čínske hranice do priesmyku Kulma (4362 m). Odtiaľto by malo byť vidieť najvyšší vrch Pamiru Kongur s výškou 7719 m. Avšak Tadžidsko-Čínska byrokracia nás tam nepustila. 25 kilometrov pred týmto priesmykom je pohraničné pásmo a tam nás otočili. Aspoň sme ho videli z diaľky. Cesta tam je tak rozbitá, že všetci jazdia nie po ceste ale po okolitej kamennej púšti.


Výjazd na najvyšší priesmyk nášho výletu 4655m.n.m

Roman 6.7.

bola to výzva- hlavne pre perák. Bez prívesu a s vymenenou tryskou v karburátore to išlo pomerne dobre až po predposlednú zákrutu. Tam motor definitívne zastal. Musel som odmontovať výfuky pre lepší odchod spalín. Pomohlo to a s rachotom som to v pohode vybehol. Milošova motorečka všetko zvláda bravúrne bez zásahu do pôvodných nastavení.
Vzduch bol v priesmyku riedky, pri prudšom pohybe sme sa zadýchali. Aj napriek tomu sme si neodpustili peší výšlap na najbližší kopec do výšky 4930m.n.m.


Vyššie ako Mont Blanc

Miloš 6.7.

Ja ako skalný turista som si nemohol odpustiť prekonať 5000 metrovú hranicu. Vybral som si najbližši kopec od nášho najvyššieho priesmyku ktorý mal 5200 metrov. Všetko naplánované, mapy vytlačené. A realita? Pozerám na to, mohli by tam ešte jazdiť super obrovský slalom... Kopa snehu. Plan som na rýchlo zmenil a s Romanom sme vyšlapali na opačnú stranu priesmyku. Dosiahli sme výšku 4930m, čo je vyššie ako Mont Blanc. Aspoň naň už nemusíme ísť.


Karakulské príšery

Roman 6.7.

Pri jazere Karakul som sa pristihol, že mi asi začína chýbať Slovensko. Trocha sa mi zazdalo, že mi pripomína Liptovskú Maru. Dokonca aj voda mala podobnú teplotu. Jazda okolo jeho brehu bola perfektná rozlúčka s Tadžikistanom.


Kirgizsko

Miloš 6.7.

Prešli sme cez priesmyk 4280m do Kirgizska. Takéto metre nás už nerozhádžu. A krajina sa zmenila. Hory na hranici tvoria obrovskú hradbu, cez ktorú neprenikne do Tajikistanu žiadna vlaha. Preto je tam púšť. Ale na druhej strane je zrazu všetko zelené. Hneď je to tu pre mňa krajšie. Jeden štít z tejto hradby je aj Lenin pik so 7134 metrami. Chceli sme ísť pozrieť do základného tábora pod neho, ale počasie nás nepustilo. Aspoň som ho ráno zahliadol zo stanu ale bohužial neodfotil. Obrovská ľadová pyramída, niečo neskutočné.


Mesto Oš

Roman 14.7.

Boli sme v meste Oš. Dalo by sa povedať, že je to prerastená dedina s obrovským trhoviskom v strede a kamenným vrchom na ktorom je zvláštny prírodný tobogán z vyleštenej skaly. Ľudia, ktorí majú problém s chrbticou sa na ňom spúšťajú a tvária sa, že to pomáha. Chcel som sa spustiť po bruchu a hlavou dopredu, ale táto metóda ja vraj skôr na napravenie hlúpoty. Nechcel som vytŕčať z radu...


Priesmyky pre deti

Roman 14.7.

Priesmykom a prašným cestám sa vôbec nevyhýbame. Rozhodli sme sa navštíviť jazero Song kul. Mysleli sme si, že cestu zvládneme za jeden a pol dňa, ale realita nám plán zdvojnásobila. ešte pred dvomi mesiacmi som prehĺtal nasucho, keď som v mape videl výšky priesmykov nad 3500m. Teraz sa v horách rozhliadam okolo a pozerám či už, alebo ešte. Po Tadžikistane je všetko nízko.


Kirgizská príroda je občas pekne namaľovaná

Roman 14.7.


Biškek

Roman 14.7.

Našim hlavným zámerom v tomto meste bolo získať mongolské víza. Aby to malo cveng, vybrali sme si môj narodeninový deň. A samozrejme ako prvý mi chcel zagratulovať Murphy. Toľko som toho sviniara vyháňal z garáže, keď som pripravoval motorku na cestu... Určite ho poznáte a jeho zákony tiež.

Samozrejme mongolská ambasáda bola zavretá...


Biškek opravovňa

Roman 21.7.

Aby ste si nemysleli, že sme sa v Bishkeku len zabávali, pridávam zopár technických fotiek. Vidieť zanesenie výfukových kanálov a spaľovacieho priestoru v motore po cca 7500 kilometroch. V týchto končinách nie je možné kupovať pre mazanie motorov olej originál do dvojtaktov. Nahrádzame ho najčastejšie motorovým olejom 10w40. Navyše ja som vyrážal s motorom po výbruse, čo si vyžiadalo zvýšené mazanie a bohatosť zmesi. Keď sa to spojí s ležérnym štýlom jazdy po rozbitých cestách, máme tu výsledok.

Brať kvalitný olej do zásoby na takúto cestu by bol číry nezmysel. Bolo by to cez 22 litrov.

Na funkčnosti sa použitie 10w40 nijako neprejavilo. A že motoru dávam extrémne zabrať vedia všetci, čo ma poznajú

 

Ešte trocha o Biškeku z môjho denníka...

Babylonská veža- Ako som Milošovi prehodil výhybku a poslal ho na druhú koľaj

Zatriasť Babylonskou vežou, alebo ju obrátiť hore nohami môže len slovenský architekt. A hostel pre cestovateľov je veľká veža, veľká výzva. Každý tu hovorí inou rečou. Triasol som poriadne. Až tak, že z nej spadla anglická slečna. Priamo mne do náručia...

Ako sa mi len do toho Nomads Home Hostela nechce. Dostali sme odporúčanie, ale ja by som najradšej vysliedil včerajšiu partiu motorkárov nech je sranda. No nakoniec sme to našli.

A aj niečo viac. Trochu som sa pri pohľade zarazil... svieža a prirodzená, celkom pekná, pokojne sedí a pozerá trocha zasnenými modrými očami. S o to väčším nadšením pristupujem k zoznamovaniu.

Jej odpoveď na štandardnú otázku odkiaľ, kam, ako ma dostala.

,,Z Anglicka do Mongolska na Vespe- skútri.,,

Prekvapenie a aj nadšenie som bol pripravený hrať, ale to vôbec nemusím.

Emma.

Hneď sme sa dozvedeli, že Vespa umrela po ceste sem až trikrát a vždy na tú istú chorobu. Zaseknutý ventil stretnutý s piestom a paseka v motore. Vespa je momentálne v Almaty v Kazachstane a čaká na náhradné diely z Anglicka. Malo by to byť do dvoch týždňov pojazdné.

A tu sa to celé začalo. Paralely a neuveriteľné náhody spojili cestovateľské plány. O 2 týždne totiž máme opúšťat s Milošom Almaty.

Po základných úsmevoch sme si každý išli po svojom. Ale chytil som jeden jej letmý a veľmi dôležitý pohľad. Ostáva už len čakať, kedy ho rozoznám opäť.


Jazero Issyk-kul

Roman 21.7.

Keď sme niekomu po ceste hovorili, že pôjdeme pozrieť aj jazero Issyk-kul, všetci svorne tvrdili, že tam bude teplo a bude sa dať kúpať. Veľmi som tomu neveril, ale je to tak. Jazierko už asi 200 rokov neodteká (prečítal som na Wiki) a je z neho celkom príjemná alternatíva mora s piesočnatou plážou. Chvíľu som uvažoval na rozložením tábora, ale slnko bolo vysoko a ešte niekoľko bodov záujmu predomnou...


Úloha zameraná na kreativitu

Roman 21.7.

Južne od jazera Issyk-kul sa nachádza niečo, čo tu na rýchlo pre upútanie turistov pomenovali Fairy Tale Canyon. Mne sa viac páči origo názov Skazka.

Je to pieskovcové údolie, kde sa príroda celkom slušne vyhrala s tým, čo mala momentálne k dispozícii. Ostali bizarné tvary, ktoré sem chodia obdivovať turisti. Zo začiatku som bol skeptický. Veď také tvary mám stále okolo cesty... ale je to celkom vtipné. tak som sa zapozeral a zamyslel, že som dvakrát spadol.


Čo je mokré, to je čisté

Roman 22.7.

Pamätáte sa na tie horizontálne fotky z Kazachstanu spred mesiaca? Po prejazde hranicami s Kirgizskom som bol dosť prekvapený... Posúďte sami. Veľmi tomu pomohol dáždik, ktorý pekne osviežil farby a vyčistil vzduch. Ako ja hovorievam, keď utieram kvapky vody z helmy: ,, To je super, že prší, aspoň sa nebude prášiť,,


Milé deti!

Čo je na konci dúhy?

No predsa POKLAD

13735730_1151954724867208_7327404006312295751_o


Jeden kaňon na každý deň+ strašidlo

Roman 22.7.

Východne od Almaty sa nachádza Šaryn kaňon, o ktorom ľudia hovoria, že je podobný ako Grand Canyon. Turistov je tam asi toľko, ako prstov na jednej ruke. Má zaujímavú klímu. Na jeho horných okrajoch príjemne pofukuje vietor, ale na jeho dne vzduch stojí a je tam veľmi horúco. Pri kempovaní v jeho blízkosti ma počas noci budili zvláštne zvuky. Neustále som sa strhával zo sna a postupne som vylúčil všetky šelmy, ktoré by ma chceli zožrať. Ostal už len tirannosaurus alebo slon. Ráno som sa príšere pozrel zoči-voči... posledná foto... tomu neuveríte. Čo to je?


Alma Ata

 Miloš 27.7.

Vyviezli sme sa lanovkou na kopček nad mestom ako Nemeckí turisti. Mali tam tabulu s osobnosťami, ktoré navštívili Almatu. A presne v strede, hneď vedľa Stevena Segala, bol aj prezident Ivan Gašparovič. To som sa musel odfotit. A ostatne sú už iba prerábky pri pivečku.


Ťažké je dodržať plány staré niekoľko mesiacov, ťažko je všetko detailne naplánovať niekoľko mesiacov dopredu

Roman 28.7.

Naša cestovateľská svorka sa náhodou rozrástla o jedno vozidlo. Emma a jej vespa Grettle má rovnakú trasu ako my. Vespa bola niekoľko týždňov v kóme po kolapse rozvodov a dnes ráno o cca 2:00 miestneho času znova zavrčala. Držte tomu podivnému stroju palce, nech s nami vydrží až do Ulanbataru


V Almaty sa uzavrela etapa Strednej Ázie, na ktorú som sa najviac tešil

Roman 3.8.

Opustili sme pestré a rôznorodé krajiny.

Emma si to na Vespe poriadne valí. Občas jej aj stíhame. 300 kilomettrov za deň je náš štandard a práve sa nachádzame v meste Barnaul.

No a to Mongolsko? Mám z neho rovnaký pocit, ako pred dvomi rokmi s Tureckom... hlavne preletieť... Predsa len je tu za rohom a navyše tam bol už každý. Teším sa na prekvapenia, ktoré nám prinesie.


30 kilometrov pred ruskou hranicou

Roman 3.8.

Doprial som si technickú prestávku. Keď sme vyrážali zo Slovenska, veštil som mojej rozete životnosť do 10000 kilometrov. Potvrdilo sa to skoro presne.


Stravovanie

Miloš 3.8.

Dostal som veľa otázok typu: A čo tam preboha jete? Tak tu je jeden príspevok o tom, ako sme si krásne vyžierali v tej Centrálnej Ázii.

Obrázok č.1 - V Almaty sme si objednali veľký tanier, bolo to drahé, ale dobré. Všetky druhy grilovaného mäska + prílohy. Traja sme to nezjedli.
č.2. - vo väčších mestách je možné nájsť táckarne. Zoberieš tácku a ukazuješ prstom. Nemusíš lúskať menu, ktorému nerozumiem. Väčšinou sem prídem riadne hladný, naukazujem riadnu kopu a potom už len odfukujem .
č.3.- Lagman. To ti je taká lakocinka, niečo ako náš guláš, mäsko, rôzna zelenina a hrubé rezance. Fakt dobré, majú to skoro všade.
č.4. - Manty. Cestová taštička plnená mletým mäsom a potom uvarenä. Väčšinou je to mrazený polotovar, nič moc.
č.5. - Pirožky. Majú ich v obchodíkoch, v stánkoch na ulici. Plnené mäsom alebo zemiakovou kašou. Sú dobré a dá sa z nich najesť.
č.6. Keď sme v nejakej diere a v obchodíku nemajú skoro nič, určite majú aspoň sladkosti. Napríklad kávenky.
č.7. Večerné varenie, keď niekde stanujeme. Nejaka vifonka s chlebom, áno dajú sa tu kúpiť. Málokedy sa zmôžeme na niečo lepšie, sme leňosi.
č.8. Raňajky. Niečo rýchle do úst. Chleba s chlebom, zajedané ruským atlasom. Za luxusné raňajky mám to, keď zajem paprikou alebo dokonca jablkom.
V Rusku sú už aj nejaké lesy, kde sú okrem húb aj komáre. Šašlik, je tu celkom rozšírený. Šašlikom nikdy nič nepokazíte.
Dobru chuť priatelia


Barnaul

Roman 3.8.

Zastávka na sprchu a trochu relaxu. (Podľa wiki) najstaršie mesto na Sibíri. Bohužiaľ väčšina pôvodných domov ľahla popolom. Mali sme šťastie na hostel. Je to drevenica asi 100 rokov stará

zistili sme:

- 10 rubľové bankovky sú nedostatkový tovar a my vieme prečo
- Emmu nikto neporazí v biliarde- celá motorkárska krčma čumela a ja som sa smial


 

 

Altaj

Miloš 11.8.

Altaj, pohorie medzi Ruskom a Mongolskom. Po dlhom čase sme videli konečne aj nejaké hory. Je tam fakt pekne. Velké rieky, ktoré tečú cez divočinu, nekonečné lesy. Síce som v Kanade nikdy nebol, ale pripomína mi to Kanadu. Miestny tvrdia, že netreba chodiť do Švajčiarska, tu je krajšie.


Cesta z Barnaulu

Roman 11.8.

Cesta na mongolskú hranicu sa nám pomerne dosť natiahla... úprimne povedané, flákali sme sa a každý deň sme si našli nejaké pekné miestečko na spanie


Čujský trakt

Roman 11.8.

Jedná sa o veľmi peknú cestu s označením M52, ktorá sleduje tok rieky Čuja. Má veľkú históriu ako obchodná cesta do Číny. Posledná veľká zmena pred vybudovaním súčasnej asfaltky bola v 30. rokoch minulého storočia. Vtedy na nej pracovali väzni za podobne ťažkých podmienok ako na ceste kostí, ktorá vedie do Magadanu.

Príjemné zastavenie bolo pri novovybudovanom pamätníku. Kúsok od neho je zachovaný približne 5 kilometrov dlhý úsek starej cesty z 30. rokov, takže som si mohol skúsiť, aké to bolo tadiaľ cestovať. Zvodidlá v náročných úsekoch boli vybudované z plochých kameňov a stúpania by sa dali porovnať s niektorými na Pamire. Cesta bola štrkovo-kamenistá a široká asi ako jeden súčasný jazdný pruh.


Do Mongolska asi ako z Bratislavy do Trenčína

Roman 11.8.

Tesne pred Mongolskou hranicou sme ušli búrke, našli sme podivné kamenné maľby a miesto pre úchvatný motocyklový monument


Ako sme nechtiac narušili ruskú pohraničnú zónu...

Roman 11.8.

Chcela nás zastihnúť búrka, ale ušli sme jej do mesta Tašanta. V pohodičke sme si nakúpili, prečkali dážď. Emma ostala v kaviarni a ja s Milošom sme sa vybrali na 10 kilometrový výlet za archeologickou zaujímavosťou.

Našli sme pole s kruhovými kamennými mohylami.

Všetko by bolo fajn, keby za nami neprišlo auto ruskej pohraničnej stráže. Vraj sme narušili chránený priestor a že či máme povolenie... vyštartovali za nami až dve hliadky

A čo potom?

-Museli sme ísť pred ich autom na stanicu, ale nestíhali nám v teréne. Museli sme ich čakať.

-Podpísali sme tonu papierov, a jednu mapu, kde malo byť označené miesto, kde nás chytili. Bohužiaľ mapa by potrebovala ešte dve strany- boli sme príliš ďaleko.

-Emmu chceli pokutovať tiež, ale odmietli sme tlmočiť a oni boli leniví zavolať tlmočníka

- Pokuta 900 rubľov na osobu.
- Ostali sme spať na hranici pri kamiónoch

Aké ponaučenie z toho plynie?
Čítať otravne dlhé výhražné tabule pri ceste do konca a mimo asfaltu v pohraničnej zóne ani krok. Dokonca ani do obchodu, na WC a podobne!!!


Ako prepašovať Vespu do Mongolska legálne?

Roman 11.8.
(neberte to ako návod na legálny podvod)

Ak ste na svojom stroji ako turisti a máte turistické víza, všetko je v poriadku. Lenže naša Emma plánuje ostať aj s Vespou v Ulanbátare a rok tam učiť deti.

A toto bol počiatočný bod, kde sa roztočil kolotoč byrokracie trvajúci 5 hodín- lepšie povedané do záverečnej. Niečo ako kedysi dávno Veľký tresk, len menej organizovaný.

Emma bola povinná zaplatiť zálohu za svoj motocykel približne vo výške 25 percent kúpnej sumy. Lenže ako zistiť kúpnu sumu? Colník začal pozerať inzeráty na nete a zistil, že Vespy sa v Anglicku predávajú okolo 3000 libier. Emma prišla so slzami v očiach, že bude musieť zaplatiť 600 libier.

Vymyslel som dve funkčné alternatívy:
(1) Napíšem čestné prehlásenie, že Vespu kúpila odomňa za 350 libier.
(2) Narýchlo uverejním niekoľko falošných inzerátov

Varianta číslo dva nakoniec zabrala. Týmto sa ospravedlňujem polovici Európy za pošliapanie nádejí na kúpu Vespy v super stave po prvom majitelovi z roku 2002 za 330euro. Falošné inzeráty som už stiahol

grettle-add_orig


Mongolsko

Miloš 11.8.

Mongolsko - krajina do ktorej som sa chcel už dávno dostať. Tešil som sa sem a zatiaľ ma nesklamala. Je zaujímavé, ako sa krajina zmenila. Na jednej strane Altaja sú lesy a na druhej strane nieje nič, len step. Ani tráva tu poriadna nerastie, iba maličká. Možno preto, že sme dosť vysoko, okolo 2500 m.n.m.. A je tu teraz aj riadna zima, v noci bolo len 2 stupne. Ľudia sú tu velmi fain, aj keď nemajú občas rozhľad. Pytali sme sa na mesto Olgii a vraveli, že je to veľké mesto, tak okolo 500 000 ľudí. Moj odhad je, že je veľké zhruba ako Ilava. Cesty tu niesu vobec zle, chodia po nich aj kamiony. Zatiaľ sme prešli oveľa viac po asfalte, ako po štrku. A aj ten štrk vyzera ako podklad pod asfalt. Polovica cesty do Ulambataru je asfaltová. Takže, to nieje už také adventure, ako mám napozerane z Long way round, kde kúsok pred Ulambatarom bozkavali asfalt. Kto chce zažiť ešte nejaké dobrodružstvo, nech sem rychlo ide, cesty stavajú rýchlym tempom. Za pár rokov sa môže stať, že pojdeme po dialnici z Nemecka, cez Mongolsko až do Číny.


Mesto Olgii


 


 

 

GoPro podrsenka

Roman 26.8.

Milí motorkári a milovníci pohyblivých obrázkov. Dovolil som si vymyslieť úžasný doplnok pre všetkých, ktorí chcú zvečniť svoje zážitky v pohybe. Nedám si tento môj vynález patentovať zámerne.

Najväčšou odmenou bude pre mňa, ak uvidím viac motorkárov brázdiť cesty v GoPro podprsenke.

Emma už pár dní snívala o tom, že by chcela zmeniť polohu jej kamery, aby mala pestrejšie zábery. Kúpili sme podprsenku a prišili na ňu úchyt na kameru. Viete si predstaviť, ako reagujú ľudia, keď s tým zastaví napríklad na pumpe? Pomaly začiname pripomínať cirkus.

14124925_1179009115495102_3541835886666562973_o


Pomsta zjedeného svišťa

Roman 26.8.

