Balkán- Turecko- Kaukaz a späť cez Rusko a Pobaltie 2014

Tento článok je stručným reportom a prierezom z veľkej cesty, ktorú som z časti absolvoval s ďalšími parťákmi a z väčšej časti sám. Ako to všetko dopadlo, kto to vzdal a kto vytrval z päťčlennej partie sa dozviete nižšie. Chronologicky som zoradil všetky správy, ktoré sme počas výletu posielali domov a prepojil som ich s fotkami a mapami. Zároveň môže poslúžiť ako recenzia pre moje prívesné vozíky. Na cestu som zobral príves v štandardnej výbave a prevedení, ako ich vyrábam a ponúkam na predaj.

Konštrukcia prívesných vozíkov je dimenzovaná na 30kg batožiny. Ja som sa rozhodol naložiť rovných 40kg.

Konštrukčná rýchlosť je 90km/h. V mojom prípade príves lietal často nad 100km/h po nie najkvalitnejších cestách…

Jedná sa zrejme o najväčšiu zaťažkávaciu skúšku, akú môj výrobok kedy podstúpil 🙂

A prečo názov Separatisti?

Cieľom bude navštíviť niekoľko krajín, ktoré vznikli osamostatnením a odčlenením od územia pôvodného štátu. Začneme Kosovom. Potom sa cez Turecko presunieme do Arménska, odkiaľ máme priamu cestu do Náhorného Karabachu. Pojazdíme Gruzínsko, severnú stranu Kaukazu. Následne navštívime Abcházsko a pokúsime sa dostať cez Novoazovsk na Ukrajinu.

Výlet s názvom Separatisti:

25. júla

Toto je zrejme prvá oficiálna zmienka o našom výlete. Samozrejme schéma trasy a body záujmu sme mali pripravené niekoľko mesiacov dopredu:

Tak jaká bude ta letošní cesta? Kam, že to vlastně pojedeme? A kdy a na jak dlouho to vlastně bude? Podrobnější trasa se zatím ladí ale dnes, 10 dni před odjezdem to vypadá následovně? … Česko-Slovensko-Maďarsko-Srbsko-Kosovo-Makedonie-Řecko-Turecko-Gruzie-Armenie-Nahorni Karabach-Armenie-Gruzie-Rusko-Ukrajina-Slovensko-ČeskoTrasa odhadem bude mít 8-9000 km Doba cesty je naplánovaná na měsíc.A teď k tomu jaká bude sestava. Jak jsem už prozradil letos to bude jiné. Marek je bohužel ve Francii a letos se k výpravě nepřipojí, ale aspoň bude prostředník mezi náma a touto stránkou když nebudeme mít k dispozici internet  Letošní sestava je: Roman – Jawa pérák 350 Vlado – Bmw R1200 GS Já – Africa Twin XRV 650Dále naši skupinu na dva týdny doplní Miloš na Jawě 350/634 a podle posledních informací snad i můj kámoš Mráza na Yamaze XT660Z Tenere.Kdo z Vás byl na cestovatelském večírku tak Romana s Milošem zná. A kdo nebyl tak se na ty dva blázny může podívat na Romanových stránkách http://www.retrotravel.eu/ Motory nakopneme s největší pravděpodobností 4.8. 

29. júla

Podarilo sa nám zorganizovať bleskové vybavenie víz do Ruska:

Tak zase o kus blize ke zdarnemu startu
 10408985_843791645631182_4354069970799265482_n

30. júla

Moje prvé oficiálne vyhlásenie o plánovanej ceste- nerád o takýchto plánoch hovorím nahlas s predstihom:

Ostáva ešte pár -dní do odštartovania ďalšieho sna. Už niekoľko mesiacov plánujeme výlet s pracovným názvom Separatisti. Cieľom bude navštíviť niekoľko krajín, ktoré vznikli osamostatnením a odčlenením od územia pôvodného štátu. Začneme Kosovom. Potom sa cez Turecko presunieme do Arménska, odkiaľ máme priamu cestu do Náhorného Karabachu. Pojazdíme Gruzínsko, severnú stranu Kaukazu. Následne navštívime Abcházsko a pokúsime sa dostať cez Novoazovsk na Ukrajinu. Tri motorky Traja jazdci 8000-9000 kilometrov Víza sú úspešne nalepené v pasoch a moja motorka dnes dostala novú nálepku na STK. 

2. augusta

Dano rieši 2 dni pred odjazdom neposlušné kolesá. Ja to mám o mak pestrejšie, robím generálku motora… Vlado volá, že baworák odmieta naštartovať niekde medzi Rožňavou a Košicami a avizuje odloženie svojho odjazdu…. sme proste blázni.. I takto to může vypadat Dva dny před odjezdem  … Přípravy a opravy v plném proudu 

.10476336_845805578763122_2618280360018481093_o

DSCN0276 DSCN0275 DSCN0267

4. augusta

Marek o nás napísal:

Den D. Chalani startuju a pred nimi je cca 9000km pocas 4-5 tyzdnov. Stastnu cestu, co najmenej technickych problemov a co najviac silnych zazitkov… Uzite si to poriadne a hlavne sa v poriadku vratte domov.  Go ahead!(Marek)

5. augusta

Dohodli sme sa, že hlavný informátor facebookový bude Dano a prispievať bude výhradne na stránku jednoustopou. Novým doposiaľ nepoznaným členom partie sa stáva Honza (Mráza). S Milošom máme dnes nabehaných zúfalých 156km.

Tak prvni den je za nama … Takze poporadku: 8:30 – start vyzvedavam Mrazu v Orlove a nabirame smer Púchov … pred Frydkem defekt … zacina silena prutrz … z plachty stavime pristresek a menim dusi na africe … prestava fungovat nabijecka na gps … 13:00 prijizdime do puchova … Roman dojizdi z kavarny hosti nas cajem … jsme durch prevlikame se a ve 15:00 jedeme pro milose … Roman shani nepromok … 16:00 vyjizdime z nimnice …cil madarsko … na krizovatce ujizdi roman s milosem … hledame se az do 20:00 … roman hlasi,ze nemuzeme do madarska … musime vladovi poslat pas …pripoji se az ve ctvrtek totiz … noc jsme stravili ve slunecnici pod sirakem za asistence piva …jsme 20km za nitrou a nabirame smer Madarsko 

Zväčšiť mapu

Tak dneska neco pres 400km profrceli sme madarskem a vtrhli do srbska … rozhodli jsme se navstivit slovenskou vesnici backi petrovac … nakonec jsme zastavili kousek pred ni a v hospode se nas ujali mistni … dostali jsme kozi syr a meloun a spime v lovecke chate kde nas pohostili tak az nam to leze z usi  Dneska zadny technicky problem a pekne pocasi … zitra jedem do belehradu kde asi zustanem do dalsiho dne 

Zväčšiť mapu

Kulpin
Jsme v belehrade … dneska jsme najeli jenom asi 120km ale i tak nam to zabralo skoro cely den … ale je to i tim ze sme startovali o pul 12  Ted jdeme do viru velkoměsta a rano smer Kosovo … 
10351148_10202571112428136_1888296012772278006_n
Jsme v makedonii … Vcera sme stanovali v kosove na htebeni a usinali za strelby ze samopalu … nakonec nas ale nikdo nezbil meznasilnil ani neukradl a tak jsme vyrazili do podmraceneho rana … odpoledne se pocasi vybralo a vecer sme si uzili paradni jizdu v horach … spime pod sirakem  Rano smer Recko (nebo bulharsko) …PS:nase rady vcera vecer doplnil i vlado ktery bouchnul za den 1000km … PS2: dneska jsme zvedali motorky vlado ja a roman 
10616079_10202571125748469_7617685616449383906_n   10600673_10202571119428311_8975966168889257633_n
 10592803_10202571119068302_2215110633970602346_n
 IMG_2297 IMG_2281
 1907792_10202571121748369_8308247885058693265_n  10468655_10202571121388360_5139778922375685713_n
Zdravicko z Turecka  Od posledniho prispevku v Makedonii jsme projeli Reckem a uzili si neskutecne zatacky spani pod sirakem i koupani v mori … Navecer jsme dorazili do Turecka a hned na hranicich jsme zapocali nasi misionarskou praci Heslem: Zahodte koran ctete bibli … Za chvili uz jsme byli zastaveni tureckou policii … ukazali nam svoji pistol pokecali obdivovali peraka a jeli jsme dal … Jsme v meste Edirene. Zitra smer istambul … 
DSCN0283  IMG_2315
Istambul dobyt. Spime primo v centru mesta …provoz je sileny a nic silenejsiho sem nezazil … z kazde strany auto a za zadama zurivy autobus ritici se 120km/h Mraza nas bravurne donavigoval do centra. V Istanbulu budeme jeste zitra a pozitri vyrazime. Pozitri mastava den kdy se ma odpojit milos s mrazou a protoze se zmenilo par veci odpojuji se i ja ale domu se nejede jen se trochu zmeni trasa  … Vlado s romanem budou pokracovat do Gruzie
10406998_855309894479357_8636701483806890303_n  10599382_10202571144028926_3312221606408818641_n
 10616188_855309707812709_696711996302600947_n
Dneska sme za turisty a cely den sme chodili po Istanbulu … Na vecer jsme si to vynahradili vyjizdkou nelehko do asie … takze hlasim byli sme v asii …gps hlasila 7km … nakonec z toho bylo 40 holt istanbul

14. augusta

Posledné Danove vyjadrenie k pôvodnému plánu cesty bolo 14.8. Od 13. 8. sme sa rozdelili. Miloš, Mráza a Dano smerujú domov a Ja s Vladom držíme pôvodný kurz. Dohodli sme sa, že bude Dano priebežne zverejňovať moje SMS a občasné fotky…

Ne vsechno je vzdy takove jak si prejem … Z casovych duvodu jsem tov Istanbulu otocil do bulharska s planem ze s mrazou projedeme pobřeží až na ukrajinu a navstivime cernobyl … Mrazu vsak potrestal alah ze piti kohoutkove vody a kdyz dostal sracku tak to otocil domu … do gruzie jsem nejel abych pak nemuseljet z ruska sam … ted sem v bulharsku a zůstal jsem tu sam … Navic se zda ze ma alah nejaky problém i se mnou … Dneska pojedu jenom do Varny nebo do Constanty trochu se polecit a vymyslet další plán  Mel sem rano kdyz odjizdeli divny pocit ale aspon si zkusim cestovat sam  … GoAhead

15. augusta

Z Istanbulu s Vladom pokračujeme do Izmiru. Ovzdušie v Turecku je veľmi prašné, čo spôsobilo zhoršenú viditelnosť a moju prvú kolíziu s nákladným autom

Zväčšiť mapu

kluci miri tureckem na gruzii a roman mel kolizi s nakladakem kdy nedobrzdil nalozenho peraka s pavem … nastesti jenom podreny blatnik a geometrie ok …drzte jim palce 
DSCN0302
Vstupná brána do Izmiru
DSCN0316
Teplota cez 40 stupňov nenechala chladných ani psov
DSCN0321
Pozostatky antickej kultúry v Izmire- Agora
IMG_2388
Nechali sme sa oholiť britvou, ostrihať a učesať, aby sme si mohli znova nasadiť smradľavé helmy
Info od romana s vladem: Ahoj vcera 530km a sme 150km od kapadokkia. Od Pamukkale se charakter krajiny zmenil od ostrych zakrut a skal podobnych grecku po doslova mesacnu krajinu … 
DSCN0381  DSCN0412
 DSCN0439

17. augusta

Zväčšiť mapu

Nestávalo sa často, že by sme mali pohodlný prístup k internetu. V Kappadokya sme ale bývali v skvelom campe: IMG_2414

Kapadokya…. Operácia separatisti začala počtom 5 účastníkov. Postupne jednotlivci poodpadávali po celej východnej Európe (separovali sa). Pôvodný kurz držím už len ja a Vladimir Vasil. Máme za sebou niečo málo pod 4000km. Momentálne objavujeme krásy centrálneho Turecka, ktoré nás úplne pohltilo. Neuveriteľne rozľahlé, nikde nekončiace planiny bez stromov a medzi nimi zarezaná cesta, za zákrutou zrazu ostré skaliská a neskutočný protivietor, zákruty. Ostáva ešte asi 5000km

20. augusta

Dnes som stanovil nový rekord pre Jawa perák (teda aspoň môj exemplár), 730 kilometrov za jeden deň

Zväčšiť mapu

Sms od romana ze vcera: vcera jsme urazili 730km na jeden nadych z Kapadokya do Erzurum. Cely den mi mlatil protovietor do helmy. Pravidelne sa striedali vysokohorske skalne masivy do kterych byla cesta vysekana s pustymi planinami. Ziarive modrozelene plesa v horach a vyschnute jazera v udoliach. Zajtra Tbilisi.

21. augusta

 Jawa si potrebovala trocha odpočinúť od hustej premávky v Tbilisi

Zväčšiť mapu DSCN0442 10623877_10152611591854501_2377639490452961569_o

21. augusta

Tbilisi je mesto plné nečakaných udalostí
Pozdravujeme z aquaparku Gino paradise v Tbilisi- je to dvojička Bešeňovej. Boli sme so sprievodcom v meste a večer ideme so slovenskou animátorkou piť. Chuderka sa podujala na nadľudskú úlohu ukočírovať dvoch bláznov na tour de bar. Našťastie berie aj kolegyne. Zajtra smer Jerevan, niekoľko kláštorov cestou a spíme pod sopkou Aragac– tada ak to jawa dovolí. Dúfam, že nás pustia do Karabachu.
IMG_2462  IMG_2579
Nějak jsem se k tomu nedostal a roman už psal 2x info takže to shrnu a napíšu svými slovy … Tedy info od Romana: V Tbilisi pobyli Roman s Vladem dva dny ve wellness a vyrazili směrem k Arménským hranicím kde je skásli o poplatek za pojištění. Nocovali pod nejvyšší horou Aragac a včera u jezera Sevan. Poseděli celou noc s místníma. Nakonec se rozhodli vynechat Karabach. Neustále je sledujou policejní hlídky a někdy se za nimi táhnou i 10km. Jednou je i skásli a jednou musel Vlado hlídce ujet  Dnes přejedou znovu do Gruzie ..
DSCN0455
Jeden z takmer zabudnutých kláštorov v horách Arménska
Samozrejme to v Arménsku nebola až taká tragédia. Príjemný prístup miestnych obyvateľov vykompenzoval policajnú buzeráciu
IMG_2628
pohostinní Arméni
IMG_2657
V rodine veterána z karabašskej vojny

DSCN0500 DSCN0501 DSCN0472

Na www.motoride.sk som zverejnil trocha zavádzajúcu- ukvapenú správu, pretože sme nevedeli, či bude možné prejsť cez Kavkaz do Ruska kvôli závalu:
Info od Romana z motoride.sk:
Po policajnom prenasledovaní sme na rýchlo opustili Arménsko. Karabach sme vzdali, ale omnoho hodnotnejšie bolo pobudnúť jeden večer s veteránom z vojny v karabachu. Chceli sme prejsť jediným prechodom z Gruzínska do Ruska cez Vladikavkaz. Príroda sa rozhodla, že nás v Rusku nechce. Hranica je zavalená kamením a ešte asi 2 týždne bude. Víza n nám končia 13.9., takže to nestíhame. Trajektz do Soči nejdú, jediná cesta je cez Azerbajdžan, ale nemáme víza. Vraciame sa cez Turecko

Zväčšiť mapu

Pozreli sme si Jerevan a kláštor na jazere Sevan
DSCN0520  DSCN0519
Vrátili sme sa z Arménska späť do Gruzínska a každého od pohľadu kompetentného sme sa pýtali na situáciu na hraniciach. Ešte sme si spoločne s Vladom pozreli Stalinove múzeum v Gori a na druhý deň sme sa rozišli. Ja som ostal v Gruzínsku so zámerom čakať na otvorenie hranice do Ruska, Vlado sa vrátil na Slovensko cez Turecko. Mal som z toho zmiešané pocity, ale ďalšie dni ma presvedčili, že sa dá cestovať aj o samote.

Zväčšiť mapu

Pred tromi dnami sme sa s Vladom museli rozlucit. Isiel spat na Slovensko za pracovnymi povinnostami. Ostal som sam a rozhodol som sa prekonat pohorie Svaneti cez horske sedlo. Asi pred tyzdnom tu vycinala priroda, rieky vystupili z koryt a cesta na niekolkych usekoch zmizla. Dopravne znacenie neexistuje, benzinu som mal na cca 120km po normalnej ceste. Niekolkokrat som spadol a rozbil predne svetlo. Niekolkokrat som utopil motor v bahnitych brodoch. Pre 62rocnu motorku to najhorsie…Do sedla som sa nedostal. Podarilo sa mi najst opustenu dedinu hlboko v horach s poctom obyvatelov 2+ja
Tomuto sa hovorí fiasko… Mestia bola vzdialená len pár kilometrov, ale v plnej zbroji to nebolo pre môj stroj dosažitelné

Zväčšiť mapu  10479090_10152631284264501_5236108175517613239_o

31. augusta

Správa od Vlada:

Vladimir Vasil Nazdar Roman poslusne hlasim ze po 3100km som vcera vnoci dosiel domov, 100km pred Istambulom priechod horami cista sila dazd, hmla, klzko ale slo to … davaj bacha ked pojdes … keby nieco volaj idem po teba  Inac cesta Sofia – Vidin – Arad krasna cesta asi 500km same dediny a krasne kopce …
Info od Romana: Poslednu noc som stravil v Batumi. Je to rusne mesto, ktore zije do rana. Ja s nim. Okrem inych ludi som obratil stachan aj s ukrajinskym kamionistom. Povedal, ze Vladikavkaz je prejazdny. Rano ma delilo od neho 550km cez pol Gruzinska. Teraz som od neho 150km. Zajtra ma cakaprejazd Kavkazom do Ruska.
Kutaisi:  10688483_10152659202119501_6413173531629579456_o 1926118_10152659202129501_5147422430303886486_o
Batumi:
10662014_10152659202294501_8838527451784154419_o 10608573_10152659202154501_4987909186225567114_o   10551689_10152659202204501_814660652992177805_o
 1149491_10152659202284501_295763774526518617_o

Zväčšiť mapu

Bleskový presun krížom cez celú krajinu. Hnala ma neustála obava z nového závalu, ktorý by ma mohol znova uväzniť v Gruzínsku. Nasledoval prejazd úžasnou kavkazskou prírodou a pohľad na pozostatky závalu:

 10683605_10152659216354501_3995114229272688806_o  10648584_10152659216504501_574140992470512523_o  10582968_10152659216434501_5180035693958587005_o  10506689_10152659216344501_5400342547938189746_o 10479066_10152659216369501_1288674163980395194_o

Zatimco posledni separatista Vlado dojel pred tremi dny po 9230km zpátky na slovensko Roman zustava na ceste a jako posledni z nas peti pokracuje dale … A ted uz info od romana ze vcerejsiho vecera:Uz 2. den sa motam po severnej strane Kavkazu. Nocoval som v Beslane, kde bol presne pred 10 rokmi teroristicky utok v skole. Presiel som Ingusetiu a ostal som v Groznyj v Cecensku s clenmi miestneho motoklubu. Zajtra smer Derbend, potom Volgograd.
Absolútnou náhodou bolo, že som sa v Beslane ocitol presne v dňoch desiateho výročia tragédie, o ktorej si môžete prečítať tu: Beslan

DSCN0685

V Groznyj v Čečensku som stretol Movsara Mansa Alihadzhieva. Spravili sme si spoločný výlet do Argunu a mohol som u neho prespať spolu s dvojicou poľských motorkárov (Dex Ter a Asia Sobkowska)

 983776_10204978711530822_7202799364046530048_n  10622918_10204987281945077_8065546262291791523_n  10649538_10204980932386342_5529031428097249811_n  1782267_10152659220799501_5753069524006958466_o 10608700_10152659220894501_3631083289639729917_o

3…4..5. septembra

Severna strana Kavkazu v Dagestane. Len uzasni ludia a hory. Na zaciatku som mal trocha obavy z cestovania bez partaka. V tejto casti Ruska nie je ziadny osamoteny cestovatel sam. Vzdy ked som zastavil, prisiel niekto, kto ma pozval k sebe domov, alebo len tak na caj alebo obed

V dagestanských horách je dokonalý pomer samoty, príjemnej cesty a úžasných výhľadov

Zväčšiť mapu

 10541449_10152659224719501_437927297214345378_o  10514351_10152659224639501_7128188320929409070_o  1540358_10152659224559501_4294779953118980993_o  1495205_10152659224454501_7656492754953273037_o
10623787_10152659224729501_7232757478296230201_o 10662204_10152659224504501_3736213070675730593_o  10683714_10152659224499501_3094824055538182347_o

Tak este posledny vtip z Dagestanu. Skoro kazdu horsku osadu strazili po zuby ozbrojeni policajti. Na jednej policajnej stanici som aj spal. Prve tri hliadky ma zastavili s prisnym vyrazom v tvari, ostatnych 10 s usmevom, lebo uz ocakavali moj prichod a brusili fotaky aby sa so mnou mohli odfotit.

Na každej väčšej križovatke alebo pred vjazdom do horskej dediny stáli ozbrojenci. U nich sa tieto dediny nazývajú Selo. Na niekoľkých staniciach mi brali odtlačky prstov. Moje ruky boli samozrejme poznačené jazdou na pojazdnej olejničke, tak aspoň ušetrili atrament.

 1492266_10152667425084501_2427185823586191194_o  10514265_10152667425089501_6173603264758420107_o 10697343_10152667425039501_8250674555649464091_o

A po 300 kilometroch v horách sa objavil asfalt, na konci ktorého stojí starý Derbent priamo pri Kaspickom mori.

 DSCN0810  DSCN0821Pred garážou nesmie chýbať Volga, na garáži raketa

DSCN0851

Z dagestanskeho Derbentu som sa vybral do Volgogradu. Cesta smerom na Astrachan bola dokonale priama s jedinou zakrutou na zapad.

  Zväčšiť mapu

 

8 septembra

Volgograd je mesto presytene vojenskou historiou Netrvalo dlho a znova som sa ocitol pod ochranou miestnych motorkárov ako vzácna atrakcia. Miestny klub Nočných vlkov ma prijal veľmi prívetivo.

10704317_10152667451034501_2839179752320744029_o

DSCN0920

DSCN0909

DSCN0890 10679494_10152667454184501_7273695401610795349_o

1500855_10152667454149501_1479318110764960870_o

 Z Volgogradu do Moskvy je necelých 1000 kilometrov. Prvých 300 kilometrov je cesta vyskladaná z poprehýbaných panelov. Pripadám si ako na splašenom koni a občas poriadne kričím do helmy najťažšie nadávky. Po pár hodinách som si zvykol. Dnes som urazil 850 kilometrov za 11 hodín. Turecký rekord 730 kilometrov je prekonaný. Ráno sa zobúdzam s pohodlným pocitom a už mám takmer na jazyku chuť kávy, ktorú si dám v Moskve. Veď ma od nej delí sotva 150 kilometrov. Situácia sa ale obracia v môj neprospech, dochádza mi benzín a ja musím kompletne nabalenú motorku tlačiť na najbližšiu pumpu 15 kilometrov. Zabralo to 4 hodiny….

Zväčšiť mapu

Dievocka v centre Moskvy prosila o svoje drahocenne auto, ale neuspela. Nasrata odisla a zurivo lizala zmrzlinu…
906672_10152667472114501_2737176748028116318_o
Ivan Rúček sme v Moskve dlho nepobudli, zato vecera v Sexton sa natiahla do tazkych rannych hodin… Najskor ma tam SBSkar nechcel pustit s motorkou, potom prisiel Velky Alexej a vsetko urovnal.
10379645_10152667459744501_3256660146524330197_o
ráno v Sexton bikers centre

Môj nocľah medzi motorkami

Ako si tak idem z Moskvy, jawa sa rozhodla, ze potrebuje nakrmit. Zastavil som na pumpe, a pri mne dvaja spravcovia z Moscow Raceway. Prehodili sme par slov a pozvali ma na veceru priamo do boxov pre safety cars

Tu som definitivne zaviedol moje tretie porekadlo: Jawa connecting people

 1602037_10152667476734501_1556284524079149938_o  10551687_10152667476549501_5238667160904883397_o  10608529_10152667476599501_2217503681956309308_o 10629490_10152667476589501_2221031491094849009_o

12..13. septembra

Zdĺhavá cesta , ktorá mi v okolí hraníc s Lotyšskom pripomína Valday. Množstvo malých jazier a močiarov. Niekoľkokrát sa oproti mne zjaví tabuľa smerujúca na Petrohrad. Keby mi v týchto dňoch nekončili víza, hneď by som išiel aspoň na jednu kávu do môjho najobľúbenejšieho mesta… kde sa nikdy nespí… 🙂

Zväčšiť mapu

10557530_10152682281914501_5489376287692522006_o

 10629431_10152682284149501_2812871254722411905_o  10687396_10152682283969501_218380595535678926_o 10688455_10152682282764501_8094274786727615968_o

A objavil som aj vlastnú dedinu

10714307_10152682302839501_8996695088377252097_o

Aktualna poloha Vilnus. Chystam sa na pivo. Cmuk

To bola moja posledná správa na facebooku. Asi o hodinu neskôr som už sedel v policajnom aute a krúžil som po centre starého Vilniusu. Ako tradične ma okradli. Dokonca ľudia, s ktorými som pil pivo. Našťastie sa s pomocou polície podarilo oboch chytiť a ukradnuté veci vrátane hotovosti sa mi vrátili… Bol som neskutočne nasratý na všetkých ľudí. Keby mi niekto skrížil cestu, asi by som ho zmasakroval. Keby som mohol, opustil by som hlavné mesto Litvy ešte v ten večer. Musel som ale počkať na spracovanie môjho prípadu do ďalšieho dňa. Nútene som si teda pozrel centrum starého mesta:

1270294_10152682293309501_1563253567273341389_o

Hneď ako som mal svoje veci, natlačil som plnú nádrž a smer Trakai

Zväčšiť mapu

Prišiel som podvečer. Našiel som si lúku nad jazerom s výhľadom na hrad, užíval som si kľud a samotu. Motorka a príroda v jednom je to najlepšie pre upokojenie a získanie pozitívneho prístupu

DSCN1102

 10476105_10152682301179501_3168069024664672797_o 10482492_10152682300984501_2947939060660704011_o

Prekliata Litva ma nechcela pustiť zo svojich špinavých pazúrov. Musel som riešiť dva defekty a stratil som kľúč od motorky. Začínam veriť, že existuje horizontálne pásmo na planéte, ktoré škodí mojej motorke. Minulý rok som v tomto pásme riešil poškodenú prevodovku a radiačný poplach: posledný diel cestopisu Potemkinova dedina

Poľsko- kostolovo

Je to asi najvýstižnejší názov pre krajinu, v ktorej je základom mesta kostol… a oni tie kostoly aj používajú… 

 1939734_10152682448774501_61512759552553539_o  10542978_10152682434254501_9154288977176886499_o 10704240_10152682448929501_9206464866645708774_o

Keď už som sa tolko motal okolo kostolov, nenechal som si újsť zopár drevených na pohraničí Poľska a Slovenska:

 DSCN1193  DSCN1196 DSCN1202

Samozrejme pripravujem z množstva materiálov ďalší cestopis, v ktorom sa zameriam predovšetkým na kultúrne a spoločenské rozdiely medzi ľuďmi v ich krajinách. Podarilo sa mi čiastočne splniť predsavzatie. Najlepšie to vystihuje moja posledná správa po návrate na Slovensko:

Kruh vyskladaný z množstva neznámych a nových cestičiek sa uzavrel včera večer. Po 11000 kilometroch, 12 navštívených krajinách a šiestich týždňoch. Jeden múdry pedagóg mi povedal, že človek je fyzicky taký veľký, ako ďaleko dovidí. Ja sa práve prehŕňam stovkami fotiek a videami, upratujem denník a užívam si spomienky, cez ktoré som aj s ľuďmi, ktorých som stretol. Hľadal som pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by sme dokázali žiť ich život, alebo nie a prečo. Vďaka rozhodnutiu mojich spolupútnikov vrátiť sa predčasne domov som mal omnoho viac príležitostí stráviť čas s bežnými ľuďmi.

10679976_10152682581049501_5669913821096067239_o

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 5/6

Posledné hodiny s azbukou

101

Úspešne dvíhame kotvy niečo po trinástej. Ivan nám odporučil návštevu Peterhofu. Pre moje architektonické oči by to bola určite pastva, ale bohužiaľ máme sklz jeden a pol dňa. Prezeráme si ho aspoň zvonka a upokojujeme sa konštatovaním, že budeme mať o dôvod viac zastaviť sa tu o rok. V podstate kompromisy tohoto druhu robíme počas celej cesty. Ale asi neexistuje krajina ani mesto, ktoré človek dokáže spoznať a zistiť všetko už pri prvom kontakte.

101a
Peterhof

Užívame si jazdu po kvalitnej ceste k fínskemu zálivu, ktorý nie je vôbec slaný a pokračujeme po pobreží na západ smerom na Narvu. Prechádzame okolo obrích prekladísk tovaru z vlakov na lode a zastavujeme na Rusko-estónskej hranici v meste Ivangorod, odkiaľ sa hraničným mostom ponad prieplav dostávame do Narvy. Hranicami prechádzame ľahko a za pár minút. Žiadna byrokracia nehrozí. Hraničiari sú zmätení sami zo seba a jeden nevie, čo robí druhý. Musíme si s Milošom medzi sebou upratať doklady, lebo nám to dali v jednej hŕbke. Asi mali zrovna nováčikovia training day. Keby sme chceli, tak prepašujeme aj bronzovú sochu Petra Veľkého.

106b
Mirror

Režeme po E20ke smer Tallin a krajina nám ponúka nádherné impresie plné sviežosti. Smerujeme priamo na západ a slnko sa pred nami mení na ohnivé horizontálne stuhy, ktoré zafarbujú prírodu a zapĺňajú oblohu. K tomuto úkazu nás vedie cestička, o akej vždy snívame. Optimálne kľukatá a zvlnená, pretínajúca malé zelené políčka a ihličnaté lesy. Je približne 19:30 a z lesov smerom k ceste sa začína tesne pri zemi plaziť biela hustá mystická hmla. Taká hustá, akú dokáže vyprodukovať len nejaký diskodymostroj. Miestami sa ležérne prelieva cez cestu a Miloš ju predomnou v rýchlosti rozráža.

102
Mystické Estónsko
103
Mystické Estónsko

Našej pozornosti neunikli značky upozorňujúce na zvýšený pohyb sobov. Chystáme sa prespať v najbližšom lese a dúfame, že sa nám podarí nejakého zazrieť. Trochu nás znepokojujú všadeprítomné značky v miestom jazyku, ktorému nerozumieme. Sú tam znázornené prekrížené zbrane a lovecké psy. Tušíme prebiehajúcu loveckú sezónu. Z bezpečnostných dôvodov nezachádzame ďaleko do lesa, aby si nás poľovník nepomýlil s nejakými paroháčmi a na motorky vešáme všetko reflexné, čo je po ruke. Pri teplote 10 stupňov neďaleko od Voka sa pod širákom najlepšie zaspáva. Lesy sú temné, vlhké a zdá sa, akoby do nich nikto nikdy nechodil.

104
Krvilačné soby

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Ranný pohľad do mapy nám okamžite ponúka bod záujmu a príležitosť na úsmev. Čo by sme to boli za Slováci, keby sme sa nezastavili v mestečku so zvučným názvom Kunda. Plán je jasný, papierové gps na nádrži mám upevnené.

105
Cesta rovno do Kundy

Pohybujeme sa medzi hlavným ťahom E20 a pobrežím Baltského mora. Nechávam sa uniesť parádnymi cestičkami a po chvíli nevidím Miloša v späťáku. Otáčam, ale nikde ho niet. Plán máme jasný. Idem prvý a budem ho vyčkávať na exponovaných miestach pri ceste. Stojím na pumpe, stojím pri ceduli Kunda a ten chlap stále nikde. Na to všetko sa mi vybíja mobil. Sever Estónska je pretkaný malými cestičkami od dediny k dedine podobne, ako na východe ČR. Odstavujem v poslednej dedinke z papierovej gps- Kolga priamo pred múzeom. Správkyňa múzea mi ochotne nechá nabiť telefón a zatiaľ mi ukazuje expozíciu.

Múzeum je vybudované v starom meštianskom dome zo 17. storočia. Pôvodne ho vlastnila rodina Steinbock. Dcéra jedného z mužov tohto mena sa vydala do ruskej cárskej rodiny. Konečne sa dozvedám zaujímavé súvislosti zo života pôvodných obyvateľov na severe Estónska.

IMG_4285
Múzeum v Kolge

Hlavnou obchodnou cestou do fínska bol Fínsky záliv, ktorý je široký asi len 60 kilometrov. Ľudia v 15. a 16. storočí začali využívať rozdiely v podnebí a poľnohospodárskych možnostiach oboch krajín. Rozvinul sa obchod so zemiakmi a vodkou. Napríklad zemiaky v Estónsku stáli 7 rubľov, zatiaľ čo vo Fínsku 22. Vodka vo fínsku 10korún a v Estónsku 66. Zo šikovných ľudí sa za krátko stali milionári, ktorí začali regulovať obchod. Kone nepotrebovali, stačili im lode. Zaujímavá bola časť expozície zo začiatku 20. storočia z obdobia prohibície v Estónsku. Pašovanie vodky z Fínska bolo domácim športom. Neuveriteľná ľudská vynaliezavosť posúvala hranice možností kam umiestniť tajné nádoby s alkoholom. Vznikli ploskačky na dĺžku stehna, alebo nohavice, výplne do podprseniek pre prirodzene plochejšie ženy, výplne klobúkov. Najväčší gól bolo obrovské niekoľko tisíc litrové torpédo, ktoré ťahala za sebou loď.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Mobil je nabitý, ja som bohatší o vedomosť, môžem začať hľadať strateného Miloša. Dobieham ho na pumpe a spoločne ideme pozrieť do dedinky Neeme na konci piesočnatého výbežku pobrežia.

106a
Pobrežie Baltského mora
107
Pobrežie Baltského mora

Ako si pozrieť celé mesto jedným pohľadom?

Do Tallinu sa dostávame po prekonaní ešte 40km. Na prvý pohľad sme dosť sklamaní. Privítalo nás postkomunistické panelákové mesto. Ideme do prístavu a zrazu je všetko inak. Dostávame sa s motorkami do historického srdca mesta.

A teraz tretia praktická rada. Ako si pozrieť aspoň zbežne pri nedostatku času centrum veľkého mesta jedným pohľadom za pár minút? Jednoduché a geniálne!

V našom prípade sme sa vyštverali asi na najvyššiu kostolnú vežu, ktorú sme objavili a krásne historické centrum aj prístavy máme ako na dlani. Len výstup v kompletnom oblečku bol vyšťavujúci.

109
Tallinn z najvyššej veže v meste
110
Tallinn z najvyššej veže v meste
111
Tallinn z najvyššej veže v meste
112
Tallinn z najvyššej veže v meste

Vydávame sa po ceste číslo 4 priamo do Rigy. Smerová tabuľa ukazuje 310km. Niekde na pol ceste budeme musieť prenocovať. Minulý rok v Mysovom na Kryme sa nám veľmi pozdávalo spanie priamo na pláži a hovoríme si, že by sme si taký luxus a výsadu mali dopriať znova. Pestrá ale trocha plochá krajina nás sprevádza do Pärnu a začína sa pomaly stmievať. Hlavná cesta vedie tesne pri pobreží a na prvý pohľad sa zdá jednoduché niekde zakotviť. Smerom k moru vedie množstvo odbočiek, ale starosti nám robia domy a rekreačné chaty, postavené priamo na súkromných plážach. Trápime sa ešte ďalších 50 kilometrov. Z lesov sa znova začína pod naše kolesá plaziť hustá mystická hmla. Krajina je tu totálne upravená a uprataná. Je to také malé prímorské Rakúsko a tento dojem nás sprevádza od Peterhofu. Nečudoval by som sa, keby som v lese chytil wifi.

114
Západ na estónskej pláží

Nakoniec sa nám podarí nájsť niečo ako penzión, ktorý je aktuálne mimo sezóny a zatvorený. Využívame možnosť dostať sa na prislúchajúcu časť pláže. Je tu kľud a pohoda. Táborenie na zabudnutej pláži považujem za jednu z najpríjemnejších vecí na svete. Dostavuje sa pocit absolútnej spokojnosti. Prispieva k tomu ohnivo oranžový západ slnka, ktorý sa postupne mení na bezchybnú hviezdnu oblohu.

IMG_4319

Jawa, the world´s fastest motorcycle

Máme šibnutý plán. Už včera večer nám behali po rozume plážové preteky. Také ako sme videli vo filme The world´s fastest Indian. Sme ako malé deti. Zhadzujeme z motoriek všetko prebytočné a ideme na prieskum trate. Trochu nám robia vrásky vyčnievajúce balvany z piesku. Keby sa náhodou motorka rozhodla na zradnom piesku zmeniť smer, žiadne brzdenie by tu nepomohlo. Musíme si preto dopredu prejsť a vlastnými stopami vyznačiť dráhy. Pre lepší vietor vo vlasoch a nakopnutie zmyslov ostávajú naše helmy prázdne. Jazda na motorke po pláži s plynom nadoraz a pri východe slnka prináša veľmi intenzívne pocity.

 

Mašiny sú poctivo nasolené a spodok motora pod nánosmi piesku pripomína hniezdo lastovičky. Takto vyparádení môžeme smelo pokračovať do Rigy.

115
Po pretekoch
116
Ekológovia

Litva a Lotyšsko sú krajiny, ktoré sa mi neustále pletú v názve. Rozdiel v ich originálnych názvoch je taký nepatrný pre našinca ako vo všeobecnosti aj samotný charakter oboch krajín. Rovnaký prírodný ráz, jazyky. Dokonca neuznávajú ani hraničné prechody. Na vstupe do Lotyšska z Estónska si všímame len skromný pamätníček v ruskom štýle medzi rodinnými domami. Musím sa priznať, že občas si neviem spomenúť, v ktorej krajine sa nachádzam. Väčšie mestá majú už tradičné postkomunistické predmestie a za historickými chuťovkami sa treba predrať do centra.