Miloš sa od nás odpojil. Jednoducho zablúdil do inej doliny a tak sme si užili s Emmou asi 5 dní vo dvojici.Všeličo sme pozažívali, krásne miesta prešli… najkrajšie fotky boli ukradnuté s foťákom.

Čo však stojí za zmienku je jedna večera. Našli sme si parádne miestečko pri potôčiku, pod lesom asi 30 kilometrov od mesta Tosontsengel. Založili sme oheň, lebo bolo asi 6 stupňov. Pristavilo sa auto, vystúpili dvaja chlapi, prisadli k nám, vodka padla za vlasť. Vraj majú niečo dobré na jedenie. Za 5 minút doniesli čerstvo uloveného svišťa. Nakrájali ho mojim nožom, uvarili v mojich hrncoch, Emma mala najväčšiu obavu, že jej pridajú svišťa do polievky. Je to celkom slušná pochúťka.

Moje odporúčanie: Jedzte svište, zachránite zajace!

A prečo pomsta zjedeného svišťa? Nasledujúceho dňa sa na nás zosypalo niekoľko problémov

- Umrela mi baterka v motorke (našťastie som mal náhradnú- veľká vďaka Miro- zachránil si ma)
- Uletel mi štít na helme
- Emma v snahe prekonať rozmočené pieskové kolaje celkom drsne hodila držku v štýle supermana. Zlomila pri tom stojan na Vespe a odpadol jej kufor.


Súhrn technických prestávok vyhradených pre Vespu ,,Grettle,,

Roman 26.8.

-Dýchavičnosť spojená so zaneseným vzduchovým filtrom. Pôvodne sme si mysleli, že jej zle zatvára výfukový ventil.
-Odpadnutý vysokonapäťový kábel a tyristor
-Prerazenie zadného plášťa na retardéri, ktorý sa na ceste vypínal do výšky kolien
-Bublina na prednom plášti- ak sa máte radi, nekupujte čínske plášte.
-Ulomený stojan pri páde do priekopy- ako stojan skvele poslúžil po zvyšok výletu môj Perák
-Odlomený kufor

Ulanbátar pre nás znamená približne polovicu výletu, pre Emmu je to zatiaľ konečná zastávka. Ak by ste chceli vedieť niečo viac o jej ceste, kliknite na obrázok:

dscn0562


Na úvod k Ulanbátaru

Roman 26.8.

V roku 2012, keď sme boli na Kryme, som si pri jednej náročnejšej situácii povedal: ,, Nevadí, každý zážitok sa počíta,,. Po prvej noci v Ulanbátare som si to musel povedať znova. Ako tradične, aj teraz mi ukradli foťák. Ale musím povedať, že zlodejiov tu majú kultivovaných. Kým som bežal za zlodejom, Emma ma čakala na bezpečnom mieste. O chvíľu okolo nej prešlo auto a hodili po nej moju kabelku s pasom, dáždnikom a okuliarmi. Zmizol len foťák a peniaze. Mal som pre vás pripravené série pohľadníc z celého Mongolska...

 

Ulanbátar prvé tri dni. Slovák s tromi guľami a ľudožrúti

Roman 1.9.

Po krádeži foťáku nastal sled udalostí, ktorý by najlepšie opísal vtip o Slovákovi s tromi guľami a ľudožrútoch… Iste ho všetci poznáte, nemusím sa teda toľko rozpisovať.

Už viete, že mi ukradli foťák. Našťastie mám môj starý náhradný chudák, ktorý bol ukradnutý v minulosti dvakrát a vždy sa ku mne vrátil. Najskôr vo Vilniuse, potom v Trenčíne…

Miloš mi nasledujúceho dňa hovorí… Asi mi odišiel foťák. Skutočne jeho foťák fotí, ale bez výsledku. Chudákovi Milošovi ostal na zvyšok výletu len mobil.

No aby bol Slovák Slovákom s tromi guľami:
Vybral som sa s Emmou večer do baru. Štandardná zábava, štandardné pocity… a ráno? Spomenul som si, že foťák ostal v bare.

(vrátili mi ho )


Ešte zopár barových, konzumných a hlavne karaoke.

To karaoke vymyslela Emma. Zobrali sme aj Milošovu spolubývajúcu Isabellu na párty. Ale keď sme začali s Milošom spievať, ženy z nás proste odpadli

Aká je naklepšia otázka ženy hneď po prebudení?

Spravím ti raňajky, alebo ti mám zvariť sedadlový nosník?

Skúste hádať, aká bola moja odpoveď...


Sme v Rusku, na dalekom vychode

Miloš 1.9.

Kde sú tie časy, keď som nad týmito končinami slintal nad atlasom. A teraz som tu. Mesto sa vyznačuje tým, že tu majú najväčšiu hlavu Lenina na svete. Momentálne je tu pri Leninovi veľká oslava. Deťom začína školský rok... Takže krpci, zajtra do školy...

 


Trafil som obrovsku dieru

Miloš 1.9.

Ako to dopadlo? Polámaný pavik, prerazený plášť na ňom a vytrhnuté tri špice zo zadného kolesa na motorke. Pavika som pozváral ešte v Mongolsku a na krivom kolese som dokríval 500 kilometrov do Ulan ude. Aby toho nebolo málo, keď som tu riešil koleso, všimol som si na ráme vpredu prasklinu. No fajn. Ale sme v Rusku, tu sa veci dejú. Ani nie za pol hodinu som mal pozvárané. A s odkazom: Povedz tam u vás v tom Československu, že tu sú dobrí ľudia, brat bratovi pomôže, keď treba. A jediné čo chceme tu, aby bol mier a pokoj.


Miloš o ceste na východ

Miloš 1.9.

Ulan Ude, veľký cieľ pre nás. Bolo by treba to otočiť domov. Ale kontinent ešte pokračuje na východ. A ja som sa tento rok ešte nekúpal v mori. Poďme sa okúpať do Vladivostoku. Nebojte sa, už je to domov len 15 400 kilometrov. Bude to maratónska jazda naprieč celým Ruskom. Očakávajte nás doma v októbri.

14066517_1184645748264772_2073696413284426421_o


Prvá dvadsaťštyrihodinovka

Roman 4.9.

Vyrážali sme o 7:15 ráno, mali sme na pláne prejsť 800 km.
Pršalo, mrholilo, po tme sa ísť nedalo. Miloš stratil veko nádrže, mal mix voda-benzín.
Pozdravujeme a spievame "Sibír taxi".

 


Roman 5.9.

Je 19:30 miestneho času.
Štartujeme 24 hodinový rekord.

 


Roman 7.9.

24 hodinovka dokončená. Sme v Chabarovsku. Zrejme to ovplyvnil cyklón vo Vladivostoku, že nám pol cesty lialo. Preto taký slabý výsledok. Roman prešiel o 200 km viac, lebo sa vracal spred Vladíka. Miloš zhruba 1000 km a Roman 1200 km. Štartovali sme večer, tak za 36 h by bolo plus 400 km za predošlý deň.

Miloš 9.9.

Na Sibíri vôbec nieje nuda. Je tu veľmi pekne. Prechádzali sme úsekom z UlanUde do Chabarovska. Žiadna rovina, stále nejaké kopčeky, zatáčky. Síce je len začiatok septembra, ale sem už dorazila jeseň.

 


Permafrost

Miloš 9.9.
Prechádzame cez zaujímavé oblasti na Sibíri, permafrost. Čo to je? Je to trvalo zamrznutá pôda. V lete sa roztápa len jej povrch. A všetka voda, čo sa roztopila, alebo napršala ostáva na povrchu. Vždy som sa chcel pozrieť, ako to v reále vyzerá. A ono je to naozaj tak. Celá Sibír je jeden močiar. Porastený nepriechodným lesom a kríkmi. A všade samé komáre. Ako sa mohli tadeto pohybovať dávni cestovatelia a lovci, pri neskutočných vzdialenostiach? Neviem si to predstaviť. Skúšal som prejsť kúsok po takejto pôde. Neprešiel som ďaleko. Buď tam bola voda, alebo nekonečne mäkký a hlboký mach. Báli sme sa medveďov.
Čo to pre nás znamená? Stany si nemôžeme položiť kdekoľvek. Sú tu štrkové odpočívadlá, alebo miestne kafe - nostop motoresty pre vodičov.

 


Sibír Taxi

Roman 9.9.

Severný vietor fúka, východ láka, o mesiac si na Sibíri postavíme snehuliaka. S touto ideou som štartoval v Ulan Ude peráka.

Čakala nás dvojtýždňová dovolenka ako odchýlka od pôvodného plánu. To som netušil, že uvidíme skutočne krásnu Sibír, ale pripomenieme si aj Potemkinovu dedinu z roku 2013.

Pozrite na tie farby… Keď budem veľký, chcem mať vlastný močiar! Tie farby sú ako zvuk starého leta, optimistické a paradoxné zároveň. Ale nebol to len relax:

Viete čo je to práčka?
Viete, ako sa najľahšie dostane blato na štít helmy?
Neviete? Vy ste nečítali slávny cestopis Potemkinova dedina?


Ruské banány

Miloš 9.9.

Čím sa my tu môžeme chváliť? Sme vo Vladivostoku... a čo? Ale keď pôjdete v obchode okolo banánov, na chvíľku sa pri nich pristavte.
Stretli sme kamionistu niekde pri odbočke na Jakutsk. Že vezie banány. Z Ekvádoru ich priviezli cez Panamský prieplav loďou do Sankt Peterburgu. A on ich odtiaľ vezie cez cele Rusko do Jakutska. Tieto banány vlastne prešli skoro okolo celej Zeme. Druhou stranou by to mali bližšie. Potom sme sa zahovorili, ako to je byť v Rusku kamionistom. Všetko tu je o niekoľko radov väčšie. Vravel, že mesačne najazdi tak okolo 25 000 km a túto trasu Piťer - Jakutsk dá tak za 9 dní. 9500 km. Čumeli sme ako puci. O tom sa nám nemôže ani snívať.
Vážte si banány, sú to cestovatelia.

 


Aby bolo jasné, bola to súťaž pre všetkých, ktorí nás priebežne sledovali

Roman 9.9.

,, Čo sa stane so sprchou, keď ju týždeň nebudete používať?,,

Dúfali sme, že sa aspoň medzi cestovateľmi nájde niekto kreatívny... Bohužiaľ nikto. Takto mala vyzerať správna odpoveď:

14289832_1191187760943904_8644125299686890991_o

 


Sibírsky dážď

Miloš 9.9.

Cesta z Ulan Ude do Vladivostoku (3500 km) nám trvala 7 dní. Z toho 4 dni pršalo. Nebola taká zima, aká mohla na Sibíri byť.
Napíšem chronologicky moje pocitové pochody, ktoré prichádzajú s narastajúcimi kilometrami v daždi:
0 km - začína pršať "ku*va, zasa prší "
50 km - zatiaľ je to v pohode, topánky mám premočené, ale na to som si už zvykol
150 km - už to nie je taká pohoda, rukavice mám premočené, nohy tiež, ale celkom normálka.
300 km - posratý sprostý nepremok, preteká medzi nohami. Rozkrok mam mokrý, voda postupuje smerom ku nohám a bruchu. Začína mi byť trochu zima.
500 km - voda z rozkroku sa stretla s vodou z topánok. Brucho je mokré, okolo krku tiež. Taktiež prilba. Všetko je mokre, ruksak, všetko čoho sa dotknem. Mám chuť vraždiť.
1000 km - chytá ma zrádnik, keď vidím, ako sa v diaľke spája obloha s krajinou v jednej nekonečnej sivote. Sku*ný nekonečný prije*ný Ruský dážď, ziapem do prilby. Pri predstave, že budem rozkladať mokrý stan a spacák a pri tom mi bude pršať voda na hlavu ma chytá druhý zrádnik. Naokolo totálne nič, kde by sa dalo schovať, iba nekonečné lesy.
Je to tu celkom drsné ale hreje ma myšlienka (teraz v suchúčku), že sa to dá vydržať a mohlo by byť ešte horšie.

14310487_1191205254275488_2394647215978419260_o


Ruská bonboniéra

Roman 9.9.

Toto by mohla byť aj pohľadnica pre Ivana Rúčka. Kedysi hovoril o tom, ako sa v Rusku pije vodka. Mala by sa zajesť chlebom. Ak ste ale členom chudobnej rodiny chlieb nejete, ale si k nemu len privoniate. Všetci určite viete, aká je najlacnejšia bonboniéra pre svokru na Slovensku…

Skombinoval som pri raňajkách z dlhej chvíle slovenskú a ruskú tradíciu a vymyslel som Ruskú bonboniéru.

Budete potrebovať:

0,5l vodky Dobrý Medveď
Krabicu kockového cukru

14231872_1191558814240132_362802220195308725_o


Vladivostok

Roman 10.10.

Ako sa tak pozerám na glóbus, už budeme pomaly k Slovensku bližšie zo zadku ako z predku. Časový rozdiel z Michaloviec až hen do Vladivostoku je 8 hodín, čiže momentálne môžeme veštiť vašu budúcnosť.

Za pomoci motoklubu Ruských samurajov sme boli opäť po daždivých kilometroch ponížení z cestovateľov na obyčajných ľudí. Mám taký pocit, že toto mesto je tou najzbytočnejšou cestovateľskou métou. Jedine, že by ste chceli pokračovať ďalej na východ/západ. Vtedy to má zmysel. Pre nás je to definitívna otočka na Slovensko. Videli sme, pojedli, popili, oddýchli. Zajtra si ešte na rozlúčku prejdeme most na ostrov Russkij a nejaké ďalšie. Lebo toto mesto je hlavne o úžasných mostoch, lodiach, prístavoch.

 


Slávna ponorka S56

Zopár lodí potopila, vojnu prežila a aj svet oboplávala

 


Dokončili sme pretek, jazdili sme 36 hodín

Miloš 14.9.

Po ceste Roman pridrel peráka, jeden defekt na perošovi, jeden na pávikovi. Chceli sme ešte večer pokračovať, ale prihnala sa búrka. Mali sme celkom pekné počasie, pršalo iba na začiatku a na konci. Spravili sme asi 1700 km.

 


Vladivostok- Ulan Ude za 5 dní!

Roman 16.9.

Je to 3500 kilometrov s rôznymi povrchmi, žiadna rovina ale veľa tiahlych stúpaní. Medzi tým asi 4 defekty, pridretý motor, zváranie rámu, dážď, hmla, únava, tma a silný protivietor, dopravná nehoda.

A my máme denný priemer 700 kilometrov

Pri našich výkonoch na vzdialenosť a čas sa mi preháňali v hlave niektoré paralely. Predovšetkým môj rekord z roku 2014. Pokus dostať sa z Volgogradu do Moskvy za jeden deň skončil na 850tom kilometri a jedenástej hodine. Ďalej moja niekoľko rokov stará komunikácia s majiteľom zvláštnej motorky, ktorá nápadne pripomínala špeciál z pretekov na 24 hodín Bol d´Or. Jeho čiernobiele fotky mám v archíve.

No a teraz sme tu my:

Roman- jawa 350 perák- rekord 930km za 12 hodín
Miloš- jawa 350 typ 634- rekord 800km

Pridávam fotky tej zvláštnej motorky. 


Teraz vám milí priatelia prezradím jedno cestovateľské tajomstvo

Roman 19.9.

Aby to naše cestovanie nebolo príliš jednotvárne. Čo by to bol za príbeh bez poriadnej zápletky?

Museli sme sa s Milošom na čas rozdeliť. Tlačia ho termíny a predsa ja sa tak ponáhľať nemôžem… nikdy sa neponáhľam, všetko na poslednú chvíľu, poznáte ma. Po ľahšej búračke sa mi zle spí na pravom boku… našťastie lak a chróm na peráku je bez poškodenia…

Navyše som si v Ulanbátare zabudol šatku na krk. Áno tú krásnu (červenú) s bielymi bodkami. Ako by som mohol ísť cez Sibír bez nej? Keby som sa bez nej ukázal na Slovensku, moji východňari by ma... opili

Pre úplnosť, Emma chce vytvoriť sochu mňa v plnej kráse. A to je predsa veľká česť. Je teda isté, že budem prvý slovenský architekt, ktorý bude mať vlastnú sochu v Ulanbátare… a ešte k tomu nahú.

Neklopte si na čelo! Je to parádička dvakrát za sezónu si na motorke skočiť do Mongolska. Čo poviete?

Moju rekonvalescenciu sme s Emmou začali kriketom, venčením šteniat, piknikmi všetkého druhu a plánovaním ďalšej veľkej cesty...

Na záver (pre tento raz)

trocha sme plánovali ďalší výlet


Možno niekoho zaujme iný pohľad na vec

Roman 20.9.

Počas cesty je pre mňa bežné písať si denník. Aktuálne má niekoľko stoviek strán. To už asi ani ja sám neprečítam.

Emma preferuje grafický denník. Tu si môžete pozrieť zopár skíc. Asi sa budem inšpirovať. Obzvlášť, keď mám také úžasné nadanie nechať sa okrádať o foťáky. Kliknite na obrázok

dscn1013_orig

 


 

Ako sme sa nakoniec rozdelili

V nasledujúcej časti sa môj a Milošov cestovateľský príbeh rozdelil. Keďže Miloš pokračoval v ceste priamo, bol na ceste skoro o mesiac kratšie. Nasledujúce príspevky sú priamo od neho v neupravenej podobe. Nápad rozdeliť sa priniesol dva pohľady na skoro identickú cestu. Ale poznáte to. Aj keď si prejdete tú istú cestu desať krát, vždy bude v niečom iná. Budete prekvapení, aké rozdielne zážitky nás postretli. Pohodlne sa usaďte, lebo teraz bude miestami prituhovať...

 

 

Milošove príspevky z jeho samostatnej cesty domov

16.9.

Ruská zima

Zatiaľ, čo vy sa doma ešte opaľujete, tu už seriózne prichádza zima. V Magadane napadlo 30 cm snehu ešte začiatkom septembra. V Jakutsku zima už začala. A miestni tu v Ulan Ude vravia, že zima príde tak o dva týždne. Dnes ráno bolo také počasie, že keby začalo snežiť, tak mi to príde úplne prirodzené. A to máme len polovicu septembra.

22.9.

Zatiaľ, čo si Roman váľa šunky v Ulanbatare, ja poctivo ujedám kilometre. Spravil som si malú odbočku a som v Tomsku. Konečne pekné mesto, kde sú aj pekné baby.
Bol som pozrieť múzeum gulagu. Je to skôr múzeum o ľuďoch, ktorí boli zavretí v Tomskej oblasti v gulagoch. Nachádza sa tu aj mapa všetkých gulagov v Rusku. Po tomto múzeu som rozhodnutý, že pôjdem pozrieť aj skutočný gulag v Perme.

 


22.9.

Cestou z Ulan Ude až do Tomsku som mal šťastie na počasie. Bolo pekne, aj keď v posledných dňoch je Sibír zahalená dymom z mnohých požiarov. Išiel som okolo Bajkalského jazera, bolo tam ako pri mori. Škoda len, že okolo cesty je nekonečný les, tak veľmi nie je vidieť.

 


22.9.

Bol som pozrieť Krasnojarsku priehradu na rieke Jenisej. 124 metrov vysoká betónová priehrada patrí medzi najväčšie na svete. Majú tu špeciálny výťah, ktorým vyťahujú lode za priehradu. Koli vsade pritomnym straznikom, zlym svetelnym podmienkam a tym, ze fotim iba mobilom, som ju nemohol ani poriadne odfotit. Tak som vam odfotil aspon 10 rublovu Krasnojarsku bankovku, podpisanu od Krasnojarskych motorkarov.

 


22.9.

Pavik sa mi polámal.

Idem si tak idem kdesi za Irkutskom, keď vtom zrazu fajné jamy. Nestihol som brzdiť, tak som ich len preletel. Zrazu som cítil starý známy plandavý pocit.

Defekt! ... Prvé som si pomyslel.

Skontroloval som koliesko, bolo plne. Pozriem na podvozok a ten bol riadne nalomený v zadnej časti. Pavik šiel skoro bruchom po zemi. No fajne. Pomaličky som zašiel do prvej dediny, zohnal tam chlapíka, čo by vedel Kamaz krížom zvariť. 
Ani som neodmontoval korbu, otočil som ho hore bruchom a chlapík mi tam navaril oceľové krídelká. Akože na spevnenie. Poďakoval som sa a pokračoval v ceste.

Ale stále to bolo nejaké plandravé. Po pár sto kilometroch som to skontroloval a zbadal som ďalšiu prasklinu. Tento raz v prednej časti podvozka tam, kde sa rúrka ohýba hore. Doplandral som sa do ďalšieho mestečka a tam našiel vyčančaný autoservis.