113

Zaujímavejšie je stretnutie s cyklofrancúzom o pár minút neskôr. Chalanisko v našom veku, zarastený ako Matuzalem má za sebou 5 mesiacov v sedle svojho bicykla a asi 7000 kilometrov. Samozrejme si vymieňame kontakty a dávame mu odporúčania na najzaujímavejšie miesta v našej vlasti. On nás na oplátku pozýva k sebe do Nice.

118
Cyklofrancúz

117

Pokračujeme do Rigy. Mesto má krásne historické centrum, ale dojem mi kazí niekoľkonásobné preskočenie reťaze cez rozetu pri rozbehu. Neveští to nič dobré a okamžite odstavujeme. Vyťahujem fungel novú reťaz, že ju vymením. Hodím kontrolné očko na zuby rozety a mám skôr pocit, že robím zubnú prehliadku žralokovi. Všetky špičky sú vyťahané v smere jazdy a ostré ako žraločie zuby. Niektoré sú úplne odrazené a už sa začínajú zaoblovať. Hold, 60 rokov si vybralo svoju daň a mojich 55000km od roku 2009 tiež. Budeme musieť častejšie šponovať a kontrolovať.

IMG_4338
Dlaha na zlomenom nosiči batožiny

Ako balím nádobíčko, preskočí ma druhý infarkt. Jedna zo vzpier od nosiča batožiny je zlomená. Netrvá to dlho a s chladnou hlavou vyrábam improvizovanú dlahu z dvoch vidlicových kľúčov a oceľových sťahovacích pások. Riešenie je v konečnom dôsledku celkom pevné.

Od Ivana sme dostali odporučenie na návštevu Hory Krížov pri meste Šiauliai. Slniečko je vysoko a nechce sa nám ísť hlavnými ťahmi, ktoré sú tu hádam priamejšie ako v Rusku. Prechádzame upraveným vidiekom, ktorý vo mne vyvoláva spomienky na juhovýchodné Belgicko. Sú to malebné domčeky z kameňa, v centre stojí kostol veľmi často pri nejakej vodnej ploche, ktorá slúži asi aj na zavlažovanie.

Zapadajúce slnko pomaly uzatvára dnešnú nádielku kilometrov a my sa snažíme nájsť tajomnú horu krížov. Miloš si ju všimol ako prvý. Prichádzame k vyvýšenine uprostred polí. Je tu ticho a pokoj. Prvé upútajú pozornosť niekoľkometrové kusy týčiace sa ako indiánske totemy. K ich kmeňom- inak sa to nedá nazvať, počas dlhých desaťročí prinášajú návštevníci z celého sveta krížiky všetkých veľkostí a materiálových prevedení. Čítame nápisy vo všetkých svetových jazykoch. Vyjadrujú prosby aj vďaku ľudí, ktorí ich sem priniesli. Občas sa v závane ľahkého vetra uvedú do pohybu najmenšie krížiky a okolo sa ozýva ich slabé cinkanie.

122
Križiak
121
Hora krížov
123
Hora krížov

Táboríme pár stoviek metrov od Hory Krížov pri temnom močiari. Aj keď je asi len 20 hodín, ťahá od neho veľký chlad a vlhkosť. Sme po dnešku dosť unavení a stany nevybaľujeme. Počas predchádzajúcich nocí som si zvykol natiahnuť na spacák veľkokapacitné igelitové vrece. Je to celkom praktická izolácia proti rose, ale šuchocem v tom ako prerastený balík Chipsov. Pri varení večere nás prekvapujú nejaké zvieracie zvuky spod neďalekých kriakov.

Ráno ešte raz kontrolujeme, či sú všetky kríže na svojom mieste a vydávame sa v ústrety významnej prírodnej zaujímavosti.

Máme dvojvstupové víza do Ruska a preto chceme prejsť Kaliningradskou oblasťou, ktorej sme dali pracovný názov Malé Rusko. Aby sme sa tam dostali, musíme prekonať pásik súše asi 10km široký. Nazýva sa Kuršská Kosa a približne v strede svojej dĺžky 100km je štátna hranica s našim Malým Ruskom. Od Litvy Kosu oddeľuje úzky prieplav, ktorý spája Baltské more a záliv. V Klaipéde sa za drobného dažďa naloďujeme na kompu a za pár minút sme opäť na súši. Len čo motorky pocítili asfalt spustil sa intenzívny lejak. Z úžasných slnkom zaliatych piesočných dún, ktorých sa ľudská noha dotkne len občas máme dobrý pocit, ale žiadne super vizuálne zážitky. Prší čím ďalej viac.

124
Kuršská kosa
125
Trajektom sa prevezieme pár metrov
126
Nida
127
Postavy z rákosia, ktoré sa zapaľujú ako obete morským bohom

Vo všeobecnosti to tu majú Litovčania pekne upravené, na odpočívadlách si môžeme prečítať o živočíchoch a histórii. Všetko na spôsob našich náučných chodníkov v lese. Zastavujeme sa v dedinke Nida s charakterom severských prímorských miest. vládne tu pokojná atmosféra a pohybuje sa tu aj napriek zlému počasiu veľa turistov.

Hranica je vzdialená asi 10 kilometrov a sme plní očakávaní, ako nás ruská strana Kuršskej Kosy prekvapí…

Samozrejme hraničná kontrola… cestu nám hatí závora a hraničiar pýta 150 rubľov za jej zdvihnutie. Prejazd národným parkom je spoplatnený. V momente si obaja uvedomujeme, že nemáme žiadne ruble. Doslova vysýpame všetok obsah peňaženiek a nejakým zázrakom sa nám podarí vyskladať potrebnú sumu z rubľomincí a eurobankoviek. Pri našom trápení prichádza ďalší hraničiar a pýta sa ma, či si môže odfotiť motorku. Hovorím že DA, ale jedna fotka stojí 150 rubľov. Obchod nevyšiel, ale aby nebola nuda, Miloša ponaháňal strážny sabaka.

Rampa stúpa k búrkovým mračnám a hneď vidíme, že sme ,,doma,,. Úzka cestička sa kľukatí hustým lesom pod gotickou klenbou z listnatých stromov. De javu. Je až neuveriteľné, ako mi pripomína cestu do Černobyľu. Orientačné tabule zmizli, odpočívadlá sú tu len z núdze. Jednoducho si Rusi povedali, že kým z toho netečie ropa, nestojí to za záujem.

Cestička nás vypľúva v centre Zelenogradsku. V meste vládne dopravný chaos a zašlá secesná sláva spred 100 rokov. S menšími obtiažami nachádzame ubytovanie za 500 rubľov na osobu a noc. Máme za sebou štyri dni v sedle a tri noci pod holým nebom. Nevadilo by mi ani spanie na slamníku, hlavne aby mal sprchu a wc. Hulvátstvo doťahujeme do dokonalosti. Štartujeme môj turbobenzínový varič na hotelovej izbe a varíme instantné špeciality.

IMG_4377
Uvaríme aj v hoteli

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 4/6

Cesta dlhá 200 kilometrov na mape vyzerá ako polámaná  priamka

75a

Smerová tabuľa ukazuje 370 kilometrov do Petrohradu. Miloš dostáva skvelý nápad. Keby sme chceli dnes dôjsť do Petrohradu, bola by už určite tma. Nemá to zmysel. Zaujímavejšie bude na vlastné oči vidieť najväčšie jazero v Európe- Ladožské. Vyteká z neho rieka Neva, ktorá pretína o pár kilometrov ďalej Petrohrad na dve polovice a vlieva sa do Fínskeho zálivu.

Ale pekne po poriadku. Po Valday nasleduje zastávka v najstaršom ruskom meste Velikiy Novgorod. Historické centrum obsahuje snáď všetky druhy kostolov. Miloš prevracia očami, ja sa vyžívam v každom detaile. Človek by tu mohol blúdiť aj tri dni. Pre nedostatok času musíme zaujímavosti prezerať za pochodu a krásu ruských miest vnímame často len v útržkoch. Je to už raz tak. Prvý kontakt s novou krajinou je letmý, aby som sa nabudúce do nej mohol poriadne zahryznúť. Nedostatok času nás raz zabije!

76
Kostoly v Novgorode
77
Nič tu nie je rovnobežné

Pokračujeme po M10 a máme pred sebou 200km. Cesta na mape vyzerá ako polámaná priamka a aj na technike jazdy sa to odráža. Občas sa len tak veziem opretý o batožinu a s rukami založenými za chrbátom. V duchu ďakujem jawáckym inžinierom za plynovú rukoväť, ktorá má tempomat v každej polohe. Z nudy tak môžem bez držania riadidiel predbehnúť aj niekoľko kamiónov naraz.

78
Železničné prepravné uzly

 81

Cestu obklopujú husté porasty vysokých stromov a vytvárajú akýsi zelený koridor. Vďaka tejto bariére máme pocit, že cesta ubieha rýchlejšie. Okraje ciest sa zbiehajú do jedného bodu niekde v nekonečnej diaľke, z ktorej sa ako rastúce bodky vynárajú svetlá oproti idúcich áut. Neponáhľame sa a tma nás stretá skôr, ako my brehy Ladožského jazera. Núdzovo odbočujeme do poľa, aby sme si vychutnali poslednú noc pod holým nebom v Rusku.

Petrohrad I

Si si istý, že ideme do CENTRA?!? Ja neviem kam idem. Ja len tak jazdím…. ZABIJEM ťa!!!

Ráno na mňa padá intenzívna rosa. Otvorím oči a pozerám, že je akýsi divný opar na oblohe. Ako keby som sa pozeral cez nejaký filter. Vysúkam sa zo spacáku a keď sa postavím, zisťujem, že je všetko do výšky zhruba 1,5 metra prikryté perinou hustej hmly. Niečo ako inverzia v horách. Trvá nám dlho, kým sa rozhýbeme a pobalíme. Dnes sa ani veľmi ponáhľať nemusíme. Do Petrohradu je to len 60 kilometrov a jazero čaká.

79
ide sa na sever

Slnko svieti sprava a naše tiene majú oproti skutočnosti dvojnásobnú výšku. Mapa nám je zbytočná. Hľadáme odbočku smerom na východ a po pár kilometroch sa pred nami rozprestrie najsevernejší bod záujmu, aký sme zatiaľ na našich obstarožných tátošoch dosiahli. Keby ma tu vyhodili so zaviazanými očami, myslel by som si, že je to more. Na druhú stranu nie je možné dovidieť. Na horizonte sa ako malinké bodky pohybujú obrovské nákladné lode prepravujúce tovar do Fínska.

Dosť bolo rozjímania. Motkáme sa rybárskym vidiekom, kde na každých 500 metroch stojí stánok s čerstvými rybami. Predierame sa zhustenou premávkou a ani si nestíham všimnúť, že už sme v meste.

Stojíme na križovatke a pýtam sa Miloša, kde to sme. On len nechápavo pozerá a vraví: ja som v Petrohrade a ty? Vpadli sme na nejaké zanedbané sídlisko akých je tu na predmestí asi milión a každý panelák rovnaký.

Miloš ide prvý. Zúrivo predbiehame autá, krížom-krážom odbočujeme, prudko brzdíme. Na červenú, na oranžovú, po električkovej trati, v protismere, po chodníku, do zákazu…. Po chvíli sa mi to akosi nezdá. Predbieham Miloša a Zastavujem. Pýtam sa ho, či si je istý, že ideme do centra. Odpoveď znela: Ja neviem kam ideme. Ja len tak jazdím… Skoro som ho zabil.

A teraz druhá praktická rada.(prvá bola v Moskve) Ako sa dostať do historického centra bez navigácie v päť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne!

Rozhodli sme sa, že sa napojíme na jednu z mnohých širokánskych ulíc a najlepšie aby mala názov veľkého mesta alebo výnimočnej udalosti. V našom prípade to znamená napríklad Ulica revolúcii, alebo Moskovskij prospekt.

Funguje to! Dostávame sa priamo do srdca historickej časti mesta.

Je ohromný pocit vnímať, ako sa chvíľami pred nami objavujú budovy, o ktorých som doposiaľ len veľa čítal a videl obrázky. Boris Filan v jednej časti Pálenice živo opisoval všetko, čo máme teraz priamo pred sebou. Vešám na krk foťák a bezhlavo natáčam za jazdy všetko. Prechádzame mostami z jednej strany Nevy na druhú, kľučkujeme zápchami a zastavujeme až pri slávnej Aurore. Petrohrad je láska na prvé pojazdenie.

Nevynecháme prehliadku lode. Ivan nám dal praktickú radu. Väčšinou je zaužívané od turistov vyberať vyššie vstupné ako od domácich. Aj na Auroru by to malo byť pre nás za dvojnásobok. Bez slova podávame domácu sumu a radšej nehovoríme viac ako ,,spasiba,,, aby sme sa neprezradili.

84a
Nácvik výstrelu z Aurory (1917)
84
Aurora

83

Pri každej väčšej pamiatke je aj stojan s mapou mesta. Bez problémov tak nachádzame infopoint pre turistov, internetcafé a do hodiny máme rezervované ubytovanie. Neuveriteľných 18eur na osobu a noc v hosteli, ktorý je vzdialený od Ermitáže 500 metrov vzdušnou čiarou v najcentrovatejšom centre.

Treba ho už len nájsť.

Búranie Potemkinových kulís- V Rusku nikdy nedaj na prvý dojem!!!

Máme presnú adresu- Bolshaya Konyushennaya. Ulicu nájdeme hravo, dom podľa čísla na ulici tiež. Petrohradské domy sú zaujímavé svojimi vnútroblokmi, do ktorých sa vstupuje veľkými bránami z ulice. často pôsobia skoro desivým, upoteným a smradľavým dojmom. V noci by som sa tam odvážil vôjsť asi len s tromi promile v krvi a s glockom za opaskom. Náš vnútroblok je ešte celkom obstojný, pretože je priechodný skoro na nábrežie kanála Moyka. Ale nájsť správne dvere…

Nakoniec si všímame pri zvončekoch ošumtelú nečitateľnú tabuľku s niečím, čo sa podobá na názov našeho hostela. Dvere sú na magnetický zámok, niekto nás púšťa. Vchod vyzerá strašne. Steny miestami ohryzené po tehlu, okná rozchniapané, špina, bordel, žiadny výťah. Na radu okoloidúceho šliapeme na piate najvyššie podlažie. Vážne začíname pochybovať, či bol dobrý nápad hľadať lacné ubytovanie. Objavujeme ďalšie neprívetivé dvere s magnetickým zámkom. Aké prekvapenie nás čaká za nimi?

Krásne zrekonštruovaný veľký byt so samostatnými izbami, všetko voňavé, pekné, upratané. Absolútny kontrast oproti vchodu do bytovky. Milá tetuška nám dáva izbu pre piatich a uisťuje nás, že k nám nikoho neubytuje. K dispozícii je kompletne vybavená kuchyňa, hygiena aj práčka. Motorky môžeme nechať na noc priamo pod oknami, aby sme ich mali na očiach.

Ďalšia hodnotná skúsenosť, ako nie je vhodné v Rusku dať na prvý dojem. Treba skúmať, hľadať a objavovať. Psychika priemerného Slováka nie je na takúto činnosť od prírody často prispôsobená, ale výsledok stojí za to.

Mesto, kde je spánok spoločenskou samovraždou.

To, čo nasledovalo po počlovečení našich cestovateľských tiel sa nedá porovnať s bežným flámom niekde vo veľkom meste. Minulý rok v Sevastopole sme boli krotkí ako baránkovia a Kyjev pred pár dňami sa zdá ako piknik s čajom o piatej.

87
Základné potraviny v meste, kde je spánok spoločenskou samovraždou

Dnes je celé mesto naše. Ulice nonstop plné ľudí, môžeme si vybrať akúkoľvek ulicu a vždy nájdeme nejaký skvelý podnik. Ceny sa pohybujú od 2 eur za veľkého Kozla až po 12 eur za 3 deci nejakého internešenel výplachu typu Corona. Pokiaľ pamäť siaha, na spočítanie navštívených destinácí nestačia dve ruky. Od absolútnych nóbl, kde sme vyzerali dosť nedôveryhodne, kým sme nevytasili keš, až po štýlové puby, kde sme naopak boli kráľmi večera.

Podnik v zapadnutej uličke neďaleko Nevského prospektu.

Dovnútra nás takmer nepustili pre moju ploskašku, ktorú láskyplne volám Moskva. Nechávam ju vyhadzovačovi a vravím mu, že nech ho Peter Veľký chráni, keď mi ju nevráti.

Interiér je parádne prefajčený, ľudia rozdivočení vodkou.

Náhodným okolo tancujúcim dámam s námahou vysvetľujem, že nie som tyč a pozývam ich na drink. You are bikers? NO NO we are Petrolheads… oznamujem naše rozpoloženie a rozpútava sa vtipná debata. Dievky sa pri živom opisovaní našich zážitkov a názornej gestikulácii dobre bavia a vybuchujú smiechom. Exujú 100 gramové vodky, pričom zvyšných 10gramov z každého stachanu im končí vždy vo výstrihoch. Smejú sa nám, že pijeme maximálne ,,polovičné,, 50 gramovky. Do pitky by som s nimi nešiel, na vzduch celkom rád.

Na ulici nie je problém nájsť výkrmovňu otvorenú 24 hodín. Takýto večer sa spravidla končí ráno. Pre nás je ránom skoré predpoludnie.

Po smiechu prichádza ešte väčší smiech/ Petrohrad II

Po krátkom spánku črtáme dnešný plán. Zo slušnosti k histórii by sme mali navštíviť najznámejšie pamiatky. Samozrejme Ermitáž ako jedno z najstarších a najväčších múzejí sveta. Prispatý Slovák by si povedal, že čo môže byť zaujímavé na starých obrazoch a sochách. Pri prvom Van Goghovi si každý uvedomí, že stojí zoči voči umeleckým prejavom všetkých najvýznamnejších umelcov, akých si dokáže v jednom momente vybaviť po mene.

93
Van Gogh a ja

Všetky obrázočky, ktoré sa počas nudného života človeka len tak mihnú v nejakom kalendári, alebo ich len tak podvedome a chronicky poznáme tu vznešene stoja v originálnom prevedení a veľkosti. Sú tu toho stovky kusov. Každý návštevník sa umelecky nasýti a nestačí na to jeden deň. Snažíme sa prejsť Petropavlovskú pevnosť a vojenské múzeum nás doráža. Nohy po kolená zodraté, oči na stopkách ovisnuté a vyplazené jazyky.