Tento krát som dal korbu dolu a dobre som spravil. Našiel som na ráme pod korbou 3 praskliny. Chlap mi to začal zvárať CO-čkom. Ogrckal mi tie praskliny, navaril na spevnenie nejaké pliešky. Radšej by som to nejako poriadnejšie a riadne železo navaril. Ale ubezpečil ma. Neboj sa, viem čo robím. Bude to Ok. Nechcel za robotu nič, že od srdca. Tak som mu nechal aspoň na pivo.

Ale stále to nebolo ono. Ako sa vraví, do tretice všetko dobré. Nasledujúci deň som našiel servis, taký obyčajný, špinavý. Znova som to rozobral. Chlap rozrezal oceľovú trubku cez polovičku, ohol a z prednej časti rámu navaril zospodu. Tak a teraz to bude na furt.

Toto ten môj pavik potreboval. Nechcel by som ho tu nechať, chcem si ho doviezť domov. Už je to v pohode. Ono to nie je zlý výrobok. Na to naše ČeskoSlovensko to úplne stačí. A navyše ho naši bratia v Čechách nadizajnovali ideálne na basu piva. Ale nechoďte s tým na Pamir, ani do Mongolska, ani do Vladivostoku. A už vôbec nie naraz. 
Motorečka ide OK, nekazí sa. Klopem na drevo. Len občas strieľam tlmič z výfuku po kamiónoch. Aj ten som si drôtikom poistil...

 


22.9.

A este zopar peknych fotiek, takych kadejakych.

 


27.9.

Pozdravujem Európu priamo z jej hranice na Urale. Zbohom studená Sibír. Valím ďalej na západ.

 


1.10.

Som toť za humnami, v Jaroslavovi povyše Moskvy. V Moskve som už bol, a nechce sa mi zasa do tej zápchy. Tu by ste sa veru ťažko stretli, keby ste sa dohodli v krčme pri kostole. Kostolov je tu viac ako krčiem. Historické centrum je zapísané v Unescu. Pozrel som 1000 rubľovú bankovku, bol tam Jaroslavl, tak som tu. Okrem kostolíkov sa tu promenádujú fakt pekné devočky. Je na čo pozerať. Dá sa to porovnať s Tverom alebo Kazaňou.

 


1.10.

Pohorie Ural to ti je také nič. Tešil som sa naň po dlhých Sibírskych rovinách. Cesta veľmi pozvoľne stúpa, ani by ste si to možno nevšimli. Všade naokolo je les a divočina. Až hore navrchu je vidno nejaké drobné kopčeky. Navrchu to malo výšku 350 m.n.m. Ale bola tam pekná kosa. Je tam už pokročilá jeseň. Navrchu pri pamätníku som stretol Gruzínske ženštiny, tak spravili družbu s Československom, pofotili sme sa.

 


1.10.

Bol som pozrieť múzeum, ktoré vzniklo na mieste bývalého Gulagu Perm 36.

Oplatí sa navštíviť. Prišiel som dosť neskoro, hodinu pred záverečnou, nikoho tam už nebolo. Zobral ma strážnik, povodil ma po celom tábore a všetko povysvetľoval.

Tento tábor vznikol v 40. rokoch. Najskôr sa špecializoval na ťažbu dreva z okolitých lesov. Potom sa preorientoval. Navštívil som priestory pre tie najťažšie prípady prevýchovy. V cele 4 ľudia, aby mali cez deň kde sedieť, sklopili lavice na spanie a mali tam 4 klátiky na sedenie. Cez deň prešli do druhej miestnosti a tam pracovali. Mali tam malý lis, na ktorom vyrábali drobné súčiastky do žehličiek. A potom zasa späť do cely. Tu mohli byt maximálne pol roka.

Ostatní to mali trochu ľahšie. Mali v tábore ubytovaciu a pracovnú časť, mohli sa cez deň pohybovať po celom tábore. Mali tam najskôr gáter, kde vyrábali dosky, neskôr vyhňu a kadečo iné.

Zaujímavé bolo oplotenie tohto tábora. Skladalo sa zo 4 zón a piatich plotov. Prvý bol ostnatý plot a prvá zóna. Potom elektricky plot a zóna, kde bol priamy výhľad zo strážnych veží. Tu sa strieľalo na každý pohyb. Vysoký drevený plot a zóna, kde mali natiahnuté rôzne senzory, zaznamenávajúce pohyb. Ostnatý plot a zóna s riadne ostrým sabačkom. A nakoniec vysoký drevený biely plot, aby bolo vidno tiene aj v noci.
Veru, nechcelo by sa mi tam byť len za to, že som mal na niečo iný názor alebo som sa niekomu nepáčil.

 


1.10.

Prechádzal som cez mesto Iževsk. V tomto mestečku sa vyrábali Ruské motocykle IŽ. Chcel som porovnať rozdiely medzi Ižom a mojou Jawou. Škoda, že tu nemajú žiadne múzeum. Ani som žiadneho Iža po meste nevidel chodiť. Zato som stretol zopár pamätníkov, ktorí keď videli Jawu, tak sa pristavili na kus reči. Vraj Iže boli charašó motocykle. Jawa tiež, ale Iže boli ich. Jazdili na nich v lete, zime. Mesto je okrem Ižov zaujímave aj niečím iným. Doteraz sa tam vyrábajú legendárne Kalašnikovy a ich odvodeniny. Majú tam aj pekné múzeum. Je skôr venované tvorcovi Ak 47 Michailovy Kalašnikovy, ktorý prišiel s prototypom práve v roku 1947 tu v Iževsku. Tento pán zomrel len pred tromi rokmi. Okrem toho je v strede mesta nádherný chrám, o ktorom som nevedel a bol pre mňa prekvapením.

 


3.10.

Som v Lotyšsku. Mám z toho celkom radosť, že už som v tom našom Euro Sojuze. Trochu mi ju pokazil Lotyšský colník, keď mi vyhmatol fľašu vodky. Ale zaplatil som za ňu 6 euro a mám ju

 

 


7.10. Miloš dorazil na Slovensko

14567413_10206215411379124_5197606420965683546_o

 


11.10.

Ahoj priatelia, moje dobrodružstvo sa už skončilo. Dorazil som domov do Nimnice v nedeľu večer.
Ďakujem za pekné privítanie na Slovensku, aj keď som sa snažil dôjsť domov v tichosti.
Do Litvy ma prišiel privítať kamarát Vlado. Potom som sa 2 dni vítal na východnom Slovensku v Michalovciach a ešte aj v Kremnici a samozrejme doma s rodinou.

 

Moje samostatné putovanie ,,roman,,

Kým Miloš bol už niekde pri Urale, ja som ešte trávil odpočinkový čas v Ulanbátare. Emma mi bola príjemnou spoločnosťou. Nesmel som však prešvihnúť poslednú chvíľu na odchod. Keby som ostal len o týždeň dlhšie, skutočná ruská zima by ma pohltila už niekde pri Irkutsku. Starostlivo som si naplánoval harmonogram kilometrov a času až za Ural. Keby som ho porušil a ostal niekde o 2 dni dlhšie, asi by som skutočne zamrzol. V nasledujúcich príspevkoch budete vidieť, aké je to jazdiť 300- 500 kilometrov denne pri priemernej teplote -3 stupne s vidinou, že od domova vás delí 8300 kilometrov. Keď najpovzbudivejšie, čo vám ľudia povedia je, že zamrzneš.

24.9.

Dobrý ročník!

Kto by to bol povedal. V roku 1952 zišlo z linky v Týnci nad Sázavou niekoľko kusov motocyklov. Boli špeciálne pripravené pre československú armádu v zelenej farbe. Tá moja bola jednou z nich. Možno to bolo práve po celozávodnej dovolenke. Robotníci boli dobre oddýchnutí a odviedli skvelú prácu. Ťažko povedať aké príbehy a osudy stretli ostatné a či ešte existujú.

Chvíľku som sedel nad mapami a počítal kilometre. Práve tu v Ulanbátare mám najazdených cez 20000 kilometrov z tohto výletu. Ľahké zamyslenie nad cestovaním z minulých rokov ma dostalo k zujímavému číslu 100 000 kilometrov. Áno, práve tu som odvalil na mojom starom železe stovku od roku 2009.

Dnes opäť štartujeme. 8500 kilometrov pred nami

14445119_1203721413023872_8772026541163192124_o


3.10.

Hlásim sa znova medzi živých, práve vyrážam z Krasnojarsku.

Z Ulanbátaru som nakoniec vyrazil až v pondelok. Prvá noc v stane ma presvedčila, že to v tomto období bude možno ťažšie ako obvykle. Stan mi do rána úplne zamrzol. Nemohol som sa z neho dostať von, lebo bol primrznutý zips. A to bolo len okolo -6 stupňov. Oproti nasledujúcim dňom parádne tepľúčko. Včera bolo -13

Po tejto skúsenosti som zaviedol nové zvyky:

-naolejovať zips večer pred spaním
-akumulátor z motocykla si beriem k sebe do spacáku
-kúrenie v stane zabezpečujú 3 čajové sviečky


3.10.

Ulan Ude po tretí raz.

Už som tu ako doma. Teraz s malou technickou vsuvkou. Bolo treba vymeniť reťaz. Dopasovali sme tam s miestnymi motorkármi nejakú kvalitnú ruskú. Chlapi si zo mňa robili srandu, keď videli stav mojich pneumatík a odporučili mi zaujímavé riešenie...

 


3.10.

Bajkal sa vydaril.
Na poslednú chvíľu som našiel perfektné miesto na južnom brehu a príjemný čas na pravú bajkalskú večeru

 


3.10.

Ešte zopár bajkalských. Je to pre mňa momentálne hrejivá spomienka

 


3.10.

Irkutsk- Keď ma prestanú baviť motorky, určite si kúpim loď

 


3.10.

-3, dážď so snehom, 500 kilometrov denne. Triasol som sa tak, že mi to až bolo trápne. Každý mi hovorí: zamrznešzamrzneš! A ja sa im snažím vysvetliť, že ma tým veľmi nepovzbudzujú. Ale ide sa ďalej... mám parádne rukavičiská a zopár dobrôt na cestu ešte z Ulanbátaru

 


5.10.

Včera o 19:00 dorazilo parádne vychladené slovenské mäso do Novosibirska. Našťastie to bolo teraz len chladenie vzduchom. Rozhodol som sa, že na pár dní seknem s kempovaním a budem využívať všetky možné hostely, motely,...

Dnes som mal celkom pekný deň v meste. Tu sú pohľadnice:

 


7.10.

Živá panoráma, lokalita Sibír.

Tak, ako som včera nedorazil do Omska, dnes som nedošiel do Tulmenu. Ale užil som si 600 kilometrov krásnou krajinou a práve som vyliezol zo sauny. No nie je to pekný deň?

 


7.10.

Pamätáte sa, ako mi pri prvých 1500 kilometroch na tomto výlete vestrielalo za deň aj 5 špicí na kolese? Kamarát Jozef mi musel celú novú sadu poslať do Volgogradu. No predstavte si, tie špice mi dnes začali samé rásť. Krásny deň

 


9.10.

Aktuálna poloha Jekaterinburg

Včera som sa zastavil u kamaráta Ivana v Kamyšlove. Poznáme sa už niekoľko rokov a konečne sme mali príležitosť osobne sa stretnúť. Ivan spolu so všetkými nadšencami historických vozidiel v Sverdlovskom kraji spojili sily a pomohli mi nájsť zadnú pneumatiku, ktorú som už potreboval ako soľ. Aktuálne mala po 4 a pol mesiaci odvalených 25000 kilometrov. Po snehu motorka išla radšej do všetkých strán než vpred. Môj rozmer pneu je aj v Rusku veľmi ťažké zohnať. Pneumatiky pre motocykle URAL sú príliš široké. Stala sa neuveriteľná vec. Československá pneumatika Barum čakala v Rusku nepoužitá celých 50 rokov, aby som ju teraz mohol obuť a doviezť ju späť domov.

 


10.10.

Prvý deň v Jekaterinburgu patril strojom

Navštívil som múzeum, historických vozidiel, ktoré spravujú Ivanovi kamaráti. Okrídlené ameriky vesmírneho veku, predvojnové a aj nejaké zaujímavé motorky o ktorých sa mi nikdy nesnívalo. Dopustil som sa veľkého prehrešku. Boli tam aj jawy, ale mám ich už tak napozerané, že ma nenapadlo ich odfotiť...

 


10.10.

Jekaterinburg- Pamätník Borisa Jeľcina

Ako každý pondelok všade na svete, múzeá sú zavreté. Tak som to dnes vychytal. Všetko som si pozrel len zvonka. Budova je zapichnutá medzi riekou a výškovými budovami, ktoré zasklili teda poriadne

 


10.10.

Jekaterinburg- Chrám na krvi

Názov znie trocha nepríjemne. Chrám bol dokončený v roku 2003 na mieste, kde bola v roku 1918 popravená cárska rodina. Pošťastila sa mi len jedna fotka z interiéru. Opäť sa za mnou rozbehli nervózni strážnici, že fotiť sa nesmie. A potom na mňa takticky poľovali všade. Fotenie v kostoloch je zjavne medzinárodný škandál

 


10.10.

Jekaterinburg- ostetné srandičky

- jednoúčelová klávesnica v tráve pri rieke
- československá električka na námestí 1905. roku

a iné


13.10.

Ešte jedna zastávka za Jekaterinburgom:

Ganina Jama

Z predchádzajúcich príspevkov už viete, kde v Jekaterinburgu zastrelili cársku rodinu. Neďaleko mesta, v lese po ceste na Perm sa nachádza pútnické miesto, kde bola rodina pochovaná.

 


13.10.

Po Milošových stopách...

Prakticky sa teraz pohybujem v stopách Milošových. Ako sa však stáva na výletoch, tá istá cesta je vždy niečím iná.

Tak napríklad Perm. Odchytili ma motorkári, pochválili sa veľmi zaujímavým klubom- v areáli sa nachádza protiatómový kryt v pôvodnom stave. Ešte aj radiačné filtre fungujú.

Uzavreté mesto:
Perm bol centrom sovietskej výroby tankov a zároveň uzavreté mesto pre cudzincov. Bol som si pozrieť múzeum zbraní, ktoré sa tu od roku 1865 vyrábajú.


13.10.

Ja som Milošovi celkom neveril...

Povedal som si, že ten Iževsk musím preskúmať. Bohužiaľ je to pravda. O slávnej histórii motocyklového závodu sa nikomu nechce ani len premýšľať. O Ižoch sa v Rusku veľa hovorí, ale zrejme ich už nikto nechce. Asi to bude podobné ako stou smutnou Jawou.

Ale mám s týmto mestom aspoň jeden vtipný zážitok:

Idem si mojou štandardnou rýchlosťou a vidím, ako pri ceste čosi máva. Utrápený žigulák nelogicky odstavený na krajnici a a dvaja chlapi sa idú potrhať, aby niekoho zastavili. Tak som teda zastal... Vraj došiel benzín... Bez nejakých zvláštnych okolkov som im podaroval dvojlitrovku z mojich zásob. Žigulák mal asi práve svoju spurnú chvíľku. Namiesto toho, aby naštartoval, vyžral celú baterku. Ostáva už len tlačiť. Práve okolo prechádza policajná hliadka. Spomalí, ale nezastavuje... tlačíme ďalej, až sa nám podarí všetko uviezť do chodu. Chlapi mi od samej vďaky ponúkli nocľah u nich v Iževsku. Hovorím si prečo nie, už bude aj tak za hodinu tma. A teraz prichádza na scénu policajná hliadka...

Počkali si nás... Podľa môjho odhadu by malo byť všetko v poriadku len neviem, prečo tí moji dvaja iževskí žiguláci akosi záhadne a náhle posmutneli. Koniec všetkým plánom. Ukázalo sa, že pilot aj copilot je zľahka pod vplyvom...

14633488_1220573671338646_5106450289561204844_o


15.10.

Pozdravujem z Kazane, hlavného mesta Tatarstanu

Prvou zastávkou bolo Múzeum ruského životného štýlu. Nahromadené predmety pre bežný život a zábavu každý mohol vyskúšať, obliecť, chytiť si do ruky. Strávil som tu 3 hodiny aj vďaka perfektnej prezentácii najväčších vychytávok.

 


15.10.

A aj trochu tej Kazane

-Kremeľ je zapísaný v Unesco a vstupuje sa doň bielou vežou s hodinami.

-Mešita s modrou strechou je nanovo upečená, zvonka pekná, zvnútra sterilná a na schodoch som si skoro rozbil hlavu.

-Tehlová veža sa volá Suyumbike podľa princeznej, ktorá si z nej radšej skočila hlavičku, akoby sa mala vydať za Ivana Hrozného. Veža je trocha na šikmo, tak sa jej dobre skákalo...

- ten uslintaný drak stráži poklad na dne jazera v centre mesta, ktorý tam ukryli obyvatelia pred Ivanom Hrozným.


17.10.

Ruské ženy v obchode a službách sú Niekedy! ako tieto čierne hranoly... ostré a primitívne zároveň...

Včera pri večernom príjazde do Nižného Novgorodu mi akumulátor zľahka naznačoval, že by mu pár hodín na nabíjačke neublížilo.

Ráno som sa teda rozhliadol po internete a našiel motoshop. Súčasná populárna značka XY. Vystúpil som neďaleko načančaného svätostánku XY, akumulátor v kabelke a na jazyku jasná otázka.

Do cesty sa mi postavila po zadok ryšavá o pol hlavy vyššia ikonická skoromodelka s parametrami, že by sa mi hádam ani nesnívalo.

Na sucho som prehltol, položil moju skromnú otázku, a ako dôkaz som z kabelky opatrne vyložil ošuchtanú baterku. Skoromodelka sa pri pohľade na čiernu vec trocha nahla dozadu, aby hodila vlasmi a spýtala sa ma, či mám motocykel značky XY. Ja že nie...

Ale my sa špecializujeme na XY. Snažím sa jej vysvetliť, že batéria je univerzálna vec... fakt sa snažím!

No my pre našu značku XY uprednostňujeme batérie značky Z. S kamennou tvárou do mňa strelila taký blesk, že ma skoro vyvalilo s koreňmi.

Ale ešte stojím... Poprosil som teda, aby zavolala servisáka, určite sa nejako dohodneme... Že nie!

No táto si hádam myslí, že som cez trištvrte mesta prišiel pozrieť na jej cecky. Zúrim... asi len Miloš vie ako... Pýtam sa jej či vie, kde je Slovensko, ale na odpoveď nečakám a pokračujem: Lebo u nás by si vašu XY kúpil na cestovanie len totálny idiot, dieťa alebo nízkopríjmové skupiny. Takým odpadom u nás spevňujeme násypy.

Vypučila na mňa tučné pery tak, že sa skoro nimi dotkla nosa. Asi už stárnem, ale naveľa som ju ešte pri rýchlom odchode poslal ne všetky pekné teplé miesta so strohým slovenským akcentom.

Pokus číslo 2:

Anonymný zaprášený motoservis, v ňom skromný predavač. Pozrel na baterku, pozrel na hodinky, zdvihol obočie, bleskom zamkol predajňu, nazúril Ladu a do pol hodiny sme zohnali novú batériu.

Aký krásny deň.

14608773_1224954590900554_6953722256794722873_o


17.10.

Toto som včera pozoroval, keď som v Novgorode čakal na autobus. O čo podľa vás ide?

- snaha o vybrúsený obraz
- venčenie najlepšieho priateľa

14570549_1225222790873734_2577587954658529336_o

 


20.10.

Nižný Novgorod

V tomto pokročilom jesennom období je vraj dobré konzumovať veľa cibule. No a ja som sa jej už nakonzumoval celkom dosť. V každom väčšom meste sa na mňa valí z každej strany. V Nižnom Novgorode majú skoro všetku cibuľu zlatú.

 


20.10.

Múzeum GAZ

Hovoril som si, že už nebudem zabíjať čas po rôznych automobilových a motocyklových múzeách. Zvyčajne je to všehochuť značiek so stručným popisom a tak trocha bez ladu a skladu. V Nižnom Novgorode sa naskytla príležitosť navštíviť múzeum slávneho ruského výrobcu GAZ. Znova vo mne zarezonovala ozvena detstva. Ako každý správny malý chlapec, som sa rád hral s autíčkami, a ako každý správny veľký chlapec sa teraz hrám s bábikami

 


22.10.

Cestou do Moskvy som si doprial malú zastávku v mestečku Suzdal.

Už som bol unavený z obrovských kremlov vo veľkých mestách, ktoré sa ani do očí nezmestia. Suzdalsky kremel je skôr taký kremlik, ale veľmi pekný. Zároveň to bol relax po boji s motocyklom. Motorka mi opäť pripomenula, že okrem benzínu, oleja a pneumatík žerie aj uhlie. Ako je to možné? Moje archaicke zapalovanie prestalo vyrábať elektrinu. Kým som prišiel na chybu (zodraty uhlik), narástli mi Ďalšie 3 šedivé vlasy.