95
Tankista
IMG_4235
Ako delo- včera, dnes aj zajtra
94
Vojenské múzeum
92
Ermitáž
91
Menšie námestíčko
90
Kundolap
88
Ja, Miloš a Ježiš
85
Momentka s Petrom Veľkým

Byrokracia

V duchu nás trocha straší byrokracia, ktorú musí podstúpiť každý návštevník Ruskej federácie. Do troch dní v jednom meste alebo do osem dní v krajine je potrebné vykonať registráciu, ktorá sa vzťahuje na pobyt(hotel, hostel,…). Je to pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov. Keby sme zmizli, aby vedeli, kde sme boli naposledy. Pýtame sa teda našej recepčnej na riešenie. Náš hostel takúto záležitosť nevybavuje, musíme svojpomocne. Dostávame adresu na konkrétnu inštitúciu- Zeleny koridor. Opäť trocha pátrame po dverách. Opäť by som si nebol na sto percent istý, že práve tu to môže byť. Nakoniec nachádzame niečo ako notársku kanceláriu, cálujeme 2000 rubľov na osobu a posielajú nás na ďalšiu adresu. Tu už je ale tvrdší oriešok. Zaangažovali sme do pátrania pol ulice, dokonca zamestnankyňa z iného hostela a inej budovy nám pomáha hľadať a vraví, že keď nič nevybavíme, ona nám pomôže. Našli sme aj presný vchod, kde by to malo byť, ale všetko sú to byty a prechádza nás sranda. Beháme hore dole ošarpanými chodbami a smejeme sa sami sebe. Keď sme to už skoro vzdali, zrazu si všímame drobný nápis. Jasné veď sme v Petrohrade. Kancelária je v špajzi bytu s oknom do vetracej šachty. Jediným rozjasnením tohoto ponurého priestoru sú milé a usmievavé dievky ktoré nám vybavujú potrebné veci. Zdá sa im neskutočne vtipná naša komunikácia. Ja po rusky rozumiem ale nehovorím a rozprávam po anglicky. Oni rozumejú po Anglicky ale rozprávajú len po Rusky.

Keď už je všetko na poriadku, dohadujeme sa s Milošom na predĺžení nášho pobytu o jeden deň. Videli sme minimum zaujímavostí a večerný život tiež nemá chybu.

86
Ide sa žiť

Tankujeme Ruský Štandard do mojej ploskačky- Moskvy a vyrážame do ulíc. O hodinu nás neúprosne melie stroj času a sme presne tam, kde včera. Menia sa len destinácie a náhodní účastníci dnešného zájazdu. Čas tu beží ohromne rýchlo a znova nás dobieha slnečné ráno.

85a
Svätá pravda

Už budeme dobrí/ Petrohradská bilancia

Dnes nám ostáva navštíviť zopár najznámejších sakrálnych stavieb. Chrám svätého Izáka a Kristovho vzkriesenia. Najväčšia pikoška je bankomat priamo v Izákovom chráme. Praktická vec, keď si chce návštevník kúpiť suvenýr priamo na mieste. Kostol povýšiť na trhovisko sa mi zdá podivné. Nie, že by som bol nejaký svätuškár. Ja som vierovyznaním motorkár, ale čo je veľa to je moc.

Preplúžime sa pamätihodnosťami až do večera a zapadávame do skromnejšieho baru, možno dvoch. Dnes budeme dobrí, aby sme zajtra mohli s čistou hlavou opustiť mesto. Samozrejme sa nám to tradične vymyká spod kontroly.

Petrohradská bilancia:

-desiatky navštívených podnikov

-trojnočná konzumácia spolu len za mňa 230eur(bez ubytka a stravy)

-filozofická otázka, či sú Slovenky skutočne najkrajšie ženy sveta

Ráno sa snažím baliť veci na motorku a mám pocit, že tá mrcha je ešte nadrbaná. Neviem, čo celú noc robila, ale takto nemôže ísť na cestu. Nechávam jej ešte dve hodinky. Milošova je na tom podobne.

98
K… užel

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

 

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 3/6

8. deň S celou armádou na Moskvu

41

Miloš povýšil montáž nového karburátora nad všetky ranné rituály. Ja sa zatiaľ balím. Chvíľa pravdy sa priblížila, Miloš štartuje.

Motorka ani za nič nechce naštartovať. Za súzvuku pravých slovenských vulgarizmov ho tlačím okolo parkoviska. Po štvrtom kole konečne tá príšera chytila. Aj hluchý by si zapchával uši, keby počul ten odporný chod motora. Dolaďujeme štandardnými postupmi, ale aj tak to nie je ono. Karburátor má nízku hladinu paliva. Musíme vytuniť plavák- narezať jednoducho novú drážku na vodítko a posunúť ho vyššie… vyhrali sme ako vždy. Beží ako hodinky. Zase jedna z chvíľ, keď si hovoríme, že keby som nebol architekt a Miloš elektrikár, môžeme to rovno zabaliť.

200 kilometrov nás delí od Moskvy a miestami sa zdá, že by mohlo prestať aj pršať. Pozorujeme zvláštny úkaz. Podarilo sa nám dobehnúť konvoj vojenských nákladiakov. Na jeho konci ide policajné auto a snaží sa zabrániť obiehaniu konvoja. Keď sa rozšíri cesta na dva pruhy, konvoj ide v pravom a policajt sa jednoducho vopchá do ľavého. Pruhy sa striedajú podobne ako pod Strečnom.

Nervozita sa dá krájať. Jeden maniak to nevydrží a začne konvoj obiehať po pravej krajnici. Ostatní len váhajú, policajt nič nerieši. Po pár sekundách všetci surovo hlava-nehlava obiehajú po krajnici. My samozrejme tiež. Konvoj má asi 5 kilometrov a najvyššiu rýchlosť 60.

Keď sa nám to konečne podarí obísť, podľa zákona schválnosti mi dochádza benzín. Musím zastaviť na pumpe a v priebehu pár minút som znova na konci konvoja. Opakujem teda pravostranný obiehací manéver. A nechcem si predstaviť, čo si o nás asi pomysleli vojaci.

Ako nájsť starého kamaráta medzi 12 000 000 iných ľudí?

Moskva je na dostrel a nevynechá privítanie v podobe totálne zapchatého južného vjazdu M2. Divoko obiehame všetko čo neobehne nás.

Po príchode do Moskvy sa ma prvý krát na tomto výlete zmocňuje úprimný pocit víťazstva. Možno by sa dostavil už skôr nebyť mokrého počasia. Ale toto tu ešte nebolo. 61 rokov starý Perák po vlastnej osi v Moskve. To ešte nikto nevidel. Rovnaká detská radosť ako minulý rok v Odese.

A teraz prvá praktická rada. Ako sa dostať na konkrétnu adresu bez navigácie v dvanásť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne! Stopujem taxík, taxikárovi dávam mobil s adresou a 700 rubľov. Nasleduje krkolomná naháňačka srdcom Moskvy. V zákrutách na hranici priľnavosti a s brzdením ušami aj očami. Motory točíme do rozpadnutia a štrikujeme pomedzi autá. Všetko v daždi.

České veľvyslanectvo.

Volám Ivanovi. Rok som môjho kamaráta nevidel. Maturovali sme spolu. V roku 2007 sme spolu boli na motozraze na Šírave. Zdala sa nám to z Púchova nekonečná diaľka. Úplne iný svet. Boli sme lokálni hrdinovia. Dnes je to smiešne, ale tu niekde sú korene môjho šialenstva. Závislosť na cestovaní, ktorá spôsobuje, že ešte som len na spiatočnej ceste z jedného výletu a už premýšľam nad ďalším.

Máme česť stráviť príjemný víkend ako hostia u skvelých ľudí. Ivan je dokonalý sprievodca. Presne vie, čo treba vidieť a ako sa tam dostať. Sú k nám pohostinní a milí aj napriek tomu, že smrdíme ako mokré psy a z nášho oblečenia má Tina potopu v byte.

IMG_3915
Konečne s celou rodinou v Moskve

Dodnes som si z Miloša robil posmešky, lebo vlečie dáždnik. Dáždnik asi po starej mame na motorke. Na motorke v Rusku…

Konečne som ho pochopil. Od Ivana drankám čokoľvek, čo by ma na dnešnej prechádzke Moskvou tiež ochránilo pred dažďom a ten prefíkaný čert sa len smeje.

IMG_3954
Jedna zo staníc metra
IMG_3939
Obchodný dom GUM
IMG_3945
Najväčšie delo, ktoré nikdy nevystrelilo. Car puška
IMG_3923
Veľké divadlo
48
Lenin

IMG_3948 IMG_3978 IMG_3979

Zmeškali sme aerosalón, celú rodinu sme chceli pozvať na večeru, ale pri jej cene nás skoro vyvalilo zo stoličiek. Našťastie ju zatiahol Ivanov otec. Inak by jeden z nás musel predať obličku.

IMG_3981

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás

56

Je pondelok. Hostitelia musia ísť do práce ako všetci slušní ľudia a my pokračujeme na sever. Moskva sa s nami lúči útržkami modrej oblohy, ale začína byť poriadna zima. Oblečenie sa nám úplne nevysušilo a teplota kolísajúca okolo 13 stupňov vyvoláva intenzívnejší pocit chladu.

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás. Pozdraviť sa s ruským motorkárom je o to vrúcnejšie. Slovák bežne kývne prstom,začiatočník nevie o čo ide. Ale Rusi mávajú z kilometra s rukou vysoko nad hlavou. Míňame takto dve motorky a moje periférne videnie vyhodnocuje niečo nezvyčajné. Obzriem sa a to stará Jawa. Okamžite sa točíme cez dve plné čiary za nimi a režeme na plný plyn. Dobieham Jawu 350 z roku 1970 typ 360. U nás sa najčastejšie dochovala vo vojenskom prevedení.

Chalanovi skoro oči vypadli, keď som sa zjavil po jeho ľavici. Hneď zastavujú a zisťujem, že sú z Moldavska. Samozrejme môj typ motocykla nikdy na živo nevideli, ale poznajú ho z obrázkov v knihách. Vymieňame si adresy, vedeli by sme sa našou rusko-slovensko-anglickou hatlaninou rozprávať aj celé hodiny. Láska k veteránom je medzinárodným jazykom podobne ako matematika. Prajeme si vzájomne šťastnú cestu a pokračujeme opačnými smermi. Za takýmito stretnutiami sa oplatí absolvovať jednotvárne ruské roviny.

IMG_4001
Stefan s partiou z Moldavska
IMG_3997
Stefan videl perák prvý krát naživo
IMG_3998
Jawa 350 typ 360

Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém

Okolo 20:00 prichádzame do Valday. Je to mestečko na brehu malebného jazera s rovnakým názvom. Ivan nám hovoril, že je to celkom navštevované letné stredisko. My prichádzame zľahka po sezóne a letnú slávu odrážajú už len ceny v hoteli, ktoré sú porovnateľné s centrom Kyjeva. Inak architektúra je strohejšia ako v ruských dedinkách južnejšie. Prevláda drevené obloženie bez rezbárskych chuťoviek okolo okien.

IMG_4004
Valday

Dnes by sme zvládli aj stanovačku pri jazere. Hľadáme vhodné miesto, ale pre istotu sa pýtam okoloidúceho šuhaja, či o niečom nevie. Chvíľu premýšľa, vyzvedá kto a čo sme a ponúka nám nocľah u seba doma. Berieme to! Prečo nie? Ak to nebude nikomu vadiť… Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém a vedie nás rozbahnenou cestičkou k svojmu domu.

Keď som bol malý, hovorili mi, aby som sa nedával do reči s cudzími ľuďmi…

Drevený domec sa nachádza na okraji Valday. Vykúka spomedzi stromov a má neskutočný výhľad na jazero. K celkovej atmosfére poskladanej z melanchólie zapadajúceho slnka prispieva náznak jesene vo farbách okolitej prírody.

IMG_4010
Nečakané ubytovanie

Artém je ruský prototyp človeka, akých často stretávame. Rázny, milý, ale na zdvorilostné ústupky sa s nami hrať odmieta. Dvakrát sa nás nepýta, či sme hladní a zo všetkých kútov kuchyne vyberá rôzne dobroty k čaju. Nechápe, že my mu rozumieme a on nám nie. Vysvetľujeme, že Slovenčina je veľmi tvárny jazyk a keď si nevieme porozumieť, zapájame angličtinu. Pri vstupe do kuchyne ako hlavného spoločenského priestoru ostávam stáť pred jeho atmosférou.

IMG_4025
Majstrovské zátišie
IMG_4028
Majstrovské zátišie
IMG_4026
Tu sme spali
IMG_4027
Majstrovské zátišie

Ruské domčeky sú zvonku bohato zdobené, maľované a vyrezávané. Podobajú sa na vianočné perníky hýriace všetkými farbami. Artemov dom je zvonka strohý dokonca viac ako ostatné domy vo Valday. Interiér je ale iná káva. Neuveriteľné kontexty dekorácií a obrazov tu ožívajú. Niekto by povedal, že je to preplnený priestor. V tomto dome má každá maličkosť svoje presné miesto a symboliku. Každý kút rozpráva vlastný príbeh človeka v spätosti s prírodou, priateľmi a zážitkami. Dokázal by som sa tu prechádzať týždne a vždy by som objavil niečo nové v iných zaujímavých súvislostiach.

Debatujeme o ľuďoch, Rusku a porovnávame naše národy. Pri ťažkých témach o Artémovej žene a dcére samostatne žijúcich v Petrohrade na odľahčenie vyťahujeme našu slivovicu.

Artém je umelecky dosť zdatný. Portrét zvláda na mojej úrovni a to nemá za sebou žiadny rýchlokurz geniality, ale len cit pre ceruzku. Ukazuje nám krabicu plnú skíc a dáva mi príležitosť niečo si vybrať na pamiatku. Originálnejší suvenír ako krásny akvarel kostolíka na jazere Valday nikde nekúpim. Navyše dobre zvládnutý akvarel považujem za vrchol umenia, lebo ja som v ňom úplný babrák.

Zaspávame s Milošom na spoločnej posteli. Zo začiatku sa to zdalo ako praktický nápad, ale ten chumaj mi celú noc bral perinu. V chalupe bolo nad ránom asi 10 stupňov a skoro som zamrzol.

Pred raňajkami máme exkurziu po záhrade. Rovnako ako v dome, ani tu sa kreativite medze nekládli. Artéma som nazval majstrom zátišia.

IMG_4013
netradičné WC
IMG_4018
Aj záhradka je vybudovaná s citom
IMG_4021
Raňajky

Artémova mama nám pripravila vynikajúce raňajky. Dozvedáme sa, že vyrába tradičné bábiky a píše o nich aj knihu. Škoda, že nemôžeme u týchto ľudí podudnúť dlhšie.

Nesmieme vynechať chrám na brehu jazera. Artém si nechce nechať ujsť príležitosť previezť sa na jawke a ide s nami. O jedenástej sa vraciame naspäť.

IMG_4029
chrám
IMG_4035
Valday

Musíme pokračovať v púti. Chceme nášmu kamarátovi nechať aspoň 1000rb za všetko, čo pre nás spravil. Rázne odmieta. Hovorí, že mu stačí dobrý pocit z toho, že sme boli jeho hosťami. A veľmi rád nás pohostí znova.

Rozhodol som sa, že by som mu mal nechať aspoň nejaký darček. Niečo, čo by mu naše stretnutie pripomínalo. Padol mi zrak na odznaky československej ľudovej armády, ktoré mám pripevnené na brašniach. Všetky sú poodierané a pamätajú veľa kilometrov. Len jeden si zachoval farby. Driapem ho šrobovákom. Bude z neho perfektný spomienkový predmet na doplnenie kompozície v domčeku.

IMG_4020
Darček
IMG_4052
Валдайский Иверский монастырь

IMG_4058

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

 

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 2/6

6. deň

Často sa mi stáva, že keď spím pod holým nebom len tak v spacáku, zrazu sa uprostred noci strhnem. Prekvapene pozerám okolo seba a spamätávam sa z pocitu, že spím doma v posteli. To isté sa mi práve teraz stalo. Uvedomil som si, že na mňa padajú drobné kvapky dažďa. Ešte chvíľu sa snažím nevšímať si ich, ale spacák stráca účinnosť. Časomiera oznamuje 3:00 miestneho času. Miloš tiež vstáva, nervózne balíme všetko na motorky a snažím sa tváriť pozitívne. Aspoň dnes urazíme väčšiu vzdialenosť a viac uvidíme…

Akonáhle vychádzame na hlavnú, nevidíme ani prd. Sype sa voda, je tma a kvapky na štíte sa menia na milióny malých lúp, ktoré rozostrujú všetky obrysy. Takto nemôžeme pokračovať. Miloš si to užíva so svojimi dioptriami dvojnásobne. Po pár sto metroch kolonizujeme autobusovú zastávku.

Hulvátsky štýlom bezdomovca sa rozvalím na lavičke a kašlem na všetko okolo. Znova sa strhávam zo spánku. Mám pocit, že som práve zavrel oči a zisťujem, že je okolo mňa zo desať na bus čakajúcich občanov. Práve svitá a na druhý pokus môžeme vyraziť.


Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite.

32

Lúčime sa s Ukrajinou. Možno je to počasím, ale zdá sa mi všetko naokolo strašne zaspaté. Do karát nahráva aspoň dobrá kvalita asfaltu. Obchádzame mesto Priluki. Začína sa hlásiť palivová rezerva. Do Romni je asi 35 kilometrov. Samozrejme ja mám dojazd 30 a takmer pred pumpou mi Miloš musí pár kvapiek odčapovať zo svojej nádrže. Posledným Ukrajinským mestom na tomto výlete je Sumy. Odtiaľ ostáva už len 30 kilometrov do Ruska.

Zrazu zisťujem technický problém s uvoľnenou skrutkou na nosiči batožiny. Presne ten istý problém ako minulý rok na hraniciach Moldavska. Moja motorka ma zbožňuje a má zmysel pre načasovanie.

Na hraniciach zase strečkujeme. Treba vyplniť colné prehlásenie. Darí sa mi to bez chyby až na druhý pokus. Horšie je na tom Miloš so svojim elektrikársky roztraseným písmom. Keď ho už štvrtýkrát vrátili prepísať celú stranu, hovorím mu, že colník má božskú trpezlivosť. Ani som nedopovedal a došiel papier v kopírke. Miloš má pred sebou posledný platný pokus. Našťastie pri ňom stoja všetci svetoví literáti a elaborát odovzdáva úspešne k spokojnosti colnej moci. Ostáva kontrola batožiny, ktorú odbili so smiechom. Prvý dojem sa nevydaril a Rusko nám to vracia v podobe kvapiek dažďa.

Odstavujeme na prvej pumpe v úmysle pomeniť nejaké chechtáky. O takej službe tu ale nechyrujú. Vraj treba ísť do banky. A banka je najbližšie v Kursku. Jasné veď sme v gigantickom Rusku. Tu sa neočakáva iná mena ako rubeľ!

Vonku ma čakalo milšie jednanie. Chlapík stepuje okolo peráka, obzerá z každej strany, fotí, škrabe sa za ušami. Som povinný opísať mu historické podrobnosti a našu cestu sem. Robím to s potešením, keď vidím jeho detsky rozžiarenú tvár. Hneď sa nás pýta, či máme kde spať. Ochotne volá kamarátovi do Kursku, jachtá do telefónu s nadšením, čo stretol a všetko pre nás zariaďuje. Uisťuje nás, že lepšie cesty ako sú v Rusku sme nezažili ani v Nemecku a s desiatym podaním ruky nám praje šťastné kilometre.