 


22.10.

Moskva po tretí raz

Včera som opustil toto mesto, kde sa už pohybujem skoro ako doma. Teraz som sa pomotal po turistami menej vyhľadávaným miestach. Objavil som mesto v meste, za železničným valom medzi starými robotnickymi domami. Centrum interiérového dizajnu a architektúry.

 


23.10.

Motorka vŕzga, píska, piestne krúžky šprngajú. Krásny lak, zlaté linkovanie a jagavý chróm je ukrytý pod kôrou z prachu. Naposledy som ju umýval v Biškeku v Kyrgizsku. Textilné materiály sa pri námahe rozpadávajú. ... vyzerá dosť biedne. Niekoho sa to dotklo a nechal mi anonymný dar 10 rubľov. Každopádne, rútim sa domov. Práve som 100 kilometrov pred Kyjevom na Ukrajine. Zajtra o 16:00 sa vidíme v Michalovciach.

14692053_1230983206964359_7078697660827908230_o

 


28.10.

Bez mojich ľudí by bolo Slovensko len nápis na tabuli

Od pondelka sa konečne pohybujem po rodnej hrude.

Tesne pred ukrajinsko-slovenskou hranicou ma ovalila neskutočná horúčava až 13 stupňov. Posledné stovky kilometrov som si rekapituloval niektoré dojmy a musím sa priznať, že mi skoro polročná zmena životného štýlu bude veľmi chýbať.

Proces socializácie v rodnom prostredí započala svorka z východu- rodina kamarátov motorkárov. Tú bodkovanú šatku, ktorú mi podarovali na cestu som znova zabudol v Ulanbátare, takže sa stalo presne to, čo sľúbili ak sa vrátim bez nej.

Prvá zastávka? No predsa Tesco Michalovce... a kúpil som si hneď kilo tresky. Dobre padla po uvítacom chlebe a soli.

Nemohol som obísť starú mamu v Banskej Bystrici... už tri týždne mi prihrievala bryndzové halušky.

Aktuálna poloha je Kremnica- moje tretie rodné mesto. No a zajtra konečne po viac ako piatich mesiacoch Púchov


1.11.

Zdá sa, že by sa už dal náš výlet konečne a definitívne ukončiť. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dohnal ku klávesnici. Sám za seba môžem povedať, že by som sa najradšej hneď vrátil späť na kolesá, na prašné cesty v boji s vetrom, vodou, snehom. Sú to zážitky, ktoré mi tu dokážu vykompenzovať len moji ľudia.

Znova som v prostredí, ktoré som opustil. Chodil som po byte a obzeral som si detaily, zariadenie, knihy. Veci, okolo ktorých som prešiel milión krát a tvorili môj dôverný priestor, sa teraz na niekoľko mesiacov stratili. Možno som prestal veriť, že tieto veci ešte niekde existujú. Prešiel som odvtedy stovkami dverí a teraz po čase otváram tie, ktoré úž boli len v rýchlo blednúcich spomienkach. Pripadalo mi to ako nejaký krok späť. Asi som sa len bál, že by som si mohol znova zvyknúť. Mám pocit, akoby všetky tie veci chceli chytiť a uväzniť nekonečné možnosti. Vymedziť priestor, v ktorom sa mám pohybovať, lebo som za ne zodpovedný. Je veľmi ťažké zmieriť sa s niečím takým, keď zistíte, ako chutí sloboda.

Možno bude teraz viac času v teple zhodnotiť stovky fotiek, ktoré ste vôbec nevideli, videá a texty, ktoré som zámerne tajil. Mnoho názorov a dojmov musí dozrieť, aby mohli byť definitívne napísané. Pretože text považujem za najvyššiu a najvýstižnejšiu formu prejavu určenú pre elitu so skutočným záujmom. Posnažím sa, aby ste sa mohli previezť 31000 kilometrami a znova preleteli 166 dňami.

Zvraty na ceste, medzi nami, v nás počas dlhej doby vždy spájala takmer neuveriteľná vec. Výrazne rastúci počet sledovateľov stránky pohľadnice z ciest. Ani neviem, kde sa ich toľko nabralo. Na začiatku sme spravili slabú, skoro žiadnu propagáciu medzi pár kamarátmi a boli sme zvedaví, či vôbec niekoho zaujme. Je to veľká česť a helmu pred nimi dole, že sa nechali spamovať takú dlhú dobu.

 

 

Na záver Vám venujem jednu z prvých poznámok, ktorú som si poznačil do niekoľkostostranového denníka z našej cesty

Aká dlhá doba musí prejsť, alebo aké situácie sa musia odohrať, aby skoro zmizol jeden Starý sen? Ten sen hýbal mojim životom a doslova ho vymedzoval v tom, čo chcem, musím a môžem urobiť. Balancoval som v trojuholníku týchto slov a rutina ma skoro zaviedla niekam, kde sa už ani snívať nedá. Keď som sa s tým priznal skvelému človeku, dostal som skvelú radu:

,,Hlavne nezabudni udržať balanc!…,,

pre seba som si to vtedy doplnil:

A keď budem konečne v strede, pokúsim sa prebehnúť cez niektorú z troch strán, aby som sa dostal ďalej.

Ten sen nebol nijak špeciálny. V porovnaní s inými veľkolepými cieľmi ľudí bezvýznamný, ale pre mňa stále dôležitý.
Niečo sa zmenilo na tom, ako veľmi som môj Starý sen chcel prežiť. Presne, ako keď pracujete na niečom… nejakom diele, projekte. Musí to začať, musí to mať zmysluplný priabeh a jasný cieľ, výsledok. Ak však procesy z rôznych dôvodov prebiehajú príliš dlho, odhalenie, odovzdanie sa v hlave premení na nejakú nutnosť. Možno niečo, čo si chceš a musíš odfajknúť, lebo to proste treba dokončiť a možno aj iní na to čakajú.

Možno je to aj tým, že moje vzdušné zámky dokážem postaviť až prirýchlo. Presnejšie, na počkanie. Základy k nim potom budujem celé roky. Vytvoríš si vlastnú vysnívanú prácu, medzi všetkou tou snahou spoznáš nových skvelých ľudí a zrazu ani tak veľmi nechceš všetko opustiť. Obzvlášť keď vieš, ako veľa udalostí a príležitostí ti unikne, kým sa budeš pol roka drbať po cestách necestách len sám pre seba...

Tak čo, bol to najväčší motovýlet roka 2016? Pre nás určite áno 🙂 

 

 

Balkán- Turecko- Kaukaz a späť cez Rusko a Pobaltie 2014

Tento článok je stručným reportom a prierezom z veľkej cesty, ktorú som z časti absolvoval s ďalšími parťákmi a z väčšej časti sám. Ako to všetko dopadlo, kto to vzdal a kto vytrval z päťčlennej partie sa dozviete nižšie. Chronologicky som zoradil všetky správy, ktoré sme počas výletu posielali domov a prepojil som ich s fotkami a mapami. Zároveň môže poslúžiť ako recenzia pre moje prívesné vozíky. Na cestu som zobral príves v štandardnej výbave a prevedení, ako ich vyrábam a ponúkam na predaj.

Konštrukcia prívesných vozíkov je dimenzovaná na 30kg batožiny. Ja som sa rozhodol naložiť rovných 40kg.

Konštrukčná rýchlosť je 90km/h. V mojom prípade príves lietal často nad 100km/h po nie najkvalitnejších cestách…

Jedná sa zrejme o najväčšiu zaťažkávaciu skúšku, akú môj výrobok kedy podstúpil 🙂

A prečo názov Separatisti?

Cieľom bude navštíviť niekoľko krajín, ktoré vznikli osamostatnením a odčlenením od územia pôvodného štátu. Začneme Kosovom. Potom sa cez Turecko presunieme do Arménska, odkiaľ máme priamu cestu do Náhorného Karabachu. Pojazdíme Gruzínsko, severnú stranu Kaukazu. Následne navštívime Abcházsko a pokúsime sa dostať cez Novoazovsk na Ukrajinu.

Výlet s názvom Separatisti:

25. júla

Toto je zrejme prvá oficiálna zmienka o našom výlete. Samozrejme schéma trasy a body záujmu sme mali pripravené niekoľko mesiacov dopredu:

Tak jaká bude ta letošní cesta? Kam, že to vlastně pojedeme? A kdy a na jak dlouho to vlastně bude? Podrobnější trasa se zatím ladí ale dnes, 10 dni před odjezdem to vypadá následovně? … Česko-Slovensko-Maďarsko-Srbsko-Kosovo-Makedonie-Řecko-Turecko-Gruzie-Armenie-Nahorni Karabach-Armenie-Gruzie-Rusko-Ukrajina-Slovensko-ČeskoTrasa odhadem bude mít 8-9000 km Doba cesty je naplánovaná na měsíc.A teď k tomu jaká bude sestava. Jak jsem už prozradil letos to bude jiné. Marek je bohužel ve Francii a letos se k výpravě nepřipojí, ale aspoň bude prostředník mezi náma a touto stránkou když nebudeme mít k dispozici internet  Letošní sestava je: Roman – Jawa pérák 350 Vlado – Bmw R1200 GS Já – Africa Twin XRV 650Dále naši skupinu na dva týdny doplní Miloš na Jawě 350/634 a podle posledních informací snad i můj kámoš Mráza na Yamaze XT660Z Tenere.Kdo z Vás byl na cestovatelském večírku tak Romana s Milošem zná. A kdo nebyl tak se na ty dva blázny může podívat na Romanových stránkách http://www.retrotravel.eu/ Motory nakopneme s největší pravděpodobností 4.8. 

29. júla

Podarilo sa nám zorganizovať bleskové vybavenie víz do Ruska:

Tak zase o kus blize ke zdarnemu startu
 10408985_843791645631182_4354069970799265482_n

30. júla

Moje prvé oficiálne vyhlásenie o plánovanej ceste- nerád o takýchto plánoch hovorím nahlas s predstihom:

Ostáva ešte pár -dní do odštartovania ďalšieho sna. Už niekoľko mesiacov plánujeme výlet s pracovným názvom Separatisti. Cieľom bude navštíviť niekoľko krajín, ktoré vznikli osamostatnením a odčlenením od územia pôvodného štátu. Začneme Kosovom. Potom sa cez Turecko presunieme do Arménska, odkiaľ máme priamu cestu do Náhorného Karabachu. Pojazdíme Gruzínsko, severnú stranu Kaukazu. Následne navštívime Abcházsko a pokúsime sa dostať cez Novoazovsk na Ukrajinu. Tri motorky Traja jazdci 8000-9000 kilometrov Víza sú úspešne nalepené v pasoch a moja motorka dnes dostala novú nálepku na STK. 

2. augusta

Dano rieši 2 dni pred odjazdom neposlušné kolesá. Ja to mám o mak pestrejšie, robím generálku motora… Vlado volá, že baworák odmieta naštartovať niekde medzi Rožňavou a Košicami a avizuje odloženie svojho odjazdu…. sme proste blázni.. I takto to může vypadat Dva dny před odjezdem  … Přípravy a opravy v plném proudu 

.10476336_845805578763122_2618280360018481093_o

DSCN0276 DSCN0275 DSCN0267

4. augusta

Marek o nás napísal:

Den D. Chalani startuju a pred nimi je cca 9000km pocas 4-5 tyzdnov. Stastnu cestu, co najmenej technickych problemov a co najviac silnych zazitkov… Uzite si to poriadne a hlavne sa v poriadku vratte domov.  Go ahead!(Marek)

5. augusta

Dohodli sme sa, že hlavný informátor facebookový bude Dano a prispievať bude výhradne na stránku jednoustopou. Novým doposiaľ nepoznaným členom partie sa stáva Honza (Mráza). S Milošom máme dnes nabehaných zúfalých 156km.

Tak prvni den je za nama … Takze poporadku: 8:30 – start vyzvedavam Mrazu v Orlove a nabirame smer Púchov … pred Frydkem defekt … zacina silena prutrz … z plachty stavime pristresek a menim dusi na africe … prestava fungovat nabijecka na gps … 13:00 prijizdime do puchova … Roman dojizdi z kavarny hosti nas cajem … jsme durch prevlikame se a ve 15:00 jedeme pro milose … Roman shani nepromok … 16:00 vyjizdime z nimnice …cil madarsko … na krizovatce ujizdi roman s milosem … hledame se az do 20:00 … roman hlasi,ze nemuzeme do madarska … musime vladovi poslat pas …pripoji se az ve ctvrtek totiz … noc jsme stravili ve slunecnici pod sirakem za asistence piva …jsme 20km za nitrou a nabirame smer Madarsko 

Zväčšiť mapu

Tak dneska neco pres 400km profrceli sme madarskem a vtrhli do srbska … rozhodli jsme se navstivit slovenskou vesnici backi petrovac … nakonec jsme zastavili kousek pred ni a v hospode se nas ujali mistni … dostali jsme kozi syr a meloun a spime v lovecke chate kde nas pohostili tak az nam to leze z usi  Dneska zadny technicky problem a pekne pocasi … zitra jedem do belehradu kde asi zustanem do dalsiho dne 

Zväčšiť mapu

Kulpin
Jsme v belehrade … dneska jsme najeli jenom asi 120km ale i tak nam to zabralo skoro cely den … ale je to i tim ze sme startovali o pul 12  Ted jdeme do viru velkoměsta a rano smer Kosovo … 
10351148_10202571112428136_1888296012772278006_n
Jsme v makedonii … Vcera sme stanovali v kosove na htebeni a usinali za strelby ze samopalu … nakonec nas ale nikdo nezbil meznasilnil ani neukradl a tak jsme vyrazili do podmraceneho rana … odpoledne se pocasi vybralo a vecer sme si uzili paradni jizdu v horach … spime pod sirakem  Rano smer Recko (nebo bulharsko) …PS:nase rady vcera vecer doplnil i vlado ktery bouchnul za den 1000km … PS2: dneska jsme zvedali motorky vlado ja a roman 
10616079_10202571125748469_7617685616449383906_n   10600673_10202571119428311_8975966168889257633_n
 10592803_10202571119068302_2215110633970602346_n
 IMG_2297 IMG_2281
 1907792_10202571121748369_8308247885058693265_n  10468655_10202571121388360_5139778922375685713_n
Zdravicko z Turecka  Od posledniho prispevku v Makedonii jsme projeli Reckem a uzili si neskutecne zatacky spani pod sirakem i koupani v mori … Navecer jsme dorazili do Turecka a hned na hranicich jsme zapocali nasi misionarskou praci Heslem: Zahodte koran ctete bibli … Za chvili uz jsme byli zastaveni tureckou policii … ukazali nam svoji pistol pokecali obdivovali peraka a jeli jsme dal … Jsme v meste Edirene. Zitra smer istambul … 
DSCN0283  IMG_2315
Istambul dobyt. Spime primo v centru mesta …provoz je sileny a nic silenejsiho sem nezazil … z kazde strany auto a za zadama zurivy autobus ritici se 120km/h Mraza nas bravurne donavigoval do centra. V Istanbulu budeme jeste zitra a pozitri vyrazime. Pozitri mastava den kdy se ma odpojit milos s mrazou a protoze se zmenilo par veci odpojuji se i ja ale domu se nejede jen se trochu zmeni trasa  … Vlado s romanem budou pokracovat do Gruzie
10406998_855309894479357_8636701483806890303_n  10599382_10202571144028926_3312221606408818641_n
 10616188_855309707812709_696711996302600947_n
Dneska sme za turisty a cely den sme chodili po Istanbulu … Na vecer jsme si to vynahradili vyjizdkou nelehko do asie … takze hlasim byli sme v asii …gps hlasila 7km … nakonec z toho bylo 40 holt istanbul

14. augusta

Posledné Danove vyjadrenie k pôvodnému plánu cesty bolo 14.8. Od 13. 8. sme sa rozdelili. Miloš, Mráza a Dano smerujú domov a Ja s Vladom držíme pôvodný kurz. Dohodli sme sa, že bude Dano priebežne zverejňovať moje SMS a občasné fotky…

Ne vsechno je vzdy takove jak si prejem … Z casovych duvodu jsem tov Istanbulu otocil do bulharska s planem ze s mrazou projedeme pobřeží až na ukrajinu a navstivime cernobyl … Mrazu vsak potrestal alah ze piti kohoutkove vody a kdyz dostal sracku tak to otocil domu … do gruzie jsem nejel abych pak nemuseljet z ruska sam … ted sem v bulharsku a zůstal jsem tu sam … Navic se zda ze ma alah nejaky problém i se mnou … Dneska pojedu jenom do Varny nebo do Constanty trochu se polecit a vymyslet další plán  Mel sem rano kdyz odjizdeli divny pocit ale aspon si zkusim cestovat sam  … GoAhead

15. augusta

Z Istanbulu s Vladom pokračujeme do Izmiru. Ovzdušie v Turecku je veľmi prašné, čo spôsobilo zhoršenú viditelnosť a moju prvú kolíziu s nákladným autom

Zväčšiť mapu

kluci miri tureckem na gruzii a roman mel kolizi s nakladakem kdy nedobrzdil nalozenho peraka s pavem … nastesti jenom podreny blatnik a geometrie ok …drzte jim palce 
DSCN0302
Vstupná brána do Izmiru
DSCN0316
Teplota cez 40 stupňov nenechala chladných ani psov
DSCN0321
Pozostatky antickej kultúry v Izmire- Agora
IMG_2388
Nechali sme sa oholiť britvou, ostrihať a učesať, aby sme si mohli znova nasadiť smradľavé helmy
Info od romana s vladem: Ahoj vcera 530km a sme 150km od kapadokkia. Od Pamukkale se charakter krajiny zmenil od ostrych zakrut a skal podobnych grecku po doslova mesacnu krajinu … 
DSCN0381  DSCN0412
 DSCN0439

17. augusta

Zväčšiť mapu

Nestávalo sa často, že by sme mali pohodlný prístup k internetu. V Kappadokya sme ale bývali v skvelom campe: IMG_2414

Kapadokya…. Operácia separatisti začala počtom 5 účastníkov. Postupne jednotlivci poodpadávali po celej východnej Európe (separovali sa). Pôvodný kurz držím už len ja a Vladimir Vasil. Máme za sebou niečo málo pod 4000km. Momentálne objavujeme krásy centrálneho Turecka, ktoré nás úplne pohltilo. Neuveriteľne rozľahlé, nikde nekončiace planiny bez stromov a medzi nimi zarezaná cesta, za zákrutou zrazu ostré skaliská a neskutočný protivietor, zákruty. Ostáva ešte asi 5000km

20. augusta

Dnes som stanovil nový rekord pre Jawa perák (teda aspoň môj exemplár), 730 kilometrov za jeden deň

Zväčšiť mapu

Sms od romana ze vcera: vcera jsme urazili 730km na jeden nadych z Kapadokya do Erzurum. Cely den mi mlatil protovietor do helmy. Pravidelne sa striedali vysokohorske skalne masivy do kterych byla cesta vysekana s pustymi planinami. Ziarive modrozelene plesa v horach a vyschnute jazera v udoliach. Zajtra Tbilisi.

21. augusta

 Jawa si potrebovala trocha odpočinúť od hustej premávky v Tbilisi

Zväčšiť mapu DSCN0442 10623877_10152611591854501_2377639490452961569_o

21. augusta

Tbilisi je mesto plné nečakaných udalostí
Pozdravujeme z aquaparku Gino paradise v Tbilisi- je to dvojička Bešeňovej. Boli sme so sprievodcom v meste a večer ideme so slovenskou animátorkou piť. Chuderka sa podujala na nadľudskú úlohu ukočírovať dvoch bláznov na tour de bar. Našťastie berie aj kolegyne. Zajtra smer Jerevan, niekoľko kláštorov cestou a spíme pod sopkou Aragac– tada ak to jawa dovolí. Dúfam, že nás pustia do Karabachu.
IMG_2462  IMG_2579
Nějak jsem se k tomu nedostal a roman už psal 2x info takže to shrnu a napíšu svými slovy … Tedy info od Romana: V Tbilisi pobyli Roman s Vladem dva dny ve wellness a vyrazili směrem k Arménským hranicím kde je skásli o poplatek za pojištění. Nocovali pod nejvyšší horou Aragac a včera u jezera Sevan. Poseděli celou noc s místníma. Nakonec se rozhodli vynechat Karabach. Neustále je sledujou policejní hlídky a někdy se za nimi táhnou i 10km. Jednou je i skásli a jednou musel Vlado hlídce ujet  Dnes přejedou znovu do Gruzie ..
DSCN0455
Jeden z takmer zabudnutých kláštorov v horách Arménska
Samozrejme to v Arménsku nebola až taká tragédia. Príjemný prístup miestnych obyvateľov vykompenzoval policajnú buzeráciu
IMG_2628
pohostinní Arméni
IMG_2657
V rodine veterána z karabašskej vojny

DSCN0500 DSCN0501 DSCN0472

Na www.motoride.sk som zverejnil trocha zavádzajúcu- ukvapenú správu, pretože sme nevedeli, či bude možné prejsť cez Kavkaz do Ruska kvôli závalu:
Info od Romana z motoride.sk:
Po policajnom prenasledovaní sme na rýchlo opustili Arménsko. Karabach sme vzdali, ale omnoho hodnotnejšie bolo pobudnúť jeden večer s veteránom z vojny v karabachu. Chceli sme prejsť jediným prechodom z Gruzínska do Ruska cez Vladikavkaz. Príroda sa rozhodla, že nás v Rusku nechce. Hranica je zavalená kamením a ešte asi 2 týždne bude. Víza n nám končia 13.9., takže to nestíhame. Trajektz do Soči nejdú, jediná cesta je cez Azerbajdžan, ale nemáme víza. Vraciame sa cez Turecko

Zväčšiť mapu

Pozreli sme si Jerevan a kláštor na jazere Sevan
DSCN0520  DSCN0519
Vrátili sme sa z Arménska späť do Gruzínska a každého od pohľadu kompetentného sme sa pýtali na situáciu na hraniciach. Ešte sme si spoločne s Vladom pozreli Stalinove múzeum v Gori a na druhý deň sme sa rozišli. Ja som ostal v Gruzínsku so zámerom čakať na otvorenie hranice do Ruska, Vlado sa vrátil na Slovensko cez Turecko. Mal som z toho zmiešané pocity, ale ďalšie dni ma presvedčili, že sa dá cestovať aj o samote.

Zväčšiť mapu

Pred tromi dnami sme sa s Vladom museli rozlucit. Isiel spat na Slovensko za pracovnymi povinnostami. Ostal som sam a rozhodol som sa prekonat pohorie Svaneti cez horske sedlo. Asi pred tyzdnom tu vycinala priroda, rieky vystupili z koryt a cesta na niekolkych usekoch zmizla. Dopravne znacenie neexistuje, benzinu som mal na cca 120km po normalnej ceste. Niekolkokrat som spadol a rozbil predne svetlo. Niekolkokrat som utopil motor v bahnitych brodoch. Pre 62rocnu motorku to najhorsie…Do sedla som sa nedostal. Podarilo sa mi najst opustenu dedinu hlboko v horach s poctom obyvatelov 2+ja
Tomuto sa hovorí fiasko… Mestia bola vzdialená len pár kilometrov, ale v plnej zbroji to nebolo pre môj stroj dosažitelné

Zväčšiť mapu  10479090_10152631284264501_5236108175517613239_o

31. augusta

Správa od Vlada:

Vladimir Vasil Nazdar Roman poslusne hlasim ze po 3100km som vcera vnoci dosiel domov, 100km pred Istambulom priechod horami cista sila dazd, hmla, klzko ale slo to … davaj bacha ked pojdes … keby nieco volaj idem po teba  Inac cesta Sofia – Vidin – Arad krasna cesta asi 500km same dediny a krasne kopce …
Info od Romana: Poslednu noc som stravil v Batumi. Je to rusne mesto, ktore zije do rana. Ja s nim. Okrem inych ludi som obratil stachan aj s ukrajinskym kamionistom. Povedal, ze Vladikavkaz je prejazdny. Rano ma delilo od neho 550km cez pol Gruzinska. Teraz som od neho 150km. Zajtra ma cakaprejazd Kavkazom do Ruska.
Kutaisi:  10688483_10152659202119501_6413173531629579456_o 1926118_10152659202129501_5147422430303886486_o
Batumi:
10662014_10152659202294501_8838527451784154419_o 10608573_10152659202154501_4987909186225567114_o   10551689_10152659202204501_814660652992177805_o
 1149491_10152659202284501_295763774526518617_o

Zväčšiť mapu

Bleskový presun krížom cez celú krajinu. Hnala ma neustála obava z nového závalu, ktorý by ma mohol znova uväzniť v Gruzínsku. Nasledoval prejazd úžasnou kavkazskou prírodou a pohľad na pozostatky závalu:

 10683605_10152659216354501_3995114229272688806_o  10648584_10152659216504501_574140992470512523_o  10582968_10152659216434501_5180035693958587005_o  10506689_10152659216344501_5400342547938189746_o 10479066_10152659216369501_1288674163980395194_o

Zatimco posledni separatista Vlado dojel pred tremi dny po 9230km zpátky na slovensko Roman zustava na ceste a jako posledni z nas peti pokracuje dale … A ted uz info od romana ze vcerejsiho vecera:Uz 2. den sa motam po severnej strane Kavkazu. Nocoval som v Beslane, kde bol presne pred 10 rokmi teroristicky utok v skole. Presiel som Ingusetiu a ostal som v Groznyj v Cecensku s clenmi miestneho motoklubu. Zajtra smer Derbend, potom Volgograd.
Absolútnou náhodou bolo, že som sa v Beslane ocitol presne v dňoch desiateho výročia tragédie, o ktorej si môžete prečítať tu: Beslan

DSCN0685

V Groznyj v Čečensku som stretol Movsara Mansa Alihadzhieva. Spravili sme si spoločný výlet do Argunu a mohol som u neho prespať spolu s dvojicou poľských motorkárov (Dex Ter a Asia Sobkowska)

 983776_10204978711530822_7202799364046530048_n  10622918_10204987281945077_8065546262291791523_n  10649538_10204980932386342_5529031428097249811_n  1782267_10152659220799501_5753069524006958466_o 10608700_10152659220894501_3631083289639729917_o

3…4..5. septembra

Severna strana Kavkazu v Dagestane. Len uzasni ludia a hory. Na zaciatku som mal trocha obavy z cestovania bez partaka. V tejto casti Ruska nie je ziadny osamoteny cestovatel sam. Vzdy ked som zastavil, prisiel niekto, kto ma pozval k sebe domov, alebo len tak na caj alebo obed

V dagestanských horách je dokonalý pomer samoty, príjemnej cesty a úžasných výhľadov

Zväčšiť mapu

 10541449_10152659224719501_437927297214345378_o  10514351_10152659224639501_7128188320929409070_o  1540358_10152659224559501_4294779953118980993_o  1495205_10152659224454501_7656492754953273037_o
10623787_10152659224729501_7232757478296230201_o 10662204_10152659224504501_3736213070675730593_o  10683714_10152659224499501_3094824055538182347_o

Tak este posledny vtip z Dagestanu. Skoro kazdu horsku osadu strazili po zuby ozbrojeni policajti. Na jednej policajnej stanici som aj spal. Prve tri hliadky ma zastavili s prisnym vyrazom v tvari, ostatnych 10 s usmevom, lebo uz ocakavali moj prichod a brusili fotaky aby sa so mnou mohli odfotit.

Na každej väčšej križovatke alebo pred vjazdom do horskej dediny stáli ozbrojenci. U nich sa tieto dediny nazývajú Selo. Na niekoľkých staniciach mi brali odtlačky prstov. Moje ruky boli samozrejme poznačené jazdou na pojazdnej olejničke, tak aspoň ušetrili atrament.

 1492266_10152667425084501_2427185823586191194_o  10514265_10152667425089501_6173603264758420107_o 10697343_10152667425039501_8250674555649464091_o

A po 300 kilometroch v horách sa objavil asfalt, na konci ktorého stojí starý Derbent priamo pri Kaspickom mori.

 DSCN0810  DSCN0821Pred garážou nesmie chýbať Volga, na garáži raketa

DSCN0851

Z dagestanskeho Derbentu som sa vybral do Volgogradu. Cesta smerom na Astrachan bola dokonale priama s jedinou zakrutou na zapad.

  Zväčšiť mapu

 

8 septembra

Volgograd je mesto presytene vojenskou historiou Netrvalo dlho a znova som sa ocitol pod ochranou miestnych motorkárov ako vzácna atrakcia. Miestny klub Nočných vlkov ma prijal veľmi prívetivo.

10704317_10152667451034501_2839179752320744029_o

DSCN0920

DSCN0909

DSCN0890 10679494_10152667454184501_7273695401610795349_o

1500855_10152667454149501_1479318110764960870_o

 Z Volgogradu do Moskvy je necelých 1000 kilometrov. Prvých 300 kilometrov je cesta vyskladaná z poprehýbaných panelov. Pripadám si ako na splašenom koni a občas poriadne kričím do helmy najťažšie nadávky. Po pár hodinách som si zvykol. Dnes som urazil 850 kilometrov za 11 hodín. Turecký rekord 730 kilometrov je prekonaný. Ráno sa zobúdzam s pohodlným pocitom a už mám takmer na jazyku chuť kávy, ktorú si dám v Moskve. Veď ma od nej delí sotva 150 kilometrov. Situácia sa ale obracia v môj neprospech, dochádza mi benzín a ja musím kompletne nabalenú motorku tlačiť na najbližšiu pumpu 15 kilometrov. Zabralo to 4 hodiny….

Zväčšiť mapu

Dievocka v centre Moskvy prosila o svoje drahocenne auto, ale neuspela. Nasrata odisla a zurivo lizala zmrzlinu…
906672_10152667472114501_2737176748028116318_o
Ivan Rúček sme v Moskve dlho nepobudli, zato vecera v Sexton sa natiahla do tazkych rannych hodin… Najskor ma tam SBSkar nechcel pustit s motorkou, potom prisiel Velky Alexej a vsetko urovnal.
10379645_10152667459744501_3256660146524330197_o
ráno v Sexton bikers centre

Môj nocľah medzi motorkami

Ako si tak idem z Moskvy, jawa sa rozhodla, ze potrebuje nakrmit. Zastavil som na pumpe, a pri mne dvaja spravcovia z Moscow Raceway. Prehodili sme par slov a pozvali ma na veceru priamo do boxov pre safety cars

Tu som definitivne zaviedol moje tretie porekadlo: Jawa connecting people

 1602037_10152667476734501_1556284524079149938_o  10551687_10152667476549501_5238667160904883397_o  10608529_10152667476599501_2217503681956309308_o 10629490_10152667476589501_2221031491094849009_o

12..13. septembra

Zdĺhavá cesta , ktorá mi v okolí hraníc s Lotyšskom pripomína Valday. Množstvo malých jazier a močiarov. Niekoľkokrát sa oproti mne zjaví tabuľa smerujúca na Petrohrad. Keby mi v týchto dňoch nekončili víza, hneď by som išiel aspoň na jednu kávu do môjho najobľúbenejšieho mesta… kde sa nikdy nespí… 🙂

Zväčšiť mapu

10557530_10152682281914501_5489376287692522006_o

 10629431_10152682284149501_2812871254722411905_o  10687396_10152682283969501_218380595535678926_o 10688455_10152682282764501_8094274786727615968_o

A objavil som aj vlastnú dedinu

10714307_10152682302839501_8996695088377252097_o

Aktualna poloha Vilnus. Chystam sa na pivo. Cmuk

To bola moja posledná správa na facebooku. Asi o hodinu neskôr som už sedel v policajnom aute a krúžil som po centre starého Vilniusu. Ako tradične ma okradli. Dokonca ľudia, s ktorými som pil pivo. Našťastie sa s pomocou polície podarilo oboch chytiť a ukradnuté veci vrátane hotovosti sa mi vrátili… Bol som neskutočne nasratý na všetkých ľudí. Keby mi niekto skrížil cestu, asi by som ho zmasakroval. Keby som mohol, opustil by som hlavné mesto Litvy ešte v ten večer. Musel som ale počkať na spracovanie môjho prípadu do ďalšieho dňa. Nútene som si teda pozrel centrum starého mesta:

1270294_10152682293309501_1563253567273341389_o

Hneď ako som mal svoje veci, natlačil som plnú nádrž a smer Trakai

Zväčšiť mapu

Prišiel som podvečer. Našiel som si lúku nad jazerom s výhľadom na hrad, užíval som si kľud a samotu. Motorka a príroda v jednom je to najlepšie pre upokojenie a získanie pozitívneho prístupu

DSCN1102

 10476105_10152682301179501_3168069024664672797_o 10482492_10152682300984501_2947939060660704011_o

Prekliata Litva ma nechcela pustiť zo svojich špinavých pazúrov. Musel som riešiť dva defekty a stratil som kľúč od motorky. Začínam veriť, že existuje horizontálne pásmo na planéte, ktoré škodí mojej motorke. Minulý rok som v tomto pásme riešil poškodenú prevodovku a radiačný poplach: posledný diel cestopisu Potemkinova dedina

Poľsko- kostolovo

Je to asi najvýstižnejší názov pre krajinu, v ktorej je základom mesta kostol… a oni tie kostoly aj používajú… 

 1939734_10152682448774501_61512759552553539_o  10542978_10152682434254501_9154288977176886499_o 10704240_10152682448929501_9206464866645708774_o

Keď už som sa tolko motal okolo kostolov, nenechal som si újsť zopár drevených na pohraničí Poľska a Slovenska:

 DSCN1193  DSCN1196 DSCN1202

Samozrejme pripravujem z množstva materiálov ďalší cestopis, v ktorom sa zameriam predovšetkým na kultúrne a spoločenské rozdiely medzi ľuďmi v ich krajinách. Podarilo sa mi čiastočne splniť predsavzatie. Najlepšie to vystihuje moja posledná správa po návrate na Slovensko:

Kruh vyskladaný z množstva neznámych a nových cestičiek sa uzavrel včera večer. Po 11000 kilometroch, 12 navštívených krajinách a šiestich týždňoch. Jeden múdry pedagóg mi povedal, že človek je fyzicky taký veľký, ako ďaleko dovidí. Ja sa práve prehŕňam stovkami fotiek a videami, upratujem denník a užívam si spomienky, cez ktoré som aj s ľuďmi, ktorých som stretol. Hľadal som pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by sme dokázali žiť ich život, alebo nie a prečo. Vďaka rozhodnutiu mojich spolupútnikov vrátiť sa predčasne domov som mal omnoho viac príležitostí stráviť čas s bežnými ľuďmi.

10679976_10152682581049501_5669913821096067239_o

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 6/6

Jadrové zbrane s hendikepom

Ráno sa trocha motáme po morskej pláži. Miloš ma horlivo naháňa, že strácame veľa času a musíme už ísť. Zrazu zaostrí na 4 centimetre dlhý kus jantáru. Znova sliedi očami po pláži a odchod sa automaticky odďaľuje. Snažím sa dať našej chamtivosti korunu a samozrejme zo žartu ho prehováram, aby sme všetok nazbieraný jantár hodili do mora pre budúce generácie. Našťastie dokážeme zaobaliť našu ľudskú prirodzenosť ušľachtilým tvrdením, že jantárom urobíme niekomu doma radosť.

129
Chamtivec
131
Chamtivcova korisť
130
Jantár

Najbližšie kilometre nás vedú do Kaliningradu. Tešili sme sa na extra luxusné mesto na spôsob Petrohradu. Ostávame trochu sklamaní jeho zanedbanosťou. Prvý dojem nie je dobrý a nemáme chuť ho veľmi objavovať. Pokračujeme priamo po A195 na Bagrationovsk. Smerová tabuľa nás pripravuje na posledných 25 kilometrov Malého Ruska, keď sa zrazu stane niečo zvláštne.

Moja jawa má skutočnú dušu a zdá sa, že aj vlastnú vôľu. Často zo žartu hovorím, že pri nej nesmiem nahlas rozprávať kam sa na nej chcem odviezť, lebo Ona si to zákonite rozmyslí a nikam sa nedostanem. Podľa pravidla: človek mieni, jawa mení… pred štvrťhodinkou som si hovoril, ako skvele funguje a ako ma všade dovezie.

Moje kolesá práve odvalili 31000 kilometrov od poslednej generálky motora, ktorú som poctivo robil ešte v roku 2011 doma na kuchynskej linke. Núdzovo odstavujem na krajnici, škrabem sa za ušami, a uvažujem, kde sa stala chyba. Definitívne mi prestal fungovať štvrtý prevodový stupeň.

Stojím tu ja a môj hendikepovaný stroj. Ako vždy, mám riešenie. Užívam si chvíľku samochvály a som na seba hrdý, že aj na toto som pripravený. Reťazový prevod, ktorý prenáša hnaciu silu od prevodovky na zadné koleso obsahuje dve ozubenia. jedno je priamo na kolese, druhým je vývodové koliečko. Pri vývodovom koliečku s 16 zubami sa pohybujem na trojke rýchlosťou maximálne 60km za hodinu, čo by značne ovplyvnilo záver nášho výletu. Veziem so sebou ale o dva zuby väčšie koliečko a keď ho vymením, cestovná rýchlosť sa zvýši na 90 až 100 na trojke. Celá operácia zaberá 30 minút. Jednotka je dosť lemravá a veľa asfaltu tento rok už asi nenatrhám…

Prichádzame na hranicu Kaliningradskej oblasti a Poľska. Opäť klasická kontrola, ktorá ubieha bez problémov. Prechádzame sadou retardérov a nejakou bránou, v ktorej treba spomaliť. Hovorím si, že európska buzerácia na dohľad.

Za pár sekúnd už ziape na celú colnicu alarm a beží k nám horda ozbrojených pohraničníkov. Miloš krčí plecami a strážnik beží ku mne. Začne mi vysvetľovať niečo o radare. Ja vravím, že som išiel rovnako rýchlo, ako ostatní predomnou. A vtedy prišla tá najabsurdnejša otázka, akú som kedy počul.

Veziete urán alebo plutónium?

Nastáva chvíľa ticha, po ktorej strážnika zasypávam výbuchom smiechu, až sa všetci obzerajú. Miloš sa tiež nemohol dlhšie udržať. Chlap sa tvári ako keby sa mu práve v zadku otvoril dáždnik. V kŕčoch ukazujem prstom na moju staručkú motorku a hovorím, že je na jadrový pohon. Špeciálna technika made in ČSSR- limited edition 1952. Rozpútavame hotovú revolúciu. Toto páni ešte nežrali.

V zápätí pribieha ďalší odborník, aby ma oňuchal dozymetrom. Z tváre mu srší úprimný strach pred ožiarením a keby mohol, určite by dozymeter najradšej priviazal na udicu, aby sa ku mne nemusel priblížiť. Na záver všetkého mi berú doklady a nesmieme sa ani o meter pohnúť. Pomaly zapúšťame pri pletivovej ohrade korene, prechádzajú okolo nás zástupy áut a všetci sa na nás pozerajú ako na zločincov. Rozhodli sme sa natočiť tajné video- keď prúser tak poriadny. Spustiť radiačný poplach je zážitok za sto bodov.

Stihol som dopísať denník, mali sme dosť času upokojiť aj záchvaty smiechu. Bodaj by nie, uplynuli už dve hodiny a nastáva čas začať myslieť. Prebrali sme všetky možnosti, od rádioaktívneho benzínu, cez nejaký prach zaseknutý ešte z Černobyľu a jantár z Baltiku až po elektrickú sústavu. Spoločne s Ing. Milošom sme sa uvzniesli na verdikte, že problémom bude moje dynamozapaľovanie. Spomenul som si, že mi občas niekto hovoril, ako mu zrní televízor keď prejdem okolo jeho domu. To bude ono. Neodrušené káble! Musím tou pekelnou bránou prejsť s vypnutým motorom. Heuréka!!!

Idem oznámiť výsledky našich dvojhodinových myšlienkových pochodov do neďalekej strážnej búdy. Div ma nezastrelili a musím s nimi hovoriť zo vzdialenosti 10 metrov. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ich. Motorku tlačím bránou dovedna štyrikrát a ani nepípne. Ak sa toto dozvedia na najvyšších miestach EU, môžeme očakávať na STK testy radiácie pre motocykle staršie ako 50 rokov. Na Slovensku aj s dupľou raz za pol roka.

Po troch hodinách smiechu a neistoty zároveň opúšťame colný priestor.

Mierime po 51ke do Ketrzyn. Počasie sa mení samozrejme v náš neprospech a v Ketrzyn to už nemá ďaleko od núdzového stavu. Potiahneme ešte 10 kilometrov do Martiany. Poľsko je krajina, ktorú mám zafixovanú ako veľmi pohostinnú voči platiacim turistom. S tým zastavujem pri prvej bráne a pýtam sa na ubytovanie. Samozrejme nás milí ľudkovia hneď pozývajú k sebe do domu. Vyťahujú auto z garáže priamo na dážď, aby sme mohli odstaviť motorky do sucha. Presviedčame ich, že nám stačí aj kôlnička. Majú vyhradenú samostatnú časť domu, kde ubytovávajú príležitostne turistov. Ani nestačíme rozvešať naše po hoväde páchnuce premočené oblečenie, už prichádzajú domáci s plnými táckami jedla a pitia. Debatujeme o neďalekých Hitlerových bunkroch, ktoré chceme zajtra navštíviť. Podstupujeme krátku exkurziu vínnou pivničkou, kde majú archivované domáce vínko. Na záver dostávame do daru jednu celú fľašu. Dnešný deň bol jednoznačne jeden z najšialenejších, keď nerátam nočné zážitky z Petrohradu.