Do papierovej gps zadávame Kursk.

Cesta je priama, učesaná, namaľovaná… Pozerám, akú počítačovú hru tu do čerta hráme. Cesta je postavená na násype. Po pravej a ľavej strane približne 10 metrov široké pásy pokosenej trávy a za nimi aleje vysokých stromov nasadené pravidelne 6 metrov osovo od seba. Stromy majú kmene typizovanej hrúbky dôkladne natreté bielou farbou do výšky 1500 milimetrov. Pekné kulisy nám Rusi premietajú…. A kde sú tí krvilačníci, ktorí nás už pred pol hodinou mali zabiť, zjesť a okradnúť? Kde je tá bieda a hladomor? Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite. Slovensko ich je plné, sú všade medzi nami!


Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla

Sme necelých 20km pred Kurskom. Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla. Tie vo filmoch tradične niečo vystreľujú alebo odhadzujú na nepriateľov.

Neviem aký veľký nepriateľ som ja. Ale tlmič z výfuku, ktorý po mne nečakane vystrelil, sprevádzala taká rana, že som skoro spadol z motorky. Našťastie sa to udialo neďaleko autobusovej zastávky, takže hneď odstavujeme a nechniape nám aspoň na hrby. Tlmič, ktorý sa chaoticky váľa po ceste zrazu s rachotom rozvalcuje žigulák a už je jasné, že technická pauza bude dlhšia.

33
vystrelený laďák
34
Vystrelený laďák
35
Útočisko

 Keď je po vymenovaní všetkých svätých výfuk na svojom mieste, Miloš sa rozhoduje pre nevinné doladenie karburátora. To sa ale mení na nočnú moru. Stačil mi letmý pohľad znalca na vymontované šupátko a tajomstvo kolísavého voľnobehu je odhalené. Motor si zrejme dobre pošmákol na kuse šupátka, ktorý mal pôvodne regulovať voľnobeh. Namiesto neho je tam diera. Miloš tvrdí, že je to nový výrobok. Ja ho uisťujem, že som videl minimálne 35 karburátorov 50 rokov starých, ale ani jedno šupátko nebolo v takomto stave.

 Minulý rok som zaviedol porekadlo: Človek mieni, jawa mení. Tento rok som ho doplnil: Čo jawa mení ani Boh nezmení. Ďalej to už dnes nemá zmysel. Utáboríme sa za zastávkou v poli. Pre dokonalosť atmosféry rozkladáme stany v areáli cintorína, aby si tu dnes po 450 kilometroch v lejaku odpočinuli aj dvaja živí.


7. deň

Stanley Cup v Rusku

10 hodín spánku sme si zaslúžili. Príroda je proti nám a triumfálne na nás čúra od rána. Opatrne sa poberáme do Kursku a hľadáme prvé nákupné centrum s bankou.

 Dnes je piatok tridsiateho a zrejme sa rozdávajú dôchodky. Len obtiažne rozháňame sardinkáreň pozostávajúcu z nervóznych dôchodkýň. Funia nám za krk bez ohľadu na diskrétny odstup. Tasíme naše zelené eurostovky a mexická vlna sivých hláv sa natáča k nášmu okienku. Pokladníčka berie eurá bez slova a stráca sa niekde v zákulisí. Milošovi steká kvapka studeného potu po čele a ja sa len s úsmevom pýtam, či bola aspoň pekná… Našťastie sa vracia s hŕbou rubľov, pri čom funiace dôchodkyne len nasucho prehĺtajú. Päť centimetrov hrubú kôpku bankoviek delíme na štýl kartovej vojny rovným dielom pred ich zaujatými pohľadmi.

 Vonku nás opäť čaká milá situácia s chlapíkom obdivujúcim stroje a s tradičným sledom otázok a odpovedí. Miloš sa len okrajovo pýta na možnosť opravy karburátora. Chlap- Dmitrij sa na chvíľu zamyslí… poďte za mnou! Kľučkujeme plniacim sa mestom z pruhu do pruhu. Prichádzame ku garážam, kde v každej druhej sa špecializujú na inú časť auta. Samozrejme pracovné podmienky samo-domo a bohužiaľ sa tu nikto nevenuje motocyklom. Náš sprievodca berie do ruky telefón a niekam volá. Vraj je tu motocyklový klub. Poďme tam.

Znova režeme mestom, blokujeme električky až sa po pol hodine dostávame na perifériu- časť Mokva. Miestny motogang tu má klubovňu. Bohužiaľ sme znova nepochodili. Všetci gangstri asi zarezávajú v práci. Čo iné v piatok doobeda?

IMG_3900
Pred bránou motoklubu

 Dmitrimu znova bliká nad hlavou žiarovka. Poďme na trh. Tak zase krížom cez pol mesta a ďalšia hodina preč.

Tržnica je klasická bratislavská Miletička- blšie trhy. A zrazu na jednom pulte fungel nový karbec presne na Milošovu motorku. Miloš dvíha skoro so zvlhnutými očami tento klenot nad hlavu ako Stanley Cup a breptá niečo o šťastí. Zašušťalo 850 rubľov. Dmitrimu chceme nechať nejaké peniaze na benzín, ale nič si nevezme. Dáva nám len svoju mailovú adresu, aby sme mu poslali fotky, keď sa vrátime.

36
Záchranca Dmitrij a Miloš
37
Trhovisko v Kursku

Po ľahkom obede sa z Kursku dostávame až po štrnástej, a to priamym smerom na Moskvu. S plnými peňaženkami môžeme natankovať plnú a ja pre istotu ešte aj do fliaš po posledných skúsenostiach. Nečakal som, že teraz budú pumpy v každej druhej dedine.

Od prekročenia ukrajinských hraníc až sem, si všímame popri ceste stánky s čerstvými domácimi produktami. Čím severnejšie sa posúvame, tým menšia je ponuka napríklad hrušiek alebo marhúľ a rastie ich cena. Za Kurskom už majú len zaváraniny a med.


tenká čiara života

Dažďa s každým kilometrom pribúda a rovnako aj vody za golierom. Kamióny obiehame a oni na oplátku rozprašujú litre špinavej vody.

 Ukážková je situácia, ktorú som nazval práčka.

Zavrú ma medzi seba z každej strany spolu štyri kamióny. Nemôžem pridať, lebo jeden je predo mnou, nemôžem zabrzdiť, lebo je za mnou ďalší a odbočiť sa tiež nedá. Hovorím si bohu dušu alebo plný plyn. Poryvy vetra so mnou hádžu na všetky strany a už si pomaly zvykám. Keď tu zrazu kamión po mojej pravici vyletí na krajnicu a ten idúci predo mnou prudko uhne tiež doprava. V stotine sekundy zisťujem, že sme svorne išli v protismere už hodnú chvíľu a oproti mne sa rúti neosvetlené trúbiace auto.

Ľahko vznikajú situácie, keď je čiara života tenká asi ako žiletka a občas sa čiara mení na bodkočiarku. Dostať v tejto chvíli defekt alebo šmyk, kamión, čo išiel za mnou ma vyklepe ako rezeň poctivo všetkými šiestimi nápravami.

 Nech je ako chce, vodiči sú v Rusku skutočne ohľaduplní. Väčšina kamiónov sa uhýba na krajnicu. My to občas tiež robíme a vodiči nám na znak vďaky blikajú. Je vidieť, že miestni majú za volantom veľa odžité na veľkých vzdialenostiach.

 Začína sa pomaly stmievať a dnešného cestného ródea už máme dosť. Sme asi 100km pred Tulou a zrovna sa tu opravuje cesta. Samozrejme je to jedno veľké oranisko. Miloš mi prská blato rovno medzi oči. Najväčšia chyba bola pretrieť si štít rukou. Parádne som tú sračku rozmazal. Musím si zdvihnúť štít a dostávam náklad bahna priamo do priezoru.

 Prichádzame do dediny a je už riadna tma. Nachádzame tichú krčmu, ideme sa pýtať na nocľah. Špinaví ako divočiaci, v kozmonautistických nepremokoch, blato až za ušami. Vojdeme dnu a zalejú nás nemé vyjavené pohľady s otvorenými ústami. Oznamujeme naše potreby a dostávame tip o ulicu ďalej. Päť sekúnd po našom odchode nastáva v krčme ohlušujúci výbuch smiechu. Samozrejme na našu adresu.

 Ubytovanie je perfektné za 500 rubľov na osobu a stroje sú v bezpečnom dvore pod zámkom. Dnes máme za sebou 300 mokrých kilometrov. Píšem sms organizátorom stretnutia veteránov na Šuňave, že tento rok to znova nevydá. Minulý rok sme to tiež prepásli, keď sme sa vracali z Krymu. Hádam to budúci rok konečne stihneme.

 

 

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 1/6

Skoro by som na tento šibnutý príbeh z histórie zabudol, keby nebolo môjho jediného verného spolupútnika Miloša.

V 18. storočí žil v Rusku celkom úspešný chlap. Ešte úspešnejší sa stal po tom, ako sa cárovnej Kataríne II dostal pod sukňu. Volal sa Potemkin a najviac ho preslávil príbeh o ľsti. Pravdepodobne sa to nikdy nestalo.

Tento cvok mal na starosti oblasti severného pobrežia Čierneho mora. Bohužiaľ neprosperovali tak, ako si to cárovná priala. Aby na to neprišla ani ona ani zahraničná delegácia z Rakúsko-Uhorska, na poslednú chvíľu nechal postaviť drevené kulisy namiesto prosperujúcich miest kypiacich bohatstvom a blahobytom. Sedliakov najal ako štafážnikov a luxusne vyobliekal. Delegáciu úspešne previedol výstavnou skriňou cárstva a všetci boli šťastní.

V roku 2013 sme zbalili najnutnejšie veci a vydali sa objaviť všetky tváre Ruských kulís.

JAWA 350 perák z roku 1952+ ja

JAWA 350 z roku 1982+ Miloš

6000 kilometrov

1
Celá trasa





Vlastnou cestou

Už niekoľko dní sa zobúdzam so starým olejom za nechtami a benzínom v krvi namiesto adrenalínu. Je to súčasť prípravy na nastávajúcu zmenu životného štýlu. Budem spávať na zemi pod hviezdami, premočený dažďom a bičovaný vetrom. To všetko tisíce kilometrov od domova v neznámej krajine. Stovky hodín so svojimi myšlienkami zavretými v helme. Spoľahnúť sa budem môcť na 61 rokov starú motorku, skúsenosti a jedného kamaráta.

Z každej strany sa sype kritika na moju neposednú povahu. Život v jednej stope s historickým motocyklom je vášeň, ktorá sa u mňa nejakým prapodivným spôsobom prelína s neodolateľnou chuťou cestovať. Jedno aj druhé môžem prirovnať k závislosti.

Aký má pre mňa význam pevne spájať svoj život s rachotiacim ruchadlom, ktoré potrebuje každý deň pohladenie, aby sa vôbec uráčilo naštartovať? Je to intenzívnejší spôsob cestovania. Prekonávať prekážky v podobe technických porúch. Pasovať sa s nedokonalosťou starej techniky.  Spoliehať sa na ňu ďaleko od domova, udržať ju v chode a hlavne, užívať si jazdu. Jazdenie potom nie je samozrejmosť. Je za odmenu.

2

 Chcel by som tiež zbúrať niektoré mýty, ktoré bežne dnes medzi obmedzeným slovenským ľudom panujú na tému krajín za našou východnou hranicou. Aj ja som bol dávno na začiatku trocha ovplyvnený zdedenými predsudkami.

Najsmutnejšia reakcia na cestovanie, s akou som sa stretol tento rok, prišla po tom, ako som celkom skromne ale s nadšením povedal kamarátovi veteránistovi, čo chystám. Nevideli sme sa asi 8 rokov. Pýtal sa ma ako žijem. Ja mu vravím, že mám aktuálne plnú hlavu výletu do najbližších častí Ruska. Samozrejme na mojom historickom motocykli.

Jeho ironický pohľad s poznámkami o hlúposti a nezmyselnosti cesty do zaostalého Ruska bol najvyšším stupňom pohŕdania mojou radosťou z cestovania. Chcel som situáciu zachrániť a spýtal som sa, kde by sa išiel pozrieť on na mojom mieste. Neuvedomil som si, že nepozná ani mapu a reakcia bola ešte primitívnejšia. Bohužiaľ je to typický postoj ľudí, ktorí okolo nás smutne existujú v jednom kolobehu robotovania od ôsmej do šestnástej a čakajú na vlastnú smrť. V systéme, ktorému nerozumejú a predsa dokážu sami seba presvedčiť a tváriť sa, že sú spokojní. V postojoch prevzatých od im podobných sú priam primitívne negatívni a nič na svete ich nepresvedčí, že každý je strojcom vlastného šťastia. Ako si môže takýto nevzdelaný obmedzenec dovoliť šliapať po tradícii a inakosti východných národov? Bez slova som od neho odišiel za svojim ďalším snom…

Predýchal som reči ešte niekoľkých hlupákov a so starou partiou sme začali čmárať po mape. Michal pre pracovné povinnosti vypadol ako prvý. Ostal som ja, Miloš, Vlado a dva absolútne odlišné plány cesty. Prvý viedol na Nordkapp, druhý do Ruska. Tuším to bolo u Pročka na Haličskej motorkárni po prekonzumovanej noci, obrátení všetkých podnikov v Lučenci hore nohami, požiarnom poplachu v dome kultúry a pol hodine spánku. Tu sme sa zhodli, že dáme šancu Rusku. Celkom jednoduché. Pribudla poznámka v kalendári na dátume 23.8. Všetky ostatné políčka za týmto dátumom na najbližšie tri týždne ostali prázdne. Miloš je vo svojej práci celosvetovo nenahraditeľný a preto spracovať šéfa nebol problém. Ja som na tom veľmi podobne.

Tri týždne pred odjazdom začíname vybavovať víza. Milošova motorka sa rozhodla, že potrebuje zgenerálkovať prevodovku.

Do odjazdu ostáva 6 dní. Srdce Milošovej motorky je oddelené od zvyšku tela a roztrúsené po pracovnom stole v dielni.

3a

Ja naopak neviem čo od nudy pri mojej bez údržbovej starej mašine. Stíham aj stretko Motorajďákov na Izre.

Pondelok– Väčšina bodov zo zoznamu nákupu a činností je označená fajkou

Streda večer– Tresol som si po prste 500 gramovým kladivom a tuším traumu na skelete. Prst má v oblasti nechtu dvojnásobnú hrúbku.

Štvrtok– Nadávam si do idiotov- prst bolí, ale musím vyzdvihnúť nové brašne od čalúnnika v Trnave. Navyše zisťujem, že mám prasknutú jednu špicu na zadnom kolese, tak to bleskovo prepletám.

Piatok– Plánovaný odjazd nestíhame. Milošova motorka nieje poskladaná ani o 16:00 a moja sa práve umýva.

3
Leštenka pripravená vyraziť

Sobota– 10:00 konečne vyrážame!

4
Povinná výbava
9
Miloš vysvetľuje, že im ráno netiekla teplá voda a názorne ukazuje, aká bola studenáááá…

Všetka žalúdočná nervozita s prvým odpalom motora začína ustupovať do končatín a zlepšuje náprah pri točení plynom. Pre bolesť prsta spojkujem malíčkom alebo poloautomatom. Je to tu! Opäť vo svojom vesmíre. Opäť na kolesách a nekonečné cesty pred nami. Ešte sa necítim celkom voľný, ale práve som sa vyslobodil zo zabehnutej schémy všedných dní. Vrátil sa mi život, ktorý dočasne skončil minulý rok po návrate z Krymu. Farebná čiara v mape sa konečne zhmotnila…

Zastavujeme sa v Liptovskom Hrádku. Marek Lesák  tu prevádzkuje požičovňu motocyklov. Na jeho stránke som si všimol množstvo prepotrebných turistických doplnkov a padol mi do oka benzínový varič. Boli sme dohodnutí, že sa určite zastavím pred našim odjazdom a vyzdvihnem si ho. Už minulý rok pred výletom na Krym som o ňom sníval, ale ich ceny predstavovali pätinu rozpočtu na celý trip.

Náš deň končí u Vlada na Šírave. Pol deci, mapa, pivo a Vladov smutný výraz, pretože zajtra s nami nemôže pokračovať v ceste.

11
U Vlada na chate

2. deň

Smäd po Ľvovskom porteri

12

Prekročenie ukrajinsko-slovenských hraníc po skúsenostiach z minulého roka nie je žiadny problém. Klasická otázka colníka je: Kam idete? S odpoveďou váham a varujem ho, že mi to zatiaľ nikto neuveril. Ako prípravu na psychický šok mu ukazujem nálepky z Moldavska a Krymu z minulého roka. Nepomohlo. Moskva a Petrohrad je celkom mimo pochopenia. S ironickým úsmevom nám praje šťastnú cestu.

Pokračujeme nanajvýš tradične.

Tradičná pumpa, cesta a kvalita asfaltu. Cesta číslo T0722 je v našich drahých mapách značená ako jeden z hlavných ťahov…. odbočku nebolo možné nájsť a keď prechádzame takmer cez dvory rodinných domov okolo maštalí, prepadávajú ma výbuchy smiechu. Domáci sú z nás v nechápavom údive. Sám pre seba si hovorím, aké je ľahké cestovať v čase. Už sme zase tam, kde pred rokom. Samozrejme všetko má svoje výhody. Blízky kontakt s prírodou a tradičnými dedinkami zabudnutými v horách nemáme každý deň. Koľko kameňov a výmoľov som chytil, toľko nádherných scenérií sa pred nami otvorilo.

 

Prvé náznaky asfaltu a stredová čiara nás neúprosne vedú k odbočke na Volovec. Blížime sa k legendárnemu stanovisku zbojných policajtov. Ostáva nám už len odbočiť na hlavnú cestu a strážna búdka je na dohľad. Uzatvárame stávku, aký priestupok asi spáchame. Po 100 metroch stojíme. Sú to presne tí istí ako minulý rok. Verdikt je porušenie prikázaného smeru. Oproti minulému roku pokročili chlapci v psychológii vypaľovania. Okamžite začínajú vypisovať nejaké hárky. Aj silné a veselé povahy, akými sme obdarení, ostávajú na pochybách. S úsmevom nám zabili cenu 670hr na hlavu. Situácia nám ale praje. Nemôžeme nespomenúť, že ideme do Moskvy. Páni nevedeli, či sa smiať, alebo plakať. Nakoniec odchádzame o 220hr za oboch ľahší.

Teraz nám už nič nestojí v priamej a veľmi kvalitnej ceste smerom na Ľvov a Kyjev. konečne môžeme jawkám naložiť, čo znesú a pri tom sa kocháme okolitou prírodou. V tejto časti Ukrajiny je to jedna z mála ciest ak nie jediná, kde nám nehrozia smrteľné výmole. V neskorších poobedňajších hodinách pohodlne vchádzame do Ľvova. Vedie nás hlavná širokánska cesta, ktorá sa v centre mesta rozbíja o monumentálny pamätník na dve menšie. Vo veľkých ukrajinských mestách majú na podobné mega stavby talent. U nás všetko zvyčajne zarastá machom. Okrem toho tu majú vojenskú akadémiu a po zbežnom prieskume usudzujeme, že sa cítime skoro ako v Brne. Aspoň centrum mesta je veľmi podobné. Moja temná stránka mi navráva, že by nebolo od veci zohnať v centre ubytko a poriadne to tu po našom preskúmať vo večerných hodinách. Nie sme na ceste ešte veľmi dlho a zdravý úsudok zatiaľ funguje u oboch. Máme predsavzatie, že nočný život len v hlavných mestách…

14
Pamätník v Lvove
14a
Volenská akadémia

14b

Je cca 20:30 miestneho času a pod predné kolesá nám padá neprekonateľná tma. Nachádzame malé rekreačné stredisko na okraji mesta. Je tu jazierko s piesočnatou plážou a strážna tetuška nám za 50hr na osobu ukazuje lukratívny flek pod slnečníkom. Pre nás miestečko ako stvorené. Motorky nám vraj bude strážiť celú noc. Z batožiny tasím nový benzínový varič od Mareka. Teším sa naň odkedy sme vyrazili. Začiatky sú ťažké, ale po zohriatí môže konkurovať raketovému motoru. A to nie len výkonom a veľkosťou plameňa, ale aj zvukovou kulisou. Strážna teta vystrelila z búdy ako blesk, lebo sa bála, že nám bude veľmi horúco. Upokojujem ju aj Miloša, nech sa mi nestarajú do varenia, že to mám pod kontrolou.

Dnes máme za sebou 310 kilometrov a jediné, čo ma mrzí je absencia Ľvovského porteru vo všetkých prevádzkach. Je to fajnové pivko, ktoré sme pravidelne chľastali v bufete na strojarine v Bratislave.


3. deň

Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu

15

Ráno vstávame o 7:00, lebo o ôsmej sa otvára pláž. Ďaleko sme sa však nedostali. Pri balení som si všimol, že ten potvorský kýpeť, ktorý okrem iného nazývam bočným stojanom sa pod ťažkou váhou vzdáva funkcie. Samozrejme riešenia sypeme z rukáva, ale ani jedno nie je realizovateľné pod dve hodiny. Keď už konečne vypadneme smerom na Ternopil, zisťujem, že táto kvalita cesty mi už akosi nereže. Preprdená 60 ročná pena v mojom sedadle akoby ani nebola. Neviem obsedieť. Análny útok znášam ešte 100km a mám pocit, ako keby som mal na zadku ohromný otlak. Len sa modlím, aby sa to nestalo štandardom po zvyšok výletu. Presviedčam Miloša, aby sme sa vrátili na hlavný ťah. Po minuloročných obštrukciách so zváraním prednej vidlice nechcem ísť rýchlejšie ako 60. Vôbec si nestíham všímať okolie, lebo musím striehnuť na krvilačné výtlky.

Odbočujeme na cestu T1413 cez Sasiv a po pár kilometroch ma zaujal veľký autobus s hŕbou turistov okolo. Sliedim po ich bode záujmu a všímam si nejaký zámoček medzi stromami. Je to Podgoreckij zamok. Milošovi dávam dohodnutý signál, že to ideme preskúmať.

Z ničoho nič sa tu pred nami objavili stavby, ktoré by som na Ukrajine nečakal. Podľa zbežného pohľadu architekta sa jedná o cca 17. storočie. Do zámku nás nechcú pustiť, lebo má vstup rezervovaný veľká skupina turistov. Predavač suvenírov nám vysvetľuje, že časť Ukrajiny, ktorou prechádzame patrila do roku 1939 pod poľské územie približne od 14. storočia a táto obdivuhodná architektúra vznikla na podnet poľských panovníkov. Postupne nám všetky doterajšie situácie dávajú zmysel. Často sa nám stávalo, že nás mali miestni za Poliakov. Raz z toho v Lvove skoro bola hádka.

16
Подгорецкий замок
IMG_3850
Šašlik

IMG_3845

Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu.

Opúšťame posledné náznaky zvlnenej krajiny a o chvíľu sa napájame na hlavnú cestu smer Kyjev. Okrem zastávky v Rivnom s príjemným obedom sa už skôr len presúvame, aby sme nakoniec zakotvili približne 250 kilometrov pred hlavným mestom. Nie sme nároční, vyberáme plácek v poli pri rybníčku, ale stany rozkladáme pre prípad avizovaného dažďa. Máme za sebou 300 kilometrov.


4. deň

Ozdoba verejnej chľastačky a obchodné styky s Turkmenistanom.

Do Kyjeva vyrážame okolo 8:00 a dnešných 250 kilometrov nemôže ubehnúť rýchlejšie. Okolitá krajina nás uzatvára medzi zmiešané borovicové a brezové lesy s čistinkami a výrazne piesočnatou pôdou. Dedinky akoby úplne zmizli a upozorňujú nás na ne len smerové tabule. Nedá nám to pokoj a ideme jednu z nich preskúmať. Obávame sa, aby sme niečo zaujímavé neprepásli. Zisťujem počet obyvateľov 5 a koniec dediny v poli.

Pred 14:00 nás zhltne dopravná špička v hlavnom meste. Prúd áut nás unáša do centra a prechádzame niekoľkými námestiami, ktoré pulzujú životom. Zastavujeme a pýtame sa okoloidúcich na možnosť lacného ubytovania. Veľmi nápomocní sú predavači suvenírov, ktorí sa ponúkli, že nám postrážia stroje. Chodíme od hotela k hotelu, ale ceny sa pohybujú od 40 eur na osobu a noc s raňajkami a parkovaním. Prejavuje sa naša nepripravenosť. Načo by sme si dopredu hľadali ubytovanie… veď zoženieme na mieste.

Upachtení končíme v Hoteli Expres v samom bruchu mesta. Trocha ma zarazila otázka recepčnej, či si prajeme izbu so sprchou. Nečakal som, že v trojhviezdnom hoteli majú izby bez sprchy. Dostali sme izbu na 15. podlaží. Výhľad je OK. Pri praní ponožiek slopeme Milošovu domácu a prebúdzame nočné zvery v nás zakliate. Ostáva ešte ponížiť náš cestovateľský vzhľad na bežného človeka za pomoci sprchy a voňačiek. A efekt? Idem si tak nenápadne z motorky zobrať ešte nejakú batožinu a pri návrate ma recepčná stopne, že kam idem. Ja: Do svojej izby, veď pred hodinou ste ma ubytovali. Chuderka ma nespoznala.

Vysmädlo nám, tak sa poberáme do ulíc. Najlepšie bude smerom k veľkej koncentrácii ľudí. Je utorok a mám malú obavu, že nám všetko zavrú o desiatej, ako sme z domova zvyknutí. Máme šťastie a nič podobné nehrozí. Len otázka na našu poľskú národnosť nás neustále prenasleduje a máme čo robiť, aby sme menej vzdelaných presvedčili, že už dávno nie sme ani len Čechoslováci. A keď ani v bare s názvom Porter nenachádzame vytúžený Ľvovský porter, ale len otázku či sme Poliaci, poberieme sa.

23
Maidan Nezalezhnosti
24
Večer začína

Miloš by už aj išiel na hotel, ale ja som nezastaviteľný. V diaľke osvetľuje tmavú, skoro rannú ulicu nenápadný sliepňajúci nápis, ako nekrológ za dnešným večerom. Miloša úspešne presviedčam, že nemôže byť nič lepšie ako kapurkový v neznámom podniku. Cez biedne dvere vpadneme do obrovského sveta podzemnej zábavy. Mám talent na stretnutia. Ani neviem ako, ale už sedíme za stolom s partiou Turkmencov. Vodka sa leje potokom, boh nevie, kto platí. Nič nezajedáme, ale rovno prekladáme vodnou fajkou. Po pár kolách sme tradične korunovaní za ozdobu dnešnej chľastačky.

IMG_3881
Slovensko:Turkmenistan- 15:9 na vodky

5. deň

Černobyľ

29

Po včerajšej noci nám ráno zaberá celé doobedie. V peňaženke chýba v prepočte asi 50eur. Na telefóne svieti esemeska s mailovým kontaktom v azbuke. Pri skladaní puzzle zo spomienok sa rehoceme ako kone a takmer sa nestíhame odubytovať do 12:00. Raňajky sme nestihli.

28
Ráno

Za každú cenu chcem ísť pozrieť Černobyľ. Je to len nejakých 120 kilometrov. Nemáme ale dopredu zaplatené vstupné, takže zase len na blink. Prechádzame cez Ivankiv a Oranoe. Sú tu úzke vidiecke cestičky s minimálnou premávkou a celkom kvalitné. Obklopujú nás husté borovicové a brezové lesy, sem tam sa mihnú zdobené vymaľované dreveničky. Odrazu sa pred nami objaví rampa. Suverénne zastavujem pred ňou a naznačujem, aby ju zdvihli, že chceme prejsť. Bohužiaľ strážnici nie sú žiadni lafovia a pýtajú povolenie. Snažíme sa dohodnúť na neoficiálnom vstupnom tak za 200 euro na dvoch. Sú však neodbytní a trvajú na svojich 300 na osobu. Tadiaľto cesta pre nás nevedie. Útočím ešte troška na Milošove svedomie. Presviedčam ho, aby sme išli cez plot. Zjavne sa oň nikto nestará a nebol by to žiadny problém. Škoda, že sme sa nespýtali na pokutu za porušenie zákazu vstupu. Ak by to bolo menej ako 300 na osobu, prečo nie. Ide predsa o zážitky nie o peniaze. Neostáva iné, ako sa pobrať späť smerom do Kyjeva.

30
Prvá vstupná brána do zakázanej zóny
31
Černobyľsky rajon

Dnešok je zvláštny necestovateľský. Čosi sme pojazdili, skoro nič nevideli a po tme máme problém nájsť improvizované spanie za Kyjevom. Vyhráva nakoniec borovicová hora rastúca z piesku kúsok od hlavnej cesty. Zaspávame pod širákom

NASLEDUJÚCA ČASŤ

Ukrajina- Krym 2012

Keď sa človek začne venovať niečomu, čo ho skutočne baví, stane sa to celým jeho svetom. Postupne ho to pohltí a nakoniec tomu prispôsobí aj svoje plány. Samozrejme si to vyžaduje štipku tvrdohlavosti a hlavne vytrvať a ,,nezísť z cesty,, . Nakoniec sa to musí podariť!

Mám kamaráta Miloša z Nimnice. Obidvaja sme postupne dospeli k tomu, že svet za východnou hranicou Slovenska nás priťahuje viac ako všetko ostatné. Veľmi radi by sme si pozreli Ukrajinu. Názory ľudí na túto krajinu sa rôznia a my chceme zistiť, kde je pravda. Najskôr sme si povedali, že budeme radi, keď uvidíme Odesu, pobrežie Čierneho mora a možno rumunskú Constantu. Človek je tvor večne nespokojný a rád špekuluje. Keď už budeme v Odese, je hlúposť nezájsť na Krym. Veď je to na skok. Samozrejme všetko má svoje obmedzenia. Väčšina ľudí rieši a časom možno vyrieši hlavné dve. Sú to čas a financie.

My sme ale iní. Obrazne povedané: Rozdiel je v tom, čo máme medzi nohami.

Tento rok uplynulo 60 rokov odkedy opustila moja motorka továreň v Týnci nad Sázavou. Prežila troch majiteľov, jeden politický režim a prelom tisícročia. V roku 2009 začal jej vzostup z popola a každý rok spolu najazdíme tisíce kilometrov. Milošova mašinka je presne o 30 rokov mladšia.

Niekto by povedal, že je to riadna odvaha jazdiť na tak starých motorkách dlhé trasy. Naša obrovská výhoda je v tom, že svoje stroje dokonale poznáme do najposlednejšieho šróbika. Vďaka tomu dokážeme vyriešiť absolútne každý technický problém bez výnimky.

A čo nás čaká na výlete? Moje príslovie je: ,,Človek mieni, Jawa mení,, takže pri plánovaní trasy a počtu kilometrov sme opatrní. Začíname na čísle 4700. To je akurát na menší výlet… Len s Krymom sme boli ešte mesiac pred odjazdom na vážkach. Tri týždne pred plánovaným odjazdom sa stretávame s Vladom z Košíc a definitívne sa dohadujeme, že aj Krym si pozrieme.

Zoznam vecí, ktoré treba zariadiť, vybaviť a kúpiť má v pondelok rozsah tri strany a v stredu to je už päť strán. Vo všeobecnosti je platné pravidlo (hlavne medzi architektmi), že v poslednú noc pred deadlinom toho stihnem viac ako za týždeň. Držím sa toho a ono to akosi vychádza. Nevýhodou ale je, že človek musí robiť kompromisy a nakoniec ľahko zabudne napríklad aj otvárak na konzervy.

IMG_2635

1.deň: TransSlovakia

Je ráno, 18. Augusta 2012. Vstávam skoro. Ponáhľam sa ešte zľahka umyť stroj. Technicky má pred sebou pol bežnej sezóny a neprestajnej jazdy, a musím mu to dopriať. Po telefóne zisťujem, že Miloš o 8:40 ešte stále zápasí s batožinou a zhutňuje ju. Okolo 9:30 sa stretávame na čerpačke, konečne nasadáme a štartujeme. Dnes je v pláne tranzit Slovenskom až na Šíravu. Trasu severných hlavných ťahov poznáme naspamäť, ale tradične sa vyhýbame diaľnici. Púchov, Považská a Žilina rad za radom miznú v späťáku. Pekné Slovensko sme si veľmi neužili. Prechádzame ním automaticky a bez povšimnutia. Naše sny čakajú na splnenie omnoho východnejšie.

Okolo 17:30 prichádzame do centra diania motozrazu sveta motocyklov. Sme len pocestní a do bujarej zábavy sa nehodláme zapájať. Večer sa stretávame s Vladom a konečne spoznávame osobne aj Michala z Prahy. Do teraz si neviem presne ani len predstaviť, čo si Michal asi pomyslel, keď videl, na čom sa zajtra chystáme vyraziť. Pri plne vybavených a naložených BMWčkach vyzerajú naše stroje akosi chudokrvne a podvyživene.

IMG_2647

2.deň

Vstávam ako prvý. Nedá mi spať strach o Vladov život. Jeho spôsob dýchania v spánku mi pripomína vorvaňa. Nadýchne a vydýchne raz, potom 40 sekúnd nič, až mám nutkanie zavolať záchranku. Zrazu hromový rachot a chrapot, že sa trasie sklenená výplň vo dverách. A takto sa to opakuje dookola. Z mŕtvych vstáva ako druhý Miloš. Do hodiny je celá partia na nohách a po nabalení batožiny aj na motorkách.

Prechádzame cez hraničný prechod Ubľa. Nejakým zázrakom sme práve vystihli správny čas, a pred nami je len jedno auto. Za pár minút máme za zadkom asi 10 utečencov bažiacich po lacnom benzíne. Z pohraničnej kontroly som trocha nervózny. Vzácny papierik s nejakou pečiatkou, ktorú mi dali pri prvej rampe musím odovzdať pri druhej. V strese ho odkladám, ale za 5 minút neviem kde. Všetko prehľadávam a nervačím. Ďalšia kríza je moje výrobné číslo. Aby bolo dobre čitateľné, musel by som povoliť nádrž a podvihnúť ju, ale to už na pohraničiara len točím hlavou, že ,,no way,, a on na mňa go away!

Vedúcim konvoja je Vlado, pretože už má aké-také skúsenosti s touto krajinou. Azbuku síce mám našprtanú, ale nestíham čítať názvy miest do konca. A zisťujem, že nie som sám. Prvé metre smerujú na čerpaciu stanicu. Majú tu veľmi vtipný vynález. Je to úzky nájazd z dreva pri každom stojane, na ktorý podľa Vladových slov auto nacúva, aby bolo v šikmej polohe. Tým pádom sa mu zmestí do nádrže o pár poldecákov lacného paliva viac. Dohadujeme sa, že chceme vidieť aj niečo z tunajších Karpát. S plnou mierime na Volovec.

IMG_2648

Po prvých kilometroch som v celkovom šoku. Mám pocit, že každú chvíľu vytrasiem na cestu svoje obličky. Cesty sú o niečo horšie, ako som očakával. Ráno sme si povedali, že tempom 80-90km/h nič nepokazíme a prejdeme trasu, ktorú chceme. Tempo držíme, ale cítim, že pre moju motorku to nie je zrovna najlepšie. Vnímam všetky sprievodné zvuky rámu a predpotopného odpruženia a pri bezhlavých prejazdoch výmoľmi hlbokými aj 20 centimetrov sa občas vznášam nad sedadlom.

Moja motorka má vôbec prvé odpruženie zadného kolesa, ktoré uzrelo svetlo sveta na civilnom motocykli. Predná teleskopická vidlica bola v roku 1946, keď sa môj model začal sériovo vyrábať, tiež veľká novinka. Tieto komponenty mám v perfektnom stave, ale aj tak vydávajú riadny heavy metal. 10 kilometrov pred Volovcom si to vyberá svoju daň.

Chalani ťahajú vpred a ja musím rázne zastaviť. Mám pocit, akoby som mal defekt na zadnom kolese, pretože mi prejazd po nejakej jame vyrazil vodítko zadného tlmiča. Neveril som vlastným očiam, že sa niečo také môže stať. Je to nemožné. Keby som pokračoval v jazde, buď by mi praskol rám, alebo by som zlomil osku zadného kolesa, lebo teraz držala len na jednom tlmiči. Po telefóne oznamujem technickú pauzu 30 minút. Kým sa s tým babrem, Miloš sa vracia. Prišiel mi oznámiť, že sa ma chystajú skásnuť policajti o pár metrov ďalej. Chalanom už prevetrali peňaženky.

Pre tieto prípady mám dve peňaženky. Jednu tajnú, napchatú peniazmi a druhú plnú mincí, bločkov a nepodstatných dokladov. Motorku opäť uvádzam do pohybu a už sa usmievam na muža zákona. V strážnej búdke vysvetľujem, že som študent a že som všetky peniaze utratil za benzín. Naordinovali mi 100 dolárovú pokutu, ale po krátkej debate sa mi ju darí okresať na 7 dolárov.

Do teraz som si poriadne nestíhal všímať zaujímavé scenérie a pekné prírodné prostredie. Životu nebezpečné jamy a neprimeraná rýchlosť ma o to pripravila. Uvedomujem si, že nemá zmysel ďalej pokračovať takýmto tempom a začínam sa zžívať s prostredím. Volím rýchlosť 60- 75 km/h, konečne cestujem a začínam si to užívať.

Je nedeľa a v každej obci bez rozdielu vo veľkosti vládne priateľská pohoda. Mladí aj starší posedávajú pred domami a občas mám pocit, akoby na nás čakali aby nám mohli zakývať. Vyparádené dievušky sa prechádzajú hore dole a priebežne ich zdravíme. Ony samozrejme pozdrav opätujú. Obzerať za nimi sa ale veľmi nevypláca, pretože to má najčastejšie za následok vpálenie do poriadnej jamy. Miestami by mohli byť umiestnené dopravné značky s obmedzenou rýchlosťou z dôvodu pohybu pekných žien. Problém by to vyriešilo typickým ukrajinským spôsobom.