Wolfsschanze a iné psie búdy

132

Wolfsschanze, po našom Vlčia nora, sú bunkre, ktoré nechal postaviť Hitler neďaleko miesta nášho nocľahu.

Chceme sa k nim dostať skratkou. Ukázal nám ju pán domáci. Pochmúrnosťou sa do vojenskej témy dnešného dňa hodí. Prechádzame po kameňom dláždenej úzkej ceste hustým temným lesom. Kvôli dažďu a zatiahnutej oblohe je ešte tmavší. Prechádzame okolo rozľahlých zelených močiarov, z ktorých trčia pahýle mŕtvych bielych stromov. V temnote mokrých listov sa odrazu črtajú obrysy mohutných stavieb. Sú tu skoro úplne zabudnuté a obrastené kobercami machu. Niektoré sú roztrhané na kusy a vyniká tak ešte viac ich mohutnosť. Steny sú hrubé aj 9 metrov. Je smutné, že spomedzi všetkej krásnej architektúry, ktorá vznikla v 20. storočí, práve tieto oceľobetónové opachy ju vďaka mohutnosti prežijú a budú tu špatiť hubárom ešte aspoň 1000 hubárskych sezón.

134
Krištáľový rybníček
133
Bunkre

Boli určené pre vysokých funkcionárov a preslávili sa hlavne atentátom strýca Stauffenberga na Hitlera. Takmer zmenil aj naše dejiny- prevrat Valkyra. Stalo sa to 20. júla 1944 a pri tomto dátume sa s Milošom na chvíľu zastavujeme. Rád totiž hľadám aj iné súvislosti, než nám tĺkli do hlavy v škole. (V škole ma za to nemali radi- samoštúdium sa nenosilo). Spomenul som si na jediný ušľachtilý míľnik našej histórie. Naše SNP z 29. augusta 1944 a uvedomil som si, aké veľké sme mali šťastie, že to Stauffenbergovi nevyšlo. Keby sa mu podarilo odpraviť Hitlera tak ako sníval, s veľkou pravdepodobnosťou by sa SNP o mesiac neskôr nekonalo a našu krásnu slovenskú národnosť a zem by si ako kolaboranta po vojne roztrhali Rusi, Maďari a Česi. Všetko zlé bolo na niečo dobré a my sme boli aj napriek vzniku Slovenského štátu obeťou práve vďaka SNP.

Miloša na takéto úvahy ešte musím najskôr navnadiť a preto prenasledujeme skupinku holandských turistov a zľahka oprašujeme našu zabudnutú nemčinu.

135
Trhacz betonówy
136
Trhacz betonówy II
137
Miloš plaší Hitlera

Keď sme sa už natoľko zahĺbili do vojenskej histórie, rozhodli sme sa, že by bolo fajn pozrieť si Dukelský priesmyk. Dnes sa tam už nedostaneme a po 370 kilometroch spíme v lese neďaleko Lublin.

Domov

Počasie s nami poriadne cvičí. Každú hodinu obliekame a vyzliekame nepremoky. Módna prehliadka sa koná rovnomerne v úseku 390 kilometrov, ktoré nás delia od rodnej hrudy. O 19:00 zastavujeme pri tabuli s nápisom Slovenská republika a ideme si pozrieť Dukliansky pamätník. Pri motorkách medzitým odstavuje policajná hliadka a dopredu sa smejeme, aké by bolo úžasné schytať napomenutie alebo pokutu po pol hodine na Slovensku napríklad aj za nesprávne parkovanie.

140
Dukelský pamätník

138

Nič také sa nekoná. Strážcovia zákona obdivujú stroje a nemôžu nás vynachváliť akí sme veľkí cestovatelia, keď sme na Duklu až z Púchova prišli. Pri odpovedi na otázku aká bola cesta, trocha zaváhame. Ruskú okľuku nám uverili až po predložení dôkazov. Sú ale veľmi milí presne podľa hesla na predných dverách. Ochotne obvolávajú možné ubytovanie vo Svidníku a nakoniec nás posielajú do centrály Červeného kríža. Tu sa končí cesta za novými neznámymi miestami po zhruba 5700 kilometroch a troch týždňoch.

139
Doman
142
Bardejov

141

Zhrnutie:

Zo Slovenska sme vyrazili s vidinou vzdialených destinácií, ktoré chceme a musíme dosiahnuť. V predstavách som mal všetky charakteristické a jedinečné stavby a informácie, ktoré každý nájde v turistickom sprievodcovi. Vedel som, že vďaka našim strojom bude na ceste o zábavu postarané. Napodiv v pohode sme prešli všetky mestá podľa plánu. Až v Moskve mi došla podstata. Kremeľ stál priamo predomnou, ale nedostavil sa presne ten pocit uspokojenia, ktorý som očakával.

Spokojnosť nebola úplná. Časť, ktorá predstavovala hrdosť nad nádielkou kilometrov a dosiahnutou métou bola uspokojená. Chýbalo mi to, čo som ani pri ceste na Krym v roku 2012 veľmi nehľadal. Sledoval som vtedy ľudí z vonka a v podstate bez záujmu. Pomohli nám, boli k nám dobrí…

Pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je pridaná hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by som dokázal žiť ich život, alebo nie a prečo. Súdiť či povyšovať sa nad nich za minulosť, prítomnosť, náturu či zvyky? Nie sú horší ani lepší, rovnako ako my. 

146
Privítanie chlebom a soľou
147
Trocha zaprášené leštenky

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ 

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 5/6

Posledné hodiny s azbukou

101

Úspešne dvíhame kotvy niečo po trinástej. Ivan nám odporučil návštevu Peterhofu. Pre moje architektonické oči by to bola určite pastva, ale bohužiaľ máme sklz jeden a pol dňa. Prezeráme si ho aspoň zvonka a upokojujeme sa konštatovaním, že budeme mať o dôvod viac zastaviť sa tu o rok. V podstate kompromisy tohoto druhu robíme počas celej cesty. Ale asi neexistuje krajina ani mesto, ktoré človek dokáže spoznať a zistiť všetko už pri prvom kontakte.

101a
Peterhof

Užívame si jazdu po kvalitnej ceste k fínskemu zálivu, ktorý nie je vôbec slaný a pokračujeme po pobreží na západ smerom na Narvu. Prechádzame okolo obrích prekladísk tovaru z vlakov na lode a zastavujeme na Rusko-estónskej hranici v meste Ivangorod, odkiaľ sa hraničným mostom ponad prieplav dostávame do Narvy. Hranicami prechádzame ľahko a za pár minút. Žiadna byrokracia nehrozí. Hraničiari sú zmätení sami zo seba a jeden nevie, čo robí druhý. Musíme si s Milošom medzi sebou upratať doklady, lebo nám to dali v jednej hŕbke. Asi mali zrovna nováčikovia training day. Keby sme chceli, tak prepašujeme aj bronzovú sochu Petra Veľkého.

106b
Mirror

Režeme po E20ke smer Tallin a krajina nám ponúka nádherné impresie plné sviežosti. Smerujeme priamo na západ a slnko sa pred nami mení na ohnivé horizontálne stuhy, ktoré zafarbujú prírodu a zapĺňajú oblohu. K tomuto úkazu nás vedie cestička, o akej vždy snívame. Optimálne kľukatá a zvlnená, pretínajúca malé zelené políčka a ihličnaté lesy. Je približne 19:30 a z lesov smerom k ceste sa začína tesne pri zemi plaziť biela hustá mystická hmla. Taká hustá, akú dokáže vyprodukovať len nejaký diskodymostroj. Miestami sa ležérne prelieva cez cestu a Miloš ju predomnou v rýchlosti rozráža.

102
Mystické Estónsko
103
Mystické Estónsko

Našej pozornosti neunikli značky upozorňujúce na zvýšený pohyb sobov. Chystáme sa prespať v najbližšom lese a dúfame, že sa nám podarí nejakého zazrieť. Trochu nás znepokojujú všadeprítomné značky v miestom jazyku, ktorému nerozumieme. Sú tam znázornené prekrížené zbrane a lovecké psy. Tušíme prebiehajúcu loveckú sezónu. Z bezpečnostných dôvodov nezachádzame ďaleko do lesa, aby si nás poľovník nepomýlil s nejakými paroháčmi a na motorky vešáme všetko reflexné, čo je po ruke. Pri teplote 10 stupňov neďaleko od Voka sa pod širákom najlepšie zaspáva. Lesy sú temné, vlhké a zdá sa, akoby do nich nikto nikdy nechodil.

104
Krvilačné soby

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Ranný pohľad do mapy nám okamžite ponúka bod záujmu a príležitosť na úsmev. Čo by sme to boli za Slováci, keby sme sa nezastavili v mestečku so zvučným názvom Kunda. Plán je jasný, papierové gps na nádrži mám upevnené.

105
Cesta rovno do Kundy

Pohybujeme sa medzi hlavným ťahom E20 a pobrežím Baltského mora. Nechávam sa uniesť parádnymi cestičkami a po chvíli nevidím Miloša v späťáku. Otáčam, ale nikde ho niet. Plán máme jasný. Idem prvý a budem ho vyčkávať na exponovaných miestach pri ceste. Stojím na pumpe, stojím pri ceduli Kunda a ten chlap stále nikde. Na to všetko sa mi vybíja mobil. Sever Estónska je pretkaný malými cestičkami od dediny k dedine podobne, ako na východe ČR. Odstavujem v poslednej dedinke z papierovej gps- Kolga priamo pred múzeom. Správkyňa múzea mi ochotne nechá nabiť telefón a zatiaľ mi ukazuje expozíciu.

Múzeum je vybudované v starom meštianskom dome zo 17. storočia. Pôvodne ho vlastnila rodina Steinbock. Dcéra jedného z mužov tohto mena sa vydala do ruskej cárskej rodiny. Konečne sa dozvedám zaujímavé súvislosti zo života pôvodných obyvateľov na severe Estónska.

IMG_4285
Múzeum v Kolge

Hlavnou obchodnou cestou do fínska bol Fínsky záliv, ktorý je široký asi len 60 kilometrov. Ľudia v 15. a 16. storočí začali využívať rozdiely v podnebí a poľnohospodárskych možnostiach oboch krajín. Rozvinul sa obchod so zemiakmi a vodkou. Napríklad zemiaky v Estónsku stáli 7 rubľov, zatiaľ čo vo Fínsku 22. Vodka vo fínsku 10korún a v Estónsku 66. Zo šikovných ľudí sa za krátko stali milionári, ktorí začali regulovať obchod. Kone nepotrebovali, stačili im lode. Zaujímavá bola časť expozície zo začiatku 20. storočia z obdobia prohibície v Estónsku. Pašovanie vodky z Fínska bolo domácim športom. Neuveriteľná ľudská vynaliezavosť posúvala hranice možností kam umiestniť tajné nádoby s alkoholom. Vznikli ploskačky na dĺžku stehna, alebo nohavice, výplne do podprseniek pre prirodzene plochejšie ženy, výplne klobúkov. Najväčší gól bolo obrovské niekoľko tisíc litrové torpédo, ktoré ťahala za sebou loď.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Mobil je nabitý, ja som bohatší o vedomosť, môžem začať hľadať strateného Miloša. Dobieham ho na pumpe a spoločne ideme pozrieť do dedinky Neeme na konci piesočnatého výbežku pobrežia.

106a
Pobrežie Baltského mora
107
Pobrežie Baltského mora

Ako si pozrieť celé mesto jedným pohľadom?

Do Tallinu sa dostávame po prekonaní ešte 40km. Na prvý pohľad sme dosť sklamaní. Privítalo nás postkomunistické panelákové mesto. Ideme do prístavu a zrazu je všetko inak. Dostávame sa s motorkami do historického srdca mesta.

A teraz tretia praktická rada. Ako si pozrieť aspoň zbežne pri nedostatku času centrum veľkého mesta jedným pohľadom za pár minút? Jednoduché a geniálne!

V našom prípade sme sa vyštverali asi na najvyššiu kostolnú vežu, ktorú sme objavili a krásne historické centrum aj prístavy máme ako na dlani. Len výstup v kompletnom oblečku bol vyšťavujúci.

109
Tallinn z najvyššej veže v meste
110
Tallinn z najvyššej veže v meste
111
Tallinn z najvyššej veže v meste
112
Tallinn z najvyššej veže v meste

Vydávame sa po ceste číslo 4 priamo do Rigy. Smerová tabuľa ukazuje 310km. Niekde na pol ceste budeme musieť prenocovať. Minulý rok v Mysovom na Kryme sa nám veľmi pozdávalo spanie priamo na pláži a hovoríme si, že by sme si taký luxus a výsadu mali dopriať znova. Pestrá ale trocha plochá krajina nás sprevádza do Pärnu a začína sa pomaly stmievať. Hlavná cesta vedie tesne pri pobreží a na prvý pohľad sa zdá jednoduché niekde zakotviť. Smerom k moru vedie množstvo odbočiek, ale starosti nám robia domy a rekreačné chaty, postavené priamo na súkromných plážach. Trápime sa ešte ďalších 50 kilometrov. Z lesov sa znova začína pod naše kolesá plaziť hustá mystická hmla. Krajina je tu totálne upravená a uprataná. Je to také malé prímorské Rakúsko a tento dojem nás sprevádza od Peterhofu. Nečudoval by som sa, keby som v lese chytil wifi.

114
Západ na estónskej pláží

Nakoniec sa nám podarí nájsť niečo ako penzión, ktorý je aktuálne mimo sezóny a zatvorený. Využívame možnosť dostať sa na prislúchajúcu časť pláže. Je tu kľud a pohoda. Táborenie na zabudnutej pláži považujem za jednu z najpríjemnejších vecí na svete. Dostavuje sa pocit absolútnej spokojnosti. Prispieva k tomu ohnivo oranžový západ slnka, ktorý sa postupne mení na bezchybnú hviezdnu oblohu.

IMG_4319

Jawa, the world´s fastest motorcycle

Máme šibnutý plán. Už včera večer nám behali po rozume plážové preteky. Také ako sme videli vo filme The world´s fastest Indian. Sme ako malé deti. Zhadzujeme z motoriek všetko prebytočné a ideme na prieskum trate. Trochu nám robia vrásky vyčnievajúce balvany z piesku. Keby sa náhodou motorka rozhodla na zradnom piesku zmeniť smer, žiadne brzdenie by tu nepomohlo. Musíme si preto dopredu prejsť a vlastnými stopami vyznačiť dráhy. Pre lepší vietor vo vlasoch a nakopnutie zmyslov ostávajú naše helmy prázdne. Jazda na motorke po pláži s plynom nadoraz a pri východe slnka prináša veľmi intenzívne pocity.

 

Mašiny sú poctivo nasolené a spodok motora pod nánosmi piesku pripomína hniezdo lastovičky. Takto vyparádení môžeme smelo pokračovať do Rigy.

115
Po pretekoch
116
Ekológovia

Litva a Lotyšsko sú krajiny, ktoré sa mi neustále pletú v názve. Rozdiel v ich originálnych názvoch je taký nepatrný pre našinca ako vo všeobecnosti aj samotný charakter oboch krajín. Rovnaký prírodný ráz, jazyky. Dokonca neuznávajú ani hraničné prechody. Na vstupe do Lotyšska z Estónska si všímame len skromný pamätníček v ruskom štýle medzi rodinnými domami. Musím sa priznať, že občas si neviem spomenúť, v ktorej krajine sa nachádzam. Väčšie mestá majú už tradičné postkomunistické predmestie a za historickými chuťovkami sa treba predrať do centra.

113

Zaujímavejšie je stretnutie s cyklofrancúzom o pár minút neskôr. Chalanisko v našom veku, zarastený ako Matuzalem má za sebou 5 mesiacov v sedle svojho bicykla a asi 7000 kilometrov. Samozrejme si vymieňame kontakty a dávame mu odporúčania na najzaujímavejšie miesta v našej vlasti. On nás na oplátku pozýva k sebe do Nice.

118
Cyklofrancúz

117

Pokračujeme do Rigy. Mesto má krásne historické centrum, ale dojem mi kazí niekoľkonásobné preskočenie reťaze cez rozetu pri rozbehu. Neveští to nič dobré a okamžite odstavujeme. Vyťahujem fungel novú reťaz, že ju vymením. Hodím kontrolné očko na zuby rozety a mám skôr pocit, že robím zubnú prehliadku žralokovi. Všetky špičky sú vyťahané v smere jazdy a ostré ako žraločie zuby. Niektoré sú úplne odrazené a už sa začínajú zaoblovať. Hold, 60 rokov si vybralo svoju daň a mojich 55000km od roku 2009 tiež. Budeme musieť častejšie šponovať a kontrolovať.

IMG_4338
Dlaha na zlomenom nosiči batožiny

Ako balím nádobíčko, preskočí ma druhý infarkt. Jedna zo vzpier od nosiča batožiny je zlomená. Netrvá to dlho a s chladnou hlavou vyrábam improvizovanú dlahu z dvoch vidlicových kľúčov a oceľových sťahovacích pások. Riešenie je v konečnom dôsledku celkom pevné.

Od Ivana sme dostali odporučenie na návštevu Hory Krížov pri meste Šiauliai. Slniečko je vysoko a nechce sa nám ísť hlavnými ťahmi, ktoré sú tu hádam priamejšie ako v Rusku. Prechádzame upraveným vidiekom, ktorý vo mne vyvoláva spomienky na juhovýchodné Belgicko. Sú to malebné domčeky z kameňa, v centre stojí kostol veľmi často pri nejakej vodnej ploche, ktorá slúži asi aj na zavlažovanie.

Zapadajúce slnko pomaly uzatvára dnešnú nádielku kilometrov a my sa snažíme nájsť tajomnú horu krížov. Miloš si ju všimol ako prvý. Prichádzame k vyvýšenine uprostred polí. Je tu ticho a pokoj. Prvé upútajú pozornosť niekoľkometrové kusy týčiace sa ako indiánske totemy. K ich kmeňom- inak sa to nedá nazvať, počas dlhých desaťročí prinášajú návštevníci z celého sveta krížiky všetkých veľkostí a materiálových prevedení. Čítame nápisy vo všetkých svetových jazykoch. Vyjadrujú prosby aj vďaku ľudí, ktorí ich sem priniesli. Občas sa v závane ľahkého vetra uvedú do pohybu najmenšie krížiky a okolo sa ozýva ich slabé cinkanie.

122
Križiak
121
Hora krížov
123
Hora krížov

Táboríme pár stoviek metrov od Hory Krížov pri temnom močiari. Aj keď je asi len 20 hodín, ťahá od neho veľký chlad a vlhkosť. Sme po dnešku dosť unavení a stany nevybaľujeme. Počas predchádzajúcich nocí som si zvykol natiahnuť na spacák veľkokapacitné igelitové vrece. Je to celkom praktická izolácia proti rose, ale šuchocem v tom ako prerastený balík Chipsov. Pri varení večere nás prekvapujú nejaké zvieracie zvuky spod neďalekých kriakov.

Ráno ešte raz kontrolujeme, či sú všetky kríže na svojom mieste a vydávame sa v ústrety významnej prírodnej zaujímavosti.

Máme dvojvstupové víza do Ruska a preto chceme prejsť Kaliningradskou oblasťou, ktorej sme dali pracovný názov Malé Rusko. Aby sme sa tam dostali, musíme prekonať pásik súše asi 10km široký. Nazýva sa Kuršská Kosa a približne v strede svojej dĺžky 100km je štátna hranica s našim Malým Ruskom. Od Litvy Kosu oddeľuje úzky prieplav, ktorý spája Baltské more a záliv. V Klaipéde sa za drobného dažďa naloďujeme na kompu a za pár minút sme opäť na súši. Len čo motorky pocítili asfalt spustil sa intenzívny lejak. Z úžasných slnkom zaliatych piesočných dún, ktorých sa ľudská noha dotkne len občas máme dobrý pocit, ale žiadne super vizuálne zážitky. Prší čím ďalej viac.

124
Kuršská kosa
125
Trajektom sa prevezieme pár metrov
126
Nida
127
Postavy z rákosia, ktoré sa zapaľujú ako obete morským bohom

Vo všeobecnosti to tu majú Litovčania pekne upravené, na odpočívadlách si môžeme prečítať o živočíchoch a histórii. Všetko na spôsob našich náučných chodníkov v lese. Zastavujeme sa v dedinke Nida s charakterom severských prímorských miest. vládne tu pokojná atmosféra a pohybuje sa tu aj napriek zlému počasiu veľa turistov.