Okrem pekných žien nám cestu spestruje aj dobytok všetkého druhu. Zvieratká sa voľne pasú a prechádzajú po cestách a dedinách. Občas treba spomaliť. Kravy sú už vycvičené a keď vidia, že sa blíži motorka, ostanú nehybne stáť a čakajú, kým prehrmí okolo. Popri štvrtom stáde už plynule prechádzame bez stresu a strachu zo špicatých rohov a tvrdých kopýt.

IMG_2659 IMG_2681(1)

Miesto nocľahu sme stanovili v Solotvyne. Poberáme sa smerom na juh po najhorších cestách, aké sme dnes zažili. Asfalt miestami na niekoľko sto metrových úsekoch nahradili štrkom, z ktorého sa neuveriteľne práši. V tejto situácii úplne zaostávam za karavánou. Hltám prach a pomaly, cca 30 km/h zdolávam ohromné výmole. Myslíme už len na to, kedy konečne budeme v Bushtyne. Odtiaľ vedie priamy hlavný ťah na Solotvyne. Začína sa stmievať a konečne naše kolesá pociťujú normálny asfalt. Do Solotvyne prichádzame až za tmy.

Nachádzajú sa tu soľné bane. Vyteká z nich voda a vytvára drobné kaskádovité tajchy. Vďaka jazierkam s veľmi slanou vodou tu vzniklo menšie letovisko. Samozrejme všetko v rámci tunajších zvyklostí a možností. To znamená zanedbané cesty, stánky stojace silou vôle a absencia ohromných reklamných tabúl a pútačov oznamujúcich niečo výnimočné. Ubytovanie vďaka Vladovým skúsenostiam nachádzame hneď. Vlado si kvôli svojmu spánku na vorvaňa zobral samostatnú izbu a cena je priaznivých 75hr na osobu. Mašiny sú v stráženom dvore a navyše máme priamy prístup k slanej vode. Voda je taká presýtená soľou, že nadnáša ako Mŕtve more. Na nafukovačkách veľa nezarobia.

Dnešných 250 km som v poznámkach nazval Boj o Solotvyne.

3.deň

Ráno je zarosené a o 8:00 vyrážame. Včera bol vedúcim zájazdu Vlado, dnes som to ja. Ako vedúci potrebujem vhodne umiestniť navigačné zariadenie v podobe útržku papiera, na ktorom mám popísané orientačné body z mapy. Ideálnym miestom je voľný priestor na nádrži pod spínacou skrinkou. Toto riešenie sa osvedčilo do konca výletu.

IMG_3019(5)

Prvé kilometre cez Rakhiv, Kolomyu a Chernivsi ubiehajú bleskovo. Krajina sa už začína podobať na tú bájnu rovnú dosku, o ktorej nám Vlado pred odjazdom rozprával. To je pre staršie dámy ideálne. Prechádzame kúsok od moldavských hraníc a opäť sa ozýva ľudská nespokojnosť s predurčeným plánom. Čo keby sme prešli cez Moldavsko? Nikto z nás v tejto krajine nikdy nebol, a bola by škoda nevyužiť príležitosť.

Prichádzame na hranicu neďaleko moldavského mestečka Criva. Kontrola na hranici je rýchla, ale v meste Lipcani nás dobieha tma. Neostáva nám nič iné len nájsť vhodné nocľažisko niekde medzi stromami. Taxikár nás posiela smerom na Siraulti. Cesta je nebezpečná, vlečiem sa 40kou, chalani sú z toho na nervy. Pri nízkych otáčkach nestíha moje slabučké dynamo ťahať plné svetlá a k tomu brzdové svetlo, ktoré svieti skoro nonstop.

Naše trápenie zrazu preruší nablískaný zelený GAZ. Razantne nás predbehol, skoro nás odfúklo, a šmykom pred nami brzdí. Spočiatku nevieme, čo si máme myslieť. Policajti? Vojaci? Vyskočí chalan, policajt to nie je. Čo asi od nás môžu chcieť? Pozerá na Bawory a jeho prvá otázka je: ,,Koľko to stojí?,, Vlado koktá niečo o 4000euro. Trocha mi odľahlo. Som s mojou staručkou jawkou mimo hru. Miloš je na tom rovnako. No a Michal radšej ani necekne. Chlácholíme ich, že sme turisti a potrebovali by sme niekde prespať. Oni, že nie je problém, aby sme ich nasledovali. Michalovi sa to zdá nanajvýš podozrivé a najradšej by sa otočil späť na hranice.

Nevadí! Sme chlapi. Sme štyria. Ja mám švajčiarsky nožík, Miloš veľký kuchynský, Vlado hmotnosť a Michal rýchle nohy. O.K. ideme za nimi.

Z cesty zrazu prudko schádzame do poľa, potom pomedzi stromy, lesom na nejakú čistinku. ,,Tu sa chalani môžete zložiť,, hovorí vodič Gazu. Driftom otáča auto a mizne medzi stromami.

Ešte chvíľu nevieme, čo si máme myslieť a pomaly rozbaľujeme táborisko. Zrejme sa na toto miesto chodieva často chľastať. Svedčia o tom prázdne fľaše a obaly od všetkého možného. Po zapálení ohňa sa cítime hneď istejšie. Začíname opekať, keď zrazu vidíme prichádzať dve autá. Hovorím si: ,,a je po nás!,, Chalani tiež nepôsobia najšťastnejšie. Ale trvá to len do chvíle, kým nevystúpia štyria borci. Na tvárach úsmevy a plné ruky fliaš a rôznych dobrôt.

Vodič Gazu je Dmitrij, miestny pohraničník. Má niečo okolo 30 rokov a mladú rodinu. Hovorí, že aj on je motorkár a hrdí sa tetovaním na pravom ramene. Vysvetľuje nám symboliku piestov prepletených nápisom Live to ride. Jeho kolega nám rozpráva, že väčšinu roka trávi vo Francúzsku ako robotník. Vysvetľuje, aké náročné je prežitie v Moldavsku. Platy sú mizerné a preto dve tretiny obyvateľov odchádzajú do zahraničia. Zostávajúca tretina je zložená väčšinou z roľníkov, ktorí sú príliš naviazaní na svoju pôdu a zvieratá. Od Dmitriho sa dozvedáme zaujímavé podrobnosti o jeho práci. Zaráža nás, že má zakázané viesť si na internete akékoľvek profily s menom. To znamená, že nemá ani vlastný mail. Milošovi dáva svoje telefónne číslo a hovorí, že v prípade problémov na hraniciach mu máme zavolať.

Pýtame sa ho aj na legendárne Podnestersko opradené mýtmi. Upokojuje nás a hovorí, že cestou, ktorú sme si vybrali určite nebudú problémy. O niečo neskôr sa partia rozrastá aj o miestneho lesníka. Tvári sa trochu kyslo a so založenými rukami a kamenným výrazom v tvári pôsobí medzi našimi príjemnými hostiteľmi ako veľká autorita. Chce sa uistiť, že po sebe nenecháme bordel, ako sa zjavne dosť často stáva.

Keď dnes Dmitrij hovoril o smiešnych platoch, ktoré u nich majú strážcovia hraníc a zákona, spomenul som si aj na zakarpatských policajtov. Vtedy som si uvedomil, že im včerajšiu pokutu ani nevyčítam. Určite majú svoje rodiny a postarať sa o živobytie majú ťažké. Nás pár chechtákov nezabilo a im hádam pomôžu. Myslím si, že na ich mieste s ich obmedzenými možnosťami, by každý robil to isté. Od domácich pokuty nevyberajú a turisti keď majú na to, aby sa v ich peknej krajine špacírovali, nech si aspoň trochu priplatia.

Medzi rečou popíjame fajnové domáce víno. Pripomína mi vzdialene Kagor, len nie je také sladké. Doniesli aj vynikajúci domáci syr a údenú rybu. Dmitriho ponúkame Milošovou domovinou. Fľašu vody na zapitie, hrdo odmieta. Hovorím mu, že robí chybu. Lupne si jeden a keď vidím ako lapá po dychu, podávam mu vodu znova. Druhý krát ňou nepohrdol.

Zaujímavá vec je, že chlapi majú akosi zakotvené v kultúre pitia výhradne používať poháre. Keď sa aj pohár rozbil, radšej pili dvaja z jedného, ako by mal niekto piť z fľaše. Rovnako je zaužívané vždy si na niečo pripiť.

Večer sa schýlil ku koncu, hostitelia sa vytrácajú a my ideme tiež spať. Dnes sa chystám prvý krát spať pod holým nebom bez stanu. Ešte chvíľu pozerám na jasnú oblohu. Dnes je skutočne o čom premýšľať. Nádielka kilometrov nebola boh vie aká, ale záver dňa nemohol byť lepší. Nie pre to, že sme sa zadarmo nažrali a napili. Uvedomujem si, že u nás doma by sa nám takéto niečo nemohlo stať. Sme hlúpa sebecká kultúra, ktorá by ťažko ponúkla nocľah a pohostenie z mála a úplne cudzím ľuďom. Radšej nikomu nič a ak náhodou utrúsime so zazeraním nejakú almužnu, ktorú nazývame ,,dobrým skutkom,, čakáme na revanš. Všetci sme takí, aj ja a toto bolo ponaučenie. Dúfam, že keď príde správna chvíľa, zachovám sa ako naši moldavskí kamaráti.

IMG_2677(1)

4. deň

O piatej ráno ma budí štekajúca líška. Vlado jej vorvaňuje do taktu a je celkom kosa. Varíme kávičku a popri úvahách nad včerajším večerom sa poberáme zbierať odpadky, ako sme sľúbili. Radi by sme sa odvďačili milým Moldavcom a ako jedinú možnosť vidíme vyzbieranie aj odpadkov, ktoré tu ostali po našich predchodcoch. Ja Vlado a Miloš sme celí žhaví založiť oheň a smeti po slovensky spopolniť. Michal ale rázne protestuje a hovorí, že ich radšej odvezie na nejakú pumpu a starostlivo vyhodí do smetiaka. My barbari ho uisťujeme, že kremácia ich neminie..

Prvé kilometre sú estetickým zážitkom. Motáme sa tesne popri hranici s Rumunskom smerom na Edinet. Ohromne zvlnená krajina, sem-tam nejaký strom a kratučká trávička. Ešte presne nechápem, prečo je terén taký uhladený. Presúvame sa ďalej a všetko mi postupne začína dochádzať. Krajina funguje na úrovni poľnohospodárstva omnoho starostlivejšie ako Ukrajina. Každý kúsoček pozemku je efektívne využitý. Pestuje sa obilie a kukurica a ak sa niekde nedá pestovať, je tam Priviazané nejaké zviera žerúce trávu. Priviazané s veľkým P, pretože v celom Moldavsku nestretávame voľne sa pohybujúci dobytok, ako bolo zvykom na Ukrajine. Výraznými prvkami v dedinách sú aj zastrešené studne. Väčšinou sú prístupné od cesty, takže ich môžu využívať všetci. Takýmito dedinkami sú napríklad Pererita, Lopatnic a Fetesti a postupne nimi prechádzame až do Edinet. Odtiaľto vedie priamy ťah do hlavného mesta.

IMG_2684(0) IMG_2683(0)IMG_2706(2)

Moldavci sa snažia udržiavať hlavné ťahy v čo najlepšom stave a mnohé cesty stavajú nanovo. Na viacerých úsekoch smerom na Kišinev je asfalt sfrézovaný a na iných miestach je už položený úplne nový. Navyše uplatňujú vtipné riešenie cestných pruhov. Pre autá sú vyhradené dva a dva pruhy v každom smere a krajnice spravili širšie, aby sa po nich mohli veselo preháňať konské povozy. Dá sa teda hovoriť o dva a pol prúdovke v každom smere. Tento stav výrazne prispieva k rýchlosti nášho presunu. Bohužiaľ je to len presun, pretože máme pocit, že cesty sú rovné priamky.

Počas jednej pauzy pri čerpacej stanici, sa pri nás zastavuje starý pán. Je to od prvého pohľadu obyčajný človek, najpravdepodobnejšie roľník. Zaujali sme ho, a tak sa pýta odkiaľ a kam ideme. Pozoruje mašiny a pýta sa, koľko také niečo asi stojí. Ale najzaujímavejšia bola jeho otázka, že koľko nám platia za túto prácu. Chvíľu nám trvá to pochopiť, ale on zrejme do dnes nepochopil, ako je možné, že sa vozíme len tak pre potešenie. Nedokázal vstrebať, že sme ochotní zaplatiť x peňazí za vybavenie a potom ho bez úžitku používať na bohapusté jazdenie. Je pre nás zarážajúce, akí sú miestni ľudia poznačení hospodárskou situáciou a navyknutí premýšľať prakticky. Nemôžu si dovoliť ani len uvažovať nad úletmi, aké sú pre nás bežné, pretože je to pre nich plytvanie zdrojmi nutnými pre prežitie. Pánko nám poprial šťastnú cestu a mlčky s nepochopením odišiel svojou cestou. Ako mi neskôr Vlado povedal, nebol som jediný, kto o tomto zážitku ešte pár nasledujúcich kilometrov dumal.

Rozptýlenie nám priniesol neplánovaný bod dnešného programu. Za mestom Orhei smerom na podnesterské Dubasari pri prekonávaní prašnej a kamenistej cesty pozorujeme hlboké údolie po ľavej strane. Najskôr sa nám zdá, že je to povrchová baňa. Vlado ju pozoruje cez zoom na foťáku, ale nevie to identifikovať. Našťastie okolo nás prechádza tetuška a vysvetľuje, že je tam nejaký monastyr/chrám. Keď už sme tu, pozrieme sa zblízka. Nachádzame sa pri Butuceni. V skutku jedinečné miesto pre stavbu kostola. Rieka Raut sa tu stáročia kľukatí a zarezáva do vápencového podložia. Vznikol kaňon a v jeho strede samostatne stojace skalisko z pevnejšej horniny. Na vrchole skaliska je postavený chrám, ktorý do diaľky odráža slnečné lúče svojimi cibuľovitými strechami vežičiek.

IMG_2689(1) IMG_2690 IMG_2692(1) IMG_2698(0)

Chrám je v rekonštrukcii a kúsok od neho stojí veža s podzemným labyrintom. Vo vápenci je vytesaná spleť podzemných chodieb, kde žili mnísi. Jeden z ich nasledovníkov tieto podzemné priestory aj dnes stráži. Vstup má určité obmedzenia. Všetky ženy musia mať pokrývku hlavy – musia mať zakryté vlasy. Je sem zakázaný vstup v kraťasoch a tričku a môj hlučný prejav musím tiež zmierniť.

Aj dedinka pod chrámom stojí za návštevu. Funguje zrejme ako živý skanzen. Ľudia tu normálne žijú, ale chalúpky zachovávajú v pôvodnom stave. Niečo podobné ako Vlkolínec, len farebne omnoho pestrejšie.

IMG_2706(1)IMG_2706(0)

Vraciame sa naspäť na kamenistú cestu a smerujeme na Dubasari. Tešíme sa na Podnestersko. Tešíme sa na to, ako možno vyvrátime negatívne tvrdenia. Táto autonómia je odrezaná od zvyšku Moldavska riekou Dnester. Pri prechode cez most ponad rieku nás víta monumentálny plne funkčný tank a opakuje sa tradičný proces s podávaním a odovzdávaním lístočkov s pečiatkami. Na poslednom checkpointe nám dávajú vyplniť obsiahle colné prehlásenie. Je to pre nás španielska dedina. Nebyť motorkára, ktorý smerujúceho na zraz do Moldavska, zastihnú nás pri vypisovaní Vianoce. Všetkým nám pomáha s vyplnením potrebných údajov.

Veľmi podstatný v celej situácii je fakt, že podnesterská autonómia žije v komunizme. Niečo ako Kuba. Vo vlajke majú kosák a kladivo a bazírujú na pravidlách, ktoré zrejme platili v bývalom sovietskom zväze. Pohraničníci opäť obzerajú veterány len jeden znie dosť nepríjemne, keď zisťuje, že nevieme dobre po rusky. Hovorí niečo v zmysle ,,čo tu vôbec chceme, keď ani po rusky nevieme,, a tak ďalej. Najhoršie je, že sa z neho po chvíli vykľul človek číslo jeden. Postupne po jednom musíme ísť k nemu do kancelárie. Slamky si neťaháme. Vieme, že Miloš je najlepší obetný baran a ide ako prvý. Sme z toho dosť nervózni. Všetci okolo nás cez hranicu bez problémov prechádzajú, len Miloš je v tom kancli už asi 30 minút. Sem tam sa ozve podivné buchnutie cez otvorené okno. Vtipkujeme, že to práve Miloš dostal po hlave hrubým ruským slovníkom…

Nakoniec vyšiel. Živý a zdravý. Nič zlé mu nerobili, len musel čakať na zdĺhavé vyplnenie dokumentov pohraničníkom č. 1, keďže Milošova azbuka pokrivkáva a sám by to nezvládol. Situácia sa opakuje ešte trikrát. Našou povinnosťou je prefrčať 20 kilometrov širokým štátikom do 24:00. Teraz je cca 21:00 a určite to nechceme zmeškať. Byrokracia nás pripravila o dve hodiny a posledné lúče slnka. Parádne sa nám zotmelo. Cesta je nepríjemná, plná priečnych hrbov, ktoré spĺňajú parametre bežného retardéra a náhodne sa opakujú. K tomu mi nestíha dynamo na plných svetlách tak spomínam všetkých svätých. Prečo sme nepožiadali o dlhší pobyt? Vlado ide tesne vedľa mňa a svieti mi na cestu. Akosi to dokopeme na ukrajinskú hranicu. Aby toho nebolo málo, ešte mi pred kontrolnou búdou rupne spojkové lanko. Motorku musím tlačiť cez pol hraničného prechodu ako blbec. Všetci sa smejú a ja zúrim…

Končíme v Krasni Okny. Nocľah sme našli v miestnej reštaurácii. Možno aj vďaka našim veteránom, ktoré pútajú pozornosť celého osadenstva podniku. Máme milú obsluhu. Dievčina si dohaduje s Michalom ranné prevezenie. Pochopil som to asi tak, že môžeme prespať na dvore za reštikou, ak ju prevezie na baworovi.

Najlepšie zážitky prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť fixný plán. Vďaka odchýlke od stanoveného kurzu sme mali možnosť aspoň zľahka spoznať Moldavsko a zdolať obávané Podnestersko. Dnes sa opäť zobúdzame na ukrajinskej hline a ťaháme ďalej…

Z Krasni Okny zrejme vedú všetky cesty do Odesy. Podľa kvality ciest presne vieme, že sme znova na Ukrajine. Jazda je zábava a kľučkovanie pomedzi výtlky v asfalte v 90 kilometrovej rýchlosti je lepšie ako ranná káva. Miestami sú výmole hlboké po koleno.