Hranica je vzdialená asi 10 kilometrov a sme plní očakávaní, ako nás ruská strana Kuršskej Kosy prekvapí…

Samozrejme hraničná kontrola… cestu nám hatí závora a hraničiar pýta 150 rubľov za jej zdvihnutie. Prejazd národným parkom je spoplatnený. V momente si obaja uvedomujeme, že nemáme žiadne ruble. Doslova vysýpame všetok obsah peňaženiek a nejakým zázrakom sa nám podarí vyskladať potrebnú sumu z rubľomincí a eurobankoviek. Pri našom trápení prichádza ďalší hraničiar a pýta sa ma, či si môže odfotiť motorku. Hovorím že DA, ale jedna fotka stojí 150 rubľov. Obchod nevyšiel, ale aby nebola nuda, Miloša ponaháňal strážny sabaka.

Rampa stúpa k búrkovým mračnám a hneď vidíme, že sme ,,doma,,. Úzka cestička sa kľukatí hustým lesom pod gotickou klenbou z listnatých stromov. De javu. Je až neuveriteľné, ako mi pripomína cestu do Černobyľu. Orientačné tabule zmizli, odpočívadlá sú tu len z núdze. Jednoducho si Rusi povedali, že kým z toho netečie ropa, nestojí to za záujem.

Cestička nás vypľúva v centre Zelenogradsku. V meste vládne dopravný chaos a zašlá secesná sláva spred 100 rokov. S menšími obtiažami nachádzame ubytovanie za 500 rubľov na osobu a noc. Máme za sebou štyri dni v sedle a tri noci pod holým nebom. Nevadilo by mi ani spanie na slamníku, hlavne aby mal sprchu a wc. Hulvátstvo doťahujeme do dokonalosti. Štartujeme môj turbobenzínový varič na hotelovej izbe a varíme instantné špeciality.

IMG_4377
Uvaríme aj v hoteli

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 4/6

Cesta dlhá 200 kilometrov na mape vyzerá ako polámaná  priamka

75a

Smerová tabuľa ukazuje 370 kilometrov do Petrohradu. Miloš dostáva skvelý nápad. Keby sme chceli dnes dôjsť do Petrohradu, bola by už určite tma. Nemá to zmysel. Zaujímavejšie bude na vlastné oči vidieť najväčšie jazero v Európe- Ladožské. Vyteká z neho rieka Neva, ktorá pretína o pár kilometrov ďalej Petrohrad na dve polovice a vlieva sa do Fínskeho zálivu.

Ale pekne po poriadku. Po Valday nasleduje zastávka v najstaršom ruskom meste Velikiy Novgorod. Historické centrum obsahuje snáď všetky druhy kostolov. Miloš prevracia očami, ja sa vyžívam v každom detaile. Človek by tu mohol blúdiť aj tri dni. Pre nedostatok času musíme zaujímavosti prezerať za pochodu a krásu ruských miest vnímame často len v útržkoch. Je to už raz tak. Prvý kontakt s novou krajinou je letmý, aby som sa nabudúce do nej mohol poriadne zahryznúť. Nedostatok času nás raz zabije!

76
Kostoly v Novgorode
77
Nič tu nie je rovnobežné

Pokračujeme po M10 a máme pred sebou 200km. Cesta na mape vyzerá ako polámaná priamka a aj na technike jazdy sa to odráža. Občas sa len tak veziem opretý o batožinu a s rukami založenými za chrbátom. V duchu ďakujem jawáckym inžinierom za plynovú rukoväť, ktorá má tempomat v každej polohe. Z nudy tak môžem bez držania riadidiel predbehnúť aj niekoľko kamiónov naraz.

78
Železničné prepravné uzly

 81

Cestu obklopujú husté porasty vysokých stromov a vytvárajú akýsi zelený koridor. Vďaka tejto bariére máme pocit, že cesta ubieha rýchlejšie. Okraje ciest sa zbiehajú do jedného bodu niekde v nekonečnej diaľke, z ktorej sa ako rastúce bodky vynárajú svetlá oproti idúcich áut. Neponáhľame sa a tma nás stretá skôr, ako my brehy Ladožského jazera. Núdzovo odbočujeme do poľa, aby sme si vychutnali poslednú noc pod holým nebom v Rusku.

Petrohrad I

Si si istý, že ideme do CENTRA?!? Ja neviem kam idem. Ja len tak jazdím…. ZABIJEM ťa!!!

Ráno na mňa padá intenzívna rosa. Otvorím oči a pozerám, že je akýsi divný opar na oblohe. Ako keby som sa pozeral cez nejaký filter. Vysúkam sa zo spacáku a keď sa postavím, zisťujem, že je všetko do výšky zhruba 1,5 metra prikryté perinou hustej hmly. Niečo ako inverzia v horách. Trvá nám dlho, kým sa rozhýbeme a pobalíme. Dnes sa ani veľmi ponáhľať nemusíme. Do Petrohradu je to len 60 kilometrov a jazero čaká.

79
ide sa na sever

Slnko svieti sprava a naše tiene majú oproti skutočnosti dvojnásobnú výšku. Mapa nám je zbytočná. Hľadáme odbočku smerom na východ a po pár kilometroch sa pred nami rozprestrie najsevernejší bod záujmu, aký sme zatiaľ na našich obstarožných tátošoch dosiahli. Keby ma tu vyhodili so zaviazanými očami, myslel by som si, že je to more. Na druhú stranu nie je možné dovidieť. Na horizonte sa ako malinké bodky pohybujú obrovské nákladné lode prepravujúce tovar do Fínska.

Dosť bolo rozjímania. Motkáme sa rybárskym vidiekom, kde na každých 500 metroch stojí stánok s čerstvými rybami. Predierame sa zhustenou premávkou a ani si nestíham všimnúť, že už sme v meste.

Stojíme na križovatke a pýtam sa Miloša, kde to sme. On len nechápavo pozerá a vraví: ja som v Petrohrade a ty? Vpadli sme na nejaké zanedbané sídlisko akých je tu na predmestí asi milión a každý panelák rovnaký.

Miloš ide prvý. Zúrivo predbiehame autá, krížom-krážom odbočujeme, prudko brzdíme. Na červenú, na oranžovú, po električkovej trati, v protismere, po chodníku, do zákazu…. Po chvíli sa mi to akosi nezdá. Predbieham Miloša a Zastavujem. Pýtam sa ho, či si je istý, že ideme do centra. Odpoveď znela: Ja neviem kam ideme. Ja len tak jazdím… Skoro som ho zabil.

A teraz druhá praktická rada.(prvá bola v Moskve) Ako sa dostať do historického centra bez navigácie v päť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne!

Rozhodli sme sa, že sa napojíme na jednu z mnohých širokánskych ulíc a najlepšie aby mala názov veľkého mesta alebo výnimočnej udalosti. V našom prípade to znamená napríklad Ulica revolúcii, alebo Moskovskij prospekt.

Funguje to! Dostávame sa priamo do srdca historickej časti mesta.

Je ohromný pocit vnímať, ako sa chvíľami pred nami objavujú budovy, o ktorých som doposiaľ len veľa čítal a videl obrázky. Boris Filan v jednej časti Pálenice živo opisoval všetko, čo máme teraz priamo pred sebou. Vešám na krk foťák a bezhlavo natáčam za jazdy všetko. Prechádzame mostami z jednej strany Nevy na druhú, kľučkujeme zápchami a zastavujeme až pri slávnej Aurore. Petrohrad je láska na prvé pojazdenie.

Nevynecháme prehliadku lode. Ivan nám dal praktickú radu. Väčšinou je zaužívané od turistov vyberať vyššie vstupné ako od domácich. Aj na Auroru by to malo byť pre nás za dvojnásobok. Bez slova podávame domácu sumu a radšej nehovoríme viac ako ,,spasiba,,, aby sme sa neprezradili.

84a
Nácvik výstrelu z Aurory (1917)
84
Aurora

83

Pri každej väčšej pamiatke je aj stojan s mapou mesta. Bez problémov tak nachádzame infopoint pre turistov, internetcafé a do hodiny máme rezervované ubytovanie. Neuveriteľných 18eur na osobu a noc v hosteli, ktorý je vzdialený od Ermitáže 500 metrov vzdušnou čiarou v najcentrovatejšom centre.

Treba ho už len nájsť.

Búranie Potemkinových kulís- V Rusku nikdy nedaj na prvý dojem!!!

Máme presnú adresu- Bolshaya Konyushennaya. Ulicu nájdeme hravo, dom podľa čísla na ulici tiež. Petrohradské domy sú zaujímavé svojimi vnútroblokmi, do ktorých sa vstupuje veľkými bránami z ulice. často pôsobia skoro desivým, upoteným a smradľavým dojmom. V noci by som sa tam odvážil vôjsť asi len s tromi promile v krvi a s glockom za opaskom. Náš vnútroblok je ešte celkom obstojný, pretože je priechodný skoro na nábrežie kanála Moyka. Ale nájsť správne dvere…

Nakoniec si všímame pri zvončekoch ošumtelú nečitateľnú tabuľku s niečím, čo sa podobá na názov našeho hostela. Dvere sú na magnetický zámok, niekto nás púšťa. Vchod vyzerá strašne. Steny miestami ohryzené po tehlu, okná rozchniapané, špina, bordel, žiadny výťah. Na radu okoloidúceho šliapeme na piate najvyššie podlažie. Vážne začíname pochybovať, či bol dobrý nápad hľadať lacné ubytovanie. Objavujeme ďalšie neprívetivé dvere s magnetickým zámkom. Aké prekvapenie nás čaká za nimi?

Krásne zrekonštruovaný veľký byt so samostatnými izbami, všetko voňavé, pekné, upratané. Absolútny kontrast oproti vchodu do bytovky. Milá tetuška nám dáva izbu pre piatich a uisťuje nás, že k nám nikoho neubytuje. K dispozícii je kompletne vybavená kuchyňa, hygiena aj práčka. Motorky môžeme nechať na noc priamo pod oknami, aby sme ich mali na očiach.

Ďalšia hodnotná skúsenosť, ako nie je vhodné v Rusku dať na prvý dojem. Treba skúmať, hľadať a objavovať. Psychika priemerného Slováka nie je na takúto činnosť od prírody často prispôsobená, ale výsledok stojí za to.

Mesto, kde je spánok spoločenskou samovraždou.

To, čo nasledovalo po počlovečení našich cestovateľských tiel sa nedá porovnať s bežným flámom niekde vo veľkom meste. Minulý rok v Sevastopole sme boli krotkí ako baránkovia a Kyjev pred pár dňami sa zdá ako piknik s čajom o piatej.

87
Základné potraviny v meste, kde je spánok spoločenskou samovraždou

Dnes je celé mesto naše. Ulice nonstop plné ľudí, môžeme si vybrať akúkoľvek ulicu a vždy nájdeme nejaký skvelý podnik. Ceny sa pohybujú od 2 eur za veľkého Kozla až po 12 eur za 3 deci nejakého internešenel výplachu typu Corona. Pokiaľ pamäť siaha, na spočítanie navštívených destinácí nestačia dve ruky. Od absolútnych nóbl, kde sme vyzerali dosť nedôveryhodne, kým sme nevytasili keš, až po štýlové puby, kde sme naopak boli kráľmi večera.

Podnik v zapadnutej uličke neďaleko Nevského prospektu.

Dovnútra nás takmer nepustili pre moju ploskašku, ktorú láskyplne volám Moskva. Nechávam ju vyhadzovačovi a vravím mu, že nech ho Peter Veľký chráni, keď mi ju nevráti.

Interiér je parádne prefajčený, ľudia rozdivočení vodkou.

Náhodným okolo tancujúcim dámam s námahou vysvetľujem, že nie som tyč a pozývam ich na drink. You are bikers? NO NO we are Petrolheads… oznamujem naše rozpoloženie a rozpútava sa vtipná debata. Dievky sa pri živom opisovaní našich zážitkov a názornej gestikulácii dobre bavia a vybuchujú smiechom. Exujú 100 gramové vodky, pričom zvyšných 10gramov z každého stachanu im končí vždy vo výstrihoch. Smejú sa nám, že pijeme maximálne ,,polovičné,, 50 gramovky. Do pitky by som s nimi nešiel, na vzduch celkom rád.

Na ulici nie je problém nájsť výkrmovňu otvorenú 24 hodín. Takýto večer sa spravidla končí ráno. Pre nás je ránom skoré predpoludnie.

Po smiechu prichádza ešte väčší smiech/ Petrohrad II

Po krátkom spánku črtáme dnešný plán. Zo slušnosti k histórii by sme mali navštíviť najznámejšie pamiatky. Samozrejme Ermitáž ako jedno z najstarších a najväčších múzejí sveta. Prispatý Slovák by si povedal, že čo môže byť zaujímavé na starých obrazoch a sochách. Pri prvom Van Goghovi si každý uvedomí, že stojí zoči voči umeleckým prejavom všetkých najvýznamnejších umelcov, akých si dokáže v jednom momente vybaviť po mene.

93
Van Gogh a ja

Všetky obrázočky, ktoré sa počas nudného života človeka len tak mihnú v nejakom kalendári, alebo ich len tak podvedome a chronicky poznáme tu vznešene stoja v originálnom prevedení a veľkosti. Sú tu toho stovky kusov. Každý návštevník sa umelecky nasýti a nestačí na to jeden deň. Snažíme sa prejsť Petropavlovskú pevnosť a vojenské múzeum nás doráža. Nohy po kolená zodraté, oči na stopkách ovisnuté a vyplazené jazyky.

95
Tankista
IMG_4235
Ako delo- včera, dnes aj zajtra
94
Vojenské múzeum
92
Ermitáž
91
Menšie námestíčko
90
Kundolap
88
Ja, Miloš a Ježiš
85
Momentka s Petrom Veľkým

Byrokracia

V duchu nás trocha straší byrokracia, ktorú musí podstúpiť každý návštevník Ruskej federácie. Do troch dní v jednom meste alebo do osem dní v krajine je potrebné vykonať registráciu, ktorá sa vzťahuje na pobyt(hotel, hostel,…). Je to pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov. Keby sme zmizli, aby vedeli, kde sme boli naposledy. Pýtame sa teda našej recepčnej na riešenie. Náš hostel takúto záležitosť nevybavuje, musíme svojpomocne. Dostávame adresu na konkrétnu inštitúciu- Zeleny koridor. Opäť trocha pátrame po dverách. Opäť by som si nebol na sto percent istý, že práve tu to môže byť. Nakoniec nachádzame niečo ako notársku kanceláriu, cálujeme 2000 rubľov na osobu a posielajú nás na ďalšiu adresu. Tu už je ale tvrdší oriešok. Zaangažovali sme do pátrania pol ulice, dokonca zamestnankyňa z iného hostela a inej budovy nám pomáha hľadať a vraví, že keď nič nevybavíme, ona nám pomôže. Našli sme aj presný vchod, kde by to malo byť, ale všetko sú to byty a prechádza nás sranda. Beháme hore dole ošarpanými chodbami a smejeme sa sami sebe. Keď sme to už skoro vzdali, zrazu si všímame drobný nápis. Jasné veď sme v Petrohrade. Kancelária je v špajzi bytu s oknom do vetracej šachty. Jediným rozjasnením tohoto ponurého priestoru sú milé a usmievavé dievky ktoré nám vybavujú potrebné veci. Zdá sa im neskutočne vtipná naša komunikácia. Ja po rusky rozumiem ale nehovorím a rozprávam po anglicky. Oni rozumejú po Anglicky ale rozprávajú len po Rusky.

Keď už je všetko na poriadku, dohadujeme sa s Milošom na predĺžení nášho pobytu o jeden deň. Videli sme minimum zaujímavostí a večerný život tiež nemá chybu.

86
Ide sa žiť

Tankujeme Ruský Štandard do mojej ploskačky- Moskvy a vyrážame do ulíc. O hodinu nás neúprosne melie stroj času a sme presne tam, kde včera. Menia sa len destinácie a náhodní účastníci dnešného zájazdu. Čas tu beží ohromne rýchlo a znova nás dobieha slnečné ráno.

85a
Svätá pravda

Už budeme dobrí/ Petrohradská bilancia

Dnes nám ostáva navštíviť zopár najznámejších sakrálnych stavieb. Chrám svätého Izáka a Kristovho vzkriesenia. Najväčšia pikoška je bankomat priamo v Izákovom chráme. Praktická vec, keď si chce návštevník kúpiť suvenýr priamo na mieste. Kostol povýšiť na trhovisko sa mi zdá podivné. Nie, že by som bol nejaký svätuškár. Ja som vierovyznaním motorkár, ale čo je veľa to je moc.

Preplúžime sa pamätihodnosťami až do večera a zapadávame do skromnejšieho baru, možno dvoch. Dnes budeme dobrí, aby sme zajtra mohli s čistou hlavou opustiť mesto. Samozrejme sa nám to tradične vymyká spod kontroly.

Petrohradská bilancia:

-desiatky navštívených podnikov

-trojnočná konzumácia spolu len za mňa 230eur(bez ubytka a stravy)

-filozofická otázka, či sú Slovenky skutočne najkrajšie ženy sveta

Ráno sa snažím baliť veci na motorku a mám pocit, že tá mrcha je ešte nadrbaná. Neviem, čo celú noc robila, ale takto nemôže ísť na cestu. Nechávam jej ešte dve hodinky. Milošova je na tom podobne.

98
K… užel

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

 

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 3/6

8. deň S celou armádou na Moskvu

41

Miloš povýšil montáž nového karburátora nad všetky ranné rituály. Ja sa zatiaľ balím. Chvíľa pravdy sa priblížila, Miloš štartuje.

Motorka ani za nič nechce naštartovať. Za súzvuku pravých slovenských vulgarizmov ho tlačím okolo parkoviska. Po štvrtom kole konečne tá príšera chytila. Aj hluchý by si zapchával uši, keby počul ten odporný chod motora. Dolaďujeme štandardnými postupmi, ale aj tak to nie je ono. Karburátor má nízku hladinu paliva. Musíme vytuniť plavák- narezať jednoducho novú drážku na vodítko a posunúť ho vyššie… vyhrali sme ako vždy. Beží ako hodinky. Zase jedna z chvíľ, keď si hovoríme, že keby som nebol architekt a Miloš elektrikár, môžeme to rovno zabaliť.

200 kilometrov nás delí od Moskvy a miestami sa zdá, že by mohlo prestať aj pršať. Pozorujeme zvláštny úkaz. Podarilo sa nám dobehnúť konvoj vojenských nákladiakov. Na jeho konci ide policajné auto a snaží sa zabrániť obiehaniu konvoja. Keď sa rozšíri cesta na dva pruhy, konvoj ide v pravom a policajt sa jednoducho vopchá do ľavého. Pruhy sa striedajú podobne ako pod Strečnom.

Nervozita sa dá krájať. Jeden maniak to nevydrží a začne konvoj obiehať po pravej krajnici. Ostatní len váhajú, policajt nič nerieši. Po pár sekundách všetci surovo hlava-nehlava obiehajú po krajnici. My samozrejme tiež. Konvoj má asi 5 kilometrov a najvyššiu rýchlosť 60.

Keď sa nám to konečne podarí obísť, podľa zákona schválnosti mi dochádza benzín. Musím zastaviť na pumpe a v priebehu pár minút som znova na konci konvoja. Opakujem teda pravostranný obiehací manéver. A nechcem si predstaviť, čo si o nás asi pomysleli vojaci.

Ako nájsť starého kamaráta medzi 12 000 000 iných ľudí?

Moskva je na dostrel a nevynechá privítanie v podobe totálne zapchatého južného vjazdu M2. Divoko obiehame všetko čo neobehne nás.

Po príchode do Moskvy sa ma prvý krát na tomto výlete zmocňuje úprimný pocit víťazstva. Možno by sa dostavil už skôr nebyť mokrého počasia. Ale toto tu ešte nebolo. 61 rokov starý Perák po vlastnej osi v Moskve. To ešte nikto nevidel. Rovnaká detská radosť ako minulý rok v Odese.

A teraz prvá praktická rada. Ako sa dostať na konkrétnu adresu bez navigácie v dvanásť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne! Stopujem taxík, taxikárovi dávam mobil s adresou a 700 rubľov. Nasleduje krkolomná naháňačka srdcom Moskvy. V zákrutách na hranici priľnavosti a s brzdením ušami aj očami. Motory točíme do rozpadnutia a štrikujeme pomedzi autá. Všetko v daždi.

České veľvyslanectvo.

Volám Ivanovi. Rok som môjho kamaráta nevidel. Maturovali sme spolu. V roku 2007 sme spolu boli na motozraze na Šírave. Zdala sa nám to z Púchova nekonečná diaľka. Úplne iný svet. Boli sme lokálni hrdinovia. Dnes je to smiešne, ale tu niekde sú korene môjho šialenstva. Závislosť na cestovaní, ktorá spôsobuje, že ešte som len na spiatočnej ceste z jedného výletu a už premýšľam nad ďalším.

Máme česť stráviť príjemný víkend ako hostia u skvelých ľudí. Ivan je dokonalý sprievodca. Presne vie, čo treba vidieť a ako sa tam dostať. Sú k nám pohostinní a milí aj napriek tomu, že smrdíme ako mokré psy a z nášho oblečenia má Tina potopu v byte.

IMG_3915
Konečne s celou rodinou v Moskve

Dodnes som si z Miloša robil posmešky, lebo vlečie dáždnik. Dáždnik asi po starej mame na motorke. Na motorke v Rusku…

Konečne som ho pochopil. Od Ivana drankám čokoľvek, čo by ma na dnešnej prechádzke Moskvou tiež ochránilo pred dažďom a ten prefíkaný čert sa len smeje.

IMG_3954
Jedna zo staníc metra
IMG_3939
Obchodný dom GUM
IMG_3945
Najväčšie delo, ktoré nikdy nevystrelilo. Car puška
IMG_3923
Veľké divadlo
48
Lenin

IMG_3948 IMG_3978 IMG_3979

Zmeškali sme aerosalón, celú rodinu sme chceli pozvať na večeru, ale pri jej cene nás skoro vyvalilo zo stoličiek. Našťastie ju zatiahol Ivanov otec. Inak by jeden z nás musel predať obličku.

IMG_3981

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás

56

Je pondelok. Hostitelia musia ísť do práce ako všetci slušní ľudia a my pokračujeme na sever. Moskva sa s nami lúči útržkami modrej oblohy, ale začína byť poriadna zima. Oblečenie sa nám úplne nevysušilo a teplota kolísajúca okolo 13 stupňov vyvoláva intenzívnejší pocit chladu.

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás. Pozdraviť sa s ruským motorkárom je o to vrúcnejšie. Slovák bežne kývne prstom,začiatočník nevie o čo ide. Ale Rusi mávajú z kilometra s rukou vysoko nad hlavou. Míňame takto dve motorky a moje periférne videnie vyhodnocuje niečo nezvyčajné. Obzriem sa a to stará Jawa. Okamžite sa točíme cez dve plné čiary za nimi a režeme na plný plyn. Dobieham Jawu 350 z roku 1970 typ 360. U nás sa najčastejšie dochovala vo vojenskom prevedení.

Chalanovi skoro oči vypadli, keď som sa zjavil po jeho ľavici. Hneď zastavujú a zisťujem, že sú z Moldavska. Samozrejme môj typ motocykla nikdy na živo nevideli, ale poznajú ho z obrázkov v knihách. Vymieňame si adresy, vedeli by sme sa našou rusko-slovensko-anglickou hatlaninou rozprávať aj celé hodiny. Láska k veteránom je medzinárodným jazykom podobne ako matematika. Prajeme si vzájomne šťastnú cestu a pokračujeme opačnými smermi. Za takýmito stretnutiami sa oplatí absolvovať jednotvárne ruské roviny.

IMG_4001
Stefan s partiou z Moldavska
IMG_3997
Stefan videl perák prvý krát naživo
IMG_3998
Jawa 350 typ 360

Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém

Okolo 20:00 prichádzame do Valday. Je to mestečko na brehu malebného jazera s rovnakým názvom. Ivan nám hovoril, že je to celkom navštevované letné stredisko. My prichádzame zľahka po sezóne a letnú slávu odrážajú už len ceny v hoteli, ktoré sú porovnateľné s centrom Kyjeva. Inak architektúra je strohejšia ako v ruských dedinkách južnejšie. Prevláda drevené obloženie bez rezbárskych chuťoviek okolo okien.

IMG_4004
Valday

Dnes by sme zvládli aj stanovačku pri jazere. Hľadáme vhodné miesto, ale pre istotu sa pýtam okoloidúceho šuhaja, či o niečom nevie. Chvíľu premýšľa, vyzvedá kto a čo sme a ponúka nám nocľah u seba doma. Berieme to! Prečo nie? Ak to nebude nikomu vadiť… Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém a vedie nás rozbahnenou cestičkou k svojmu domu.

Keď som bol malý, hovorili mi, aby som sa nedával do reči s cudzími ľuďmi…

Drevený domec sa nachádza na okraji Valday. Vykúka spomedzi stromov a má neskutočný výhľad na jazero. K celkovej atmosfére poskladanej z melanchólie zapadajúceho slnka prispieva náznak jesene vo farbách okolitej prírody.

IMG_4010
Nečakané ubytovanie

Artém je ruský prototyp človeka, akých často stretávame. Rázny, milý, ale na zdvorilostné ústupky sa s nami hrať odmieta. Dvakrát sa nás nepýta, či sme hladní a zo všetkých kútov kuchyne vyberá rôzne dobroty k čaju. Nechápe, že my mu rozumieme a on nám nie. Vysvetľujeme, že Slovenčina je veľmi tvárny jazyk a keď si nevieme porozumieť, zapájame angličtinu. Pri vstupe do kuchyne ako hlavného spoločenského priestoru ostávam stáť pred jeho atmosférou.

IMG_4025
Majstrovské zátišie
IMG_4028
Majstrovské zátišie
IMG_4026
Tu sme spali
IMG_4027
Majstrovské zátišie

Ruské domčeky sú zvonku bohato zdobené, maľované a vyrezávané. Podobajú sa na vianočné perníky hýriace všetkými farbami. Artemov dom je zvonka strohý dokonca viac ako ostatné domy vo Valday. Interiér je ale iná káva. Neuveriteľné kontexty dekorácií a obrazov tu ožívajú. Niekto by povedal, že je to preplnený priestor. V tomto dome má každá maličkosť svoje presné miesto a symboliku. Každý kút rozpráva vlastný príbeh človeka v spätosti s prírodou, priateľmi a zážitkami. Dokázal by som sa tu prechádzať týždne a vždy by som objavil niečo nové v iných zaujímavých súvislostiach.

Debatujeme o ľuďoch, Rusku a porovnávame naše národy. Pri ťažkých témach o Artémovej žene a dcére samostatne žijúcich v Petrohrade na odľahčenie vyťahujeme našu slivovicu.

Artém je umelecky dosť zdatný. Portrét zvláda na mojej úrovni a to nemá za sebou žiadny rýchlokurz geniality, ale len cit pre ceruzku. Ukazuje nám krabicu plnú skíc a dáva mi príležitosť niečo si vybrať na pamiatku. Originálnejší suvenír ako krásny akvarel kostolíka na jazere Valday nikde nekúpim. Navyše dobre zvládnutý akvarel považujem za vrchol umenia, lebo ja som v ňom úplný babrák.

Zaspávame s Milošom na spoločnej posteli. Zo začiatku sa to zdalo ako praktický nápad, ale ten chumaj mi celú noc bral perinu. V chalupe bolo nad ránom asi 10 stupňov a skoro som zamrzol.

Pred raňajkami máme exkurziu po záhrade. Rovnako ako v dome, ani tu sa kreativite medze nekládli. Artéma som nazval majstrom zátišia.

IMG_4013
netradičné WC
IMG_4018
Aj záhradka je vybudovaná s citom
IMG_4021
Raňajky

Artémova mama nám pripravila vynikajúce raňajky. Dozvedáme sa, že vyrába tradičné bábiky a píše o nich aj knihu. Škoda, že nemôžeme u týchto ľudí podudnúť dlhšie.

Nesmieme vynechať chrám na brehu jazera. Artém si nechce nechať ujsť príležitosť previezť sa na jawke a ide s nami. O jedenástej sa vraciame naspäť.

IMG_4029
chrám
IMG_4035
Valday

Musíme pokračovať v púti. Chceme nášmu kamarátovi nechať aspoň 1000rb za všetko, čo pre nás spravil. Rázne odmieta. Hovorí, že mu stačí dobrý pocit z toho, že sme boli jeho hosťami. A veľmi rád nás pohostí znova.

Rozhodol som sa, že by som mu mal nechať aspoň nejaký darček. Niečo, čo by mu naše stretnutie pripomínalo. Padol mi zrak na odznaky československej ľudovej armády, ktoré mám pripevnené na brašniach. Všetky sú poodierané a pamätajú veľa kilometrov. Len jeden si zachoval farby. Driapem ho šrobovákom. Bude z neho perfektný spomienkový predmet na doplnenie kompozície v domčeku.

IMG_4020
Darček
IMG_4052
Валдайский Иверский монастырь

IMG_4058

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

 

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 2/6

6. deň

Často sa mi stáva, že keď spím pod holým nebom len tak v spacáku, zrazu sa uprostred noci strhnem. Prekvapene pozerám okolo seba a spamätávam sa z pocitu, že spím doma v posteli. To isté sa mi práve teraz stalo. Uvedomil som si, že na mňa padajú drobné kvapky dažďa. Ešte chvíľu sa snažím nevšímať si ich, ale spacák stráca účinnosť. Časomiera oznamuje 3:00 miestneho času. Miloš tiež vstáva, nervózne balíme všetko na motorky a snažím sa tváriť pozitívne. Aspoň dnes urazíme väčšiu vzdialenosť a viac uvidíme…

Akonáhle vychádzame na hlavnú, nevidíme ani prd. Sype sa voda, je tma a kvapky na štíte sa menia na milióny malých lúp, ktoré rozostrujú všetky obrysy. Takto nemôžeme pokračovať. Miloš si to užíva so svojimi dioptriami dvojnásobne. Po pár sto metroch kolonizujeme autobusovú zastávku.

Hulvátsky štýlom bezdomovca sa rozvalím na lavičke a kašlem na všetko okolo. Znova sa strhávam zo spánku. Mám pocit, že som práve zavrel oči a zisťujem, že je okolo mňa zo desať na bus čakajúcich občanov. Práve svitá a na druhý pokus môžeme vyraziť.


Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite.

32

Lúčime sa s Ukrajinou. Možno je to počasím, ale zdá sa mi všetko naokolo strašne zaspaté. Do karát nahráva aspoň dobrá kvalita asfaltu. Obchádzame mesto Priluki. Začína sa hlásiť palivová rezerva. Do Romni je asi 35 kilometrov. Samozrejme ja mám dojazd 30 a takmer pred pumpou mi Miloš musí pár kvapiek odčapovať zo svojej nádrže. Posledným Ukrajinským mestom na tomto výlete je Sumy. Odtiaľ ostáva už len 30 kilometrov do Ruska.

Zrazu zisťujem technický problém s uvoľnenou skrutkou na nosiči batožiny. Presne ten istý problém ako minulý rok na hraniciach Moldavska. Moja motorka ma zbožňuje a má zmysel pre načasovanie.

Na hraniciach zase strečkujeme. Treba vyplniť colné prehlásenie. Darí sa mi to bez chyby až na druhý pokus. Horšie je na tom Miloš so svojim elektrikársky roztraseným písmom. Keď ho už štvrtýkrát vrátili prepísať celú stranu, hovorím mu, že colník má božskú trpezlivosť. Ani som nedopovedal a došiel papier v kopírke. Miloš má pred sebou posledný platný pokus. Našťastie pri ňom stoja všetci svetoví literáti a elaborát odovzdáva úspešne k spokojnosti colnej moci. Ostáva kontrola batožiny, ktorú odbili so smiechom. Prvý dojem sa nevydaril a Rusko nám to vracia v podobe kvapiek dažďa.

Odstavujeme na prvej pumpe v úmysle pomeniť nejaké chechtáky. O takej službe tu ale nechyrujú. Vraj treba ísť do banky. A banka je najbližšie v Kursku. Jasné veď sme v gigantickom Rusku. Tu sa neočakáva iná mena ako rubeľ!

Vonku ma čakalo milšie jednanie. Chlapík stepuje okolo peráka, obzerá z každej strany, fotí, škrabe sa za ušami. Som povinný opísať mu historické podrobnosti a našu cestu sem. Robím to s potešením, keď vidím jeho detsky rozžiarenú tvár. Hneď sa nás pýta, či máme kde spať. Ochotne volá kamarátovi do Kursku, jachtá do telefónu s nadšením, čo stretol a všetko pre nás zariaďuje. Uisťuje nás, že lepšie cesty ako sú v Rusku sme nezažili ani v Nemecku a s desiatym podaním ruky nám praje šťastné kilometre.

Do papierovej gps zadávame Kursk.

Cesta je priama, učesaná, namaľovaná… Pozerám, akú počítačovú hru tu do čerta hráme. Cesta je postavená na násype. Po pravej a ľavej strane približne 10 metrov široké pásy pokosenej trávy a za nimi aleje vysokých stromov nasadené pravidelne 6 metrov osovo od seba. Stromy majú kmene typizovanej hrúbky dôkladne natreté bielou farbou do výšky 1500 milimetrov. Pekné kulisy nám Rusi premietajú…. A kde sú tí krvilačníci, ktorí nás už pred pol hodinou mali zabiť, zjesť a okradnúť? Kde je tá bieda a hladomor? Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite. Slovensko ich je plné, sú všade medzi nami!


Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla

Sme necelých 20km pred Kurskom. Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla. Tie vo filmoch tradične niečo vystreľujú alebo odhadzujú na nepriateľov.

Neviem aký veľký nepriateľ som ja. Ale tlmič z výfuku, ktorý po mne nečakane vystrelil, sprevádzala taká rana, že som skoro spadol z motorky. Našťastie sa to udialo neďaleko autobusovej zastávky, takže hneď odstavujeme a nechniape nám aspoň na hrby. Tlmič, ktorý sa chaoticky váľa po ceste zrazu s rachotom rozvalcuje žigulák a už je jasné, že technická pauza bude dlhšia.

33
vystrelený laďák
34
Vystrelený laďák
35
Útočisko

 Keď je po vymenovaní všetkých svätých výfuk na svojom mieste, Miloš sa rozhoduje pre nevinné doladenie karburátora. To sa ale mení na nočnú moru. Stačil mi letmý pohľad znalca na vymontované šupátko a tajomstvo kolísavého voľnobehu je odhalené. Motor si zrejme dobre pošmákol na kuse šupátka, ktorý mal pôvodne regulovať voľnobeh. Namiesto neho je tam diera. Miloš tvrdí, že je to nový výrobok. Ja ho uisťujem, že som videl minimálne 35 karburátorov 50 rokov starých, ale ani jedno šupátko nebolo v takomto stave.

 Minulý rok som zaviedol porekadlo: Človek mieni, jawa mení. Tento rok som ho doplnil: Čo jawa mení ani Boh nezmení. Ďalej to už dnes nemá zmysel. Utáboríme sa za zastávkou v poli. Pre dokonalosť atmosféry rozkladáme stany v areáli cintorína, aby si tu dnes po 450 kilometroch v lejaku odpočinuli aj dvaja živí.


7. deň

Stanley Cup v Rusku

10 hodín spánku sme si zaslúžili. Príroda je proti nám a triumfálne na nás čúra od rána. Opatrne sa poberáme do Kursku a hľadáme prvé nákupné centrum s bankou.

 Dnes je piatok tridsiateho a zrejme sa rozdávajú dôchodky. Len obtiažne rozháňame sardinkáreň pozostávajúcu z nervóznych dôchodkýň. Funia nám za krk bez ohľadu na diskrétny odstup. Tasíme naše zelené eurostovky a mexická vlna sivých hláv sa natáča k nášmu okienku. Pokladníčka berie eurá bez slova a stráca sa niekde v zákulisí. Milošovi steká kvapka studeného potu po čele a ja sa len s úsmevom pýtam, či bola aspoň pekná… Našťastie sa vracia s hŕbou rubľov, pri čom funiace dôchodkyne len nasucho prehĺtajú. Päť centimetrov hrubú kôpku bankoviek delíme na štýl kartovej vojny rovným dielom pred ich zaujatými pohľadmi.

 Vonku nás opäť čaká milá situácia s chlapíkom obdivujúcim stroje a s tradičným sledom otázok a odpovedí. Miloš sa len okrajovo pýta na možnosť opravy karburátora. Chlap- Dmitrij sa na chvíľu zamyslí… poďte za mnou! Kľučkujeme plniacim sa mestom z pruhu do pruhu. Prichádzame ku garážam, kde v každej druhej sa špecializujú na inú časť auta. Samozrejme pracovné podmienky samo-domo a bohužiaľ sa tu nikto nevenuje motocyklom. Náš sprievodca berie do ruky telefón a niekam volá. Vraj je tu motocyklový klub. Poďme tam.

Znova režeme mestom, blokujeme električky až sa po pol hodine dostávame na perifériu- časť Mokva. Miestny motogang tu má klubovňu. Bohužiaľ sme znova nepochodili. Všetci gangstri asi zarezávajú v práci. Čo iné v piatok doobeda?

IMG_3900
Pred bránou motoklubu

 Dmitrimu znova bliká nad hlavou žiarovka. Poďme na trh. Tak zase krížom cez pol mesta a ďalšia hodina preč.

Tržnica je klasická bratislavská Miletička- blšie trhy. A zrazu na jednom pulte fungel nový karbec presne na Milošovu motorku. Miloš dvíha skoro so zvlhnutými očami tento klenot nad hlavu ako Stanley Cup a breptá niečo o šťastí. Zašušťalo 850 rubľov. Dmitrimu chceme nechať nejaké peniaze na benzín, ale nič si nevezme. Dáva nám len svoju mailovú adresu, aby sme mu poslali fotky, keď sa vrátime.

36
Záchranca Dmitrij a Miloš
37
Trhovisko v Kursku

Po ľahkom obede sa z Kursku dostávame až po štrnástej, a to priamym smerom na Moskvu. S plnými peňaženkami môžeme natankovať plnú a ja pre istotu ešte aj do fliaš po posledných skúsenostiach. Nečakal som, že teraz budú pumpy v každej druhej dedine.

Od prekročenia ukrajinských hraníc až sem, si všímame popri ceste stánky s čerstvými domácimi produktami. Čím severnejšie sa posúvame, tým menšia je ponuka napríklad hrušiek alebo marhúľ a rastie ich cena. Za Kurskom už majú len zaváraniny a med.


tenká čiara života

Dažďa s každým kilometrom pribúda a rovnako aj vody za golierom. Kamióny obiehame a oni na oplátku rozprašujú litre špinavej vody.

 Ukážková je situácia, ktorú som nazval práčka.

Zavrú ma medzi seba z každej strany spolu štyri kamióny. Nemôžem pridať, lebo jeden je predo mnou, nemôžem zabrzdiť, lebo je za mnou ďalší a odbočiť sa tiež nedá. Hovorím si bohu dušu alebo plný plyn. Poryvy vetra so mnou hádžu na všetky strany a už si pomaly zvykám. Keď tu zrazu kamión po mojej pravici vyletí na krajnicu a ten idúci predo mnou prudko uhne tiež doprava. V stotine sekundy zisťujem, že sme svorne išli v protismere už hodnú chvíľu a oproti mne sa rúti neosvetlené trúbiace auto.

Ľahko vznikajú situácie, keď je čiara života tenká asi ako žiletka a občas sa čiara mení na bodkočiarku. Dostať v tejto chvíli defekt alebo šmyk, kamión, čo išiel za mnou ma vyklepe ako rezeň poctivo všetkými šiestimi nápravami.

 Nech je ako chce, vodiči sú v Rusku skutočne ohľaduplní. Väčšina kamiónov sa uhýba na krajnicu. My to občas tiež robíme a vodiči nám na znak vďaky blikajú. Je vidieť, že miestni majú za volantom veľa odžité na veľkých vzdialenostiach.

 Začína sa pomaly stmievať a dnešného cestného ródea už máme dosť. Sme asi 100km pred Tulou a zrovna sa tu opravuje cesta. Samozrejme je to jedno veľké oranisko. Miloš mi prská blato rovno medzi oči. Najväčšia chyba bola pretrieť si štít rukou. Parádne som tú sračku rozmazal. Musím si zdvihnúť štít a dostávam náklad bahna priamo do priezoru.

 Prichádzame do dediny a je už riadna tma. Nachádzame tichú krčmu, ideme sa pýtať na nocľah. Špinaví ako divočiaci, v kozmonautistických nepremokoch, blato až za ušami. Vojdeme dnu a zalejú nás nemé vyjavené pohľady s otvorenými ústami. Oznamujeme naše potreby a dostávame tip o ulicu ďalej. Päť sekúnd po našom odchode nastáva v krčme ohlušujúci výbuch smiechu. Samozrejme na našu adresu.

 Ubytovanie je perfektné za 500 rubľov na osobu a stroje sú v bezpečnom dvore pod zámkom. Dnes máme za sebou 300 mokrých kilometrov. Píšem sms organizátorom stretnutia veteránov na Šuňave, že tento rok to znova nevydá. Minulý rok sme to tiež prepásli, keď sme sa vracali z Krymu. Hádam to budúci rok konečne stihneme.

 

 

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