Do Odesy prichádzame okolo 14:00 a pohlcuje nás dopravná špička. Chceme sa dostať do prístavu. Pýtame sa okoloidúcich na centrum a oni len vypliešťajú oči. Veď ste v centre. My hlúpučkí Slováci sme zvyknutí na tradičné európske mestá a slovenské veľkodediny. Pre bežné európske mestá akejkoľvek veľkosti je typické historické jadro, okolo ktorého sa neskôr mesto rozrastalo. V Odese nič také neexistuje. Mesto je pomerne mladé, len 200 rokov a členia ho skôr podľa prístavov – nákladný rôznych druhov, osobný a tak podobne. Premávka je extrémne hustá, ale vodiči sú ohľaduplní. Keď vidia, že máme možnosť dostať sa dopredu, tak nás púšťajú. Využívam obratnosť môjho stroja a kolegom miznem medzi autami. Ešte nejakú hodinku blúdime, kým sa nám podarí dostať do osobného prístavu. Je ich tu niekoľko. Panoráma je impozantná. Spleť funkčnej ocele trčí vysoko nad vodu v podobe žeriavov a lodí. Práve zapadá slnko a všetko sfarbuje do oranžova.

IMG_7051

Trochu začíname mať obavy, kde budeme spať. Pýtame sa očumovačov našich veteránov, či náhodou nevedia o nejakom lacnom ubytku v ,,centre,,. Nakoniec sa Miloš dáva do reči s motorkárom, ktorý rieši rovnaký problém ako my. Obvoláva zopár známych. Na štvrtý pokus to vyšlo a tak ho nasledujeme. Medzitým sa úplne zotmelo. Premávka je náročná, ale snažíme sa držať za každú cenu spolu. Nakoniec prichádzame pred bránu nejakého zariadenia, ktoré vyzerá ako škola. Vlado nedôverčivo poznamenáva, že to asi bude psychiatria. Našťastie je to len novodobý pioniersky tábor.

Dohadujeme sa na cene 100hr na osobu a dostávame izbu. Po chvíli zisťujeme, že je kľúčik zlomený v zámku. Voláme o pomoc. Prichádza pán údržbár s metrovým pajsrom v ruke. Zámok ani zárubňa nemali šancu… Aj takto sa riešia problémy na Ukrajine. Chvíľu nám ešte zaberie rozchodiť svetlo v izbe a sprchu, ktorá tečie odvšadiaľ, len nie z ružice. Znie to strašne, ale vyzerá to tu celkom pekne. Je to len zanedbané a keď sa vyskytne nejaký problém, nikto nemá vôľu riešiť ho logicky, ale silou. Keď je všetko na svojom mieste, neváhame a ideme sa okúpať do mora. Je noc a piesočnatá pláž je úplne prázdna. Pre Miloša je to prvý kontakt s morom v doterajšom živote a vytešuje sa ako malé decko, keď zistil, že voda je skutočne slaná. Aj napriek blízkosti veľkých prístavov je voda priezračná a bez váhania si ideme zaplávať.

Podľa prvotného plánu tohto výletu z jesene minulého roka sme dosiahli hlavnú métu pôvodnej trasy. Ako tu tak sedím v slanej vode, vybavujem si každý moment a každý kilometer, ktorý sprevádzal cestu sem. Sme tu! A kde sú všetci tí skeptici, ktorí sa pri našich plánoch a strojoch usmievali popod fúzy a vypúšťali trápne poznámky? Asi práve kvasia doma a sledujú nejaký lacný televízny program, aby im rýchlejšie ubehol čas pri čakaní na koniec života. Treba si pripiť na nich a aj na nás. Koštujeme miestne pivo- jedno, dve tri…

6. deň

Ráno ma budia akési zvláštne pochody v bruchu. To včerajšie pivo bol riadny samoser. Bledý so silami na 15 percent ledva priväzujem svoju batožinu a líham si na betón vedľa motorky. Toto som nečakal. Hovorím kolegom, že dnes nemôžem ísť prvý.

Lúčime sa s našimi hostiteľmi. Je mi ťažko, točí sa mi hlava a po výjazde z mesta ledva dýcham a visím cez nádrž. V duchu prosím motorku nech sa nepokazí. Tuším začínam mať halucinácie a radšej zastavujem na pumpe, ani neviem kde. Som schopný si len sadnúť ku čerpaciemu stojanu. Miloš mi pomáha natanovať. Od rána som nič nejedol. Michal ma zachraňuje a dáva mi svoje sladké pečivo. Mám teplotu a zabudol som si paralen. V tomto mi pomáha zase Miloš. Chvíľu oddychujem a po pár minútach začínajú zaberať lieky. Vracia sa optimizmus a pomaly pokračujeme ďalej.

Častým úkazom popri cestách sú tržnice uprostred polí a na predmestiach. Predajcovia ponúkajú svojpomocne dopestované ovocie a zeleninu, všetko voňavé a čerstvé. Nie ako umelina, na ktorú sme zvyknutí z našich obchodných reťazcov. Tie sem buď nedorazili, alebo ich tu nechcú, aby neohrozili miestnych pestovateľov. Nehrozí tu stretnutie so znudenou nervóznou poblednutou predavačkou, pri ktorej mám pocit, že ju svojim nákupom obťažujem. Skromné babičky a ich svieže vnučky nám s úsmevom na tvári ovocie ešte aj umyjú, aby sme ho mohli rovno jesť. Po tunajších cestách sa hemžia autá s prívesnými vozíkmi plne naloženými ovocím a zeleninou. Občas vytratia nejaký zemiak. Veľmi si ich nevšímame a s ľahkosťou ich obiehame. Až do chvíle, keď vidíme v protismere odstavené auto s rozlomenou nápravou na prívese. Náklad je rozmetaný všade naokolo ako po výbuchu. Vodič svižne stepuje okolo a snaží sa pozbierať čo sa dá, aby mu celú úrodu nepopučili okoloidúce autá. Je nám ho trochu ľúto. Podnikateľský zámer bol väčší, ako únosnosť prívesu.

IMG_2726IMG_2727

Jazda sa končí kúsok pred Armjanskom. Skoro na hranici Krymskej oblasti. Na spánok vyberáme trávnatú plochu neďaleko plytkej zátoky. Krátka trávička naokolo pôsobí, akoby sa tu pred krátkym časom pásol dobytok. Vlado má skvelý nápad usporiadať motorky do štvorca a medzi ne postaviť stany. Znie to rozumne a bude to najúčinnejšia ochrana pred kravskou návštevou v stane.

7. deň

Prešiel som prvých 100 metrov a trocha ma znepokojuje škrípavý zvuk prednej vidlice po prudšom prejazde jamou. Neviem to identifikovať a radšej sa vyhýbam prudkým nárazom na jamy a hrby. Prvá vec, čo ma napadla je asi prasknutá gulička na uložení krku riadenia. V takom prípade by sa pri najhoršom mohlo stať, že sa mi bude ťažšie točiť rajdami. Náhradné guličky mám, tak to potom vyriešim. Prechádzame Armjanskom a po pár kilometroch nás víta pamätník s nápisom Krym. Vydávame sa smerom na Černomorsk. To ešte moji spolupútnici netušia, aký šok im pripravím.

Zvrtlo sa to veľmi rýchlo. Na tachometri udržiavam 90km/h. Zrazu vidím predo mnou mostík a červenú dodávku, ktorá naň odbočuje z vedľajšej cesty. Ešte trošku pridám a bleskovo ju dobieham. V stotine sekundy som vedľa nej a zrazu oproti mne 5 metrov druhá modrá dodávka.

V tom momente zastal čas. Je to ten pocit, keď má myseľ more času, ale fyzicky nie je možné stihnúť takmer nič. Hamuje sa na oboch stranách, ale stretávačka by aj tak bola možno 160km/h. Vodičovi vidím rovno do vyľakaných očí a v poslednej štvrťstotine sa vyhýbam po ľavej krajnici s rozdielom 2,5 cm. V náprahu obehnem ešte červenú dodávku a šmykom brzdím v prachu na pravej krajnici. Sekundu po tom ako som prežil a obehol červenú dodávku mnou preletel šujúci pocit ako blesk. Zľakol som sa, aby vodič modrej dodávky nenabral ostatných troch.

S tým zastavujem a čakám na krajnici. Prežili to a strašne mi odľahlo. Modrá dodávka stála asi 400 m ďalej. Vodič sedel na zemi vedľa auta a očividne predýchaval. Najskôr som si pomyslel, že by som sa mal ísť ospravedlniť. Zrejme by som právom dostal cez držku a to nemám v cestovnom poistení. Naopak cínová truhla je v poistke zahrnutá a snažím sa tým upokojiť ostatných. Každý niekedy musí spraviť chybu. Dôležité je správne sa ponaučiť. Odjakživa viem, že úzkostlivá opatrnosť je úplná kravina a narobí najviac škody. Pár kilometrov ďalej obchádzame dopravnú nehodu, kde auto rozstrelilo nejakých cyklistov. Dnes je deň blbec a keďže mňa smola obišla, prilepila sa na niekoho iného. Klasická rovnováha v prírode…

Do Sevastopolu je to ešte 180 km cez Yevpatoriyu. V smere našej cesty sa pomaly začínajú v diaľke črtať vysoké hory a začína v nás narastať túžba za ostrými zákrytami a horským vzduchom. Keď ide človek týždeň po rovine začnú mu kopce celkom chýbať. Tešíme sa na ne, ale dnes sa k nim ešte nedostaneme. Odstavujeme na prvej čerpačke. Vlado má užitočný kontakt na miestneho taxikára. Volá sa Vitalij a býva na kopci v pokojnejšej časti mesta s pekným výhľadom na prístavy. Jeho dom je pred dokončením rekonštrukcie. Je asi 40 rokov starý, postavený osobitým spôsobom. Miestnosti sú rozľahlé a každá s každou je prepojená. Dozvedáme sa, že dom pôvodne slúžil pre ubytovanie vojakov – námorníkov. Vitalij hovorí, že jeho sused je tiež vášnivý motorkár a vraj by sa určite potešil, ak ho pôjdeme pozrieť.

IMG_7111

Má celkom peknú zbierku strojov. Debatujeme, obdivujeme a voláme ho, aby sa išiel pozrieť na naše motorky. Hneď, ako zbadal tú moju, s detským nadšením okolo nej pobehuje a hovorí – to je Perák, to je Perák,…. O mojej motorke veľa čítal, ale nikdy ju nevidel naživo. Z československej legendy má úprimnú radosť a ešte pol hodinu skúma detaily a fotí si ich. Vitaliho žena nás o chvíľu pozýva do jedálne k prestretému stolu. Sme milo potešení ich pohostinnosťou. Jeme, pijeme a opisujeme naše zážitky.

Bývať u taxikára je obrovská výhoda. Po večeri sadáme s Vitalim do auta a vyrážame na nočnú obhliadku Sevastopolu. V meste je poriadne rušno. Práve prebiehajú oslavy nejakého výročia. V uliciach je o polovicu väčší nátresk ako na Oktoberfeste. Vyzerá to tak, že sa ešte dobre zabavíme. Vitalij nás uisťuje, že mu môžeme zavolať kedykoľvek v noci. Zapadneme do prvej krčmičky a šúpeme do seba pivko za pivkom. Mám dnes predsa druhé narodeniny. Vlado s Michalom odchádzajú za hodinu do perín a ja s Milošom hľadáme nejaký dobrý podnik. Netrvá to dlho a už sa dohadujem s vyhadzovačom, lebo nás nechce pustiť dnu. Vraj nám chýbajú pozvánky. S humorom mu vysvetľujem, že som neprešiel 2000 kilometrov, aby som mu ukazoval pozvánku. Nakoniec sa ocitáme vnútri. Vstupná hala- všetko biele, v strede krištáľový luster po zem. Milošovi hovorím, že tu si dáme asi maximálne minerálku. Nakoniec však barman nestačil zbierať dolárové bankovky, ktoré sme mu doslova hádzali za bar. Vodka za vodkou tiekla potokom a ceny neprekračovali slovenský priemer. Viac si nepamätám…

8. deň

Náhle sa strhávam zo spánku do zvláštnej situácie. Pozerám okolo seba a zisťujem, že som Vitalimu zaspal v aute. Chudák so mnou nemohol pohnúť, tak mi aspoň dal vankúš. Pre mňa je typické, že keď niekde zaspím, nezobudí ma ani výstrel z dela. Chalani sú svieži a do ružova vyspatí. Plánujú prehliadku mesta. Vitalij sa ponúka, že nám ukáže nejaké zaujímavosti. Nevynecháme námornícke múzeum a možnosť previezť sa ľoďou po prístave, kde kotví ruská flotila.

IMG_2778 IMG_2762 IMG_2755

Vychutnávame si fajnový obed v centre mesta a prechádzame sa po promenáde, ktorú sme včera videli len za tmy. Nakupujeme suveníry a špekulujeme, kedy sa vydáme na Yaltu. Toto mesto je vzdialené len 70 kilometrov a na Slovensku nám ho každý ospevoval ako veľmi pekné a rušné letovisko.

IMG_2833(8) IMG_2742(0) IMG_2845 IMG_2846

Lúčime sa s Vitalim a opúšťame jeho dom. Po ľavej strane máme celý Sevastopol ako na dlani. Všetky prístavy a k nim prislúchajúca vybavenosť s domami sa za šera rozsvecujú v malých zábleskoch ako na lúsknutie prstami. Slnko zapadá za horizont a má červenú farbu. Po chvíli si ale uvedomujeme, že bola chyba vydať sa na cestu do tmy. Prechádzame najpestrejšou časťou Ukrajiny. Cesta samá zákruta, more, krásne výhľady a skaliská. Pri úplne jasnej oblohe a za svitu mesiaca majú prírodné scenérie svoje čaro.

Míňame tabulu s nápisom Yalta. Sme plní očakávania a trochu nervózni, či takto večer a po tme zoženieme nocľah. Stačilo však zastať v centre mesta a hneď sa okolo nás zhŕkli ľudia ponúkajúci voľné izby. Ceny sa pohybujú od 100 do 200 Hr. Stačí si len vybrať.

Po prezretí dvoch bytov nakoniec volíme rodinný dom s vlastným parkovaním. Konkrétne Proletarska 20. Každý má svoju izbu s klimatizáciou. Domček vlastní starší manželský pár pôvodom z Arménska. Sú veľmi milí a pohostinní. Je vidieť, že ponuka ubytovania pre turistov tvorí veľkú časť ich príjmu. Celý dom majú vyhradený na prenájom a pre seba majú postavenú len jednoduchú prístavbu. Pán domáci- Garik obzerá naše motorky a po úvodnom prípitku sa rozprúdila debata. Vlastní autoopravovňu a s rovnakým zanietením ako ja sa vo voľnom čase venuje renovácii veteránov.

9. deň

Nedeľa na Yalte sa konečne podobá na dovolenku. Doteraz sme mali nepretržitý program, množstvo kilometrov a zážitkov. Dnešok sme sa rozhodli zvoľniť. Rozdeľujeme sa na dve skupiny. Vlado s Michalom sa rozhodli od rána mrožiť na pláži. Moja nepokojná povaha mi nedovolí vypnúť. Z motoriek zhadzujeme všetko prebytočné až na základnú úžitkovú hmotnosť. Balím len najnutnejšie. Pre dnešok postačia plavky peniaze a opaľovací krém. Najskôr mierime do informačného centra a kupujeme plán mesta. Stanovili sme si to za najdôležitejšiu vec po skúsenostiach z Odesy. Hneď sa nám ľahšie orientuje a s prehľadom sa motkáme úzkymi uličkami pripomínajúcimi chorvátske mestečká. Bohužiaľ pláže tu nie sú nič moc. Oproti Odese veľká bieda. Skaly, betón, špina a tuční Rusi. Pekné Ukrajinky, aké sme stretali všade po ceste sa vyparili. Neostáva nám nič iné, len okúsiť kľukatosť cestičiek, ktoré vedú do hôr.

Konkrétne cesta TO117 skutočne stojí za to. 180 stupňové vracáky, obiehame všetko, čo sa dá, niečo aj viac krát. Občas sa nám otvárajú krásne výhľady na mesto hlboko pod nami. Aj teplota vzduchu poklesla. Šplháme sa od mora až do výšky okolo 1200 m.n.m. Nachádza sa tu rozhľadňa a tatárska reštaurácia. Tatárska menšina má v tejto časti Ukrajiny dosť veľké zastúpenie a nie je to na škodu. Čašníčka, ktorá nás obletuje má príjemný exotický vzhľad. Ochutnávame miestne špeciality a Miloš môže na sympatickej obsluhe aj oči nechať. Je celkom zaujímavé objednávať si jedlo v azbuke a s miestnymi názvami, ktoré nám nič nehovoria. Je vždy prekvapením, čo sa objaví na tanieri.

IMG_2903 IMG_2850 IMG_2863 IMG_2876 IMG_2878 IMG_2844

Má to tu zvláštne čaro. Holé pláne, poníky a ovce v neďalekej ohrade, vôňa grilovaného mäsa. Ako keby sme prišli do iného sveta. Yalta sa odtiaľto podobá na urbanistický model v mierke 1:5000.

10. deň

Chalanov začína tlačiť čas. Michal musí byť v sobotu v Košiciach, pretože má predplatený autovlak do Prahy. Miloš je od štvrtka nervózny, lebo sa obáva, že nestihne o týždeň nastúpiť do práce.

Musíme sa rozdeliť na dve skupiny. Vlado s Michalom sa poberú napred a my vyrazíme cca o dve hodiny neskôr. Dohadujeme sa, že si zavoláme a večer sa stretneme v mieste nocľahu.

Vyrážame smerom na východ cez Alushtu do Feodosye. Po Alushtu je vedené trolejové vedenie, ktoré by malo prepájať Yaltu a Simferopol. Podľa doplňujúcich informácií mojej starej mamy (bývalej učiteľky) toto prepojenie realizovala v minulosti československá firma. Cesta do Feodosiye zľahka kopíruje pobrežie a je bohatá na skvelé zákruty a kvalitný asfalt. Milošovi sa strácam z dohľadu a niekoľkokrát využívam svoj náskok na zastavenie a osvieženie sa v mori. Takto si predstavujem cestovanie pri mori. Zastavíš, zaplávaš si a ideš ďalej.

Za Sudakom sa stretávame a dávame pauzu na obed na čerpacej stanici. Ako tak sedím pri motorke, a hrdo ju obdivujem, zisťujem nepríjemnú skutočnosť. Moju prednú vidlicu konečne dostihla krutá realita a na dvoch miestach sa objavili vážne praskliny. Práve cez jednu z nich presvitalo svetlo. Záhada vŕzgajúcej vidlice, ktorá ma sprevádza štvrtý deň od Armjansku je vyriešená.

Moja predná vidlica má zdvih cca 60mm. V súčasnom stave s naloženou batožinou a plnou nádržou možno 40. Je to úžasný stroj, ale parametre z roku 1952 očividne na ukrajinské cesty nestačia. Nízky zdvih zapríčinil to, že väčšinu nárazov museli absorbovať tuhé časti rámu a vidlice. Bola len otázka času, kedy sa ničo unaví. Nie je možné takto pokračovať ďalej. Domov nám ostáva ešte 2000 kilometrov. Miloš volá Vladovi a oznamuje technickú pauzu. Okamžite sa vypytujem na nejakého zvárača. Riešenie prichádza ani nie do hodiny.

IMG_2919 (2) IMG_2926 (2)

Ukrajinci sú úžasní ľudkovia. Jeden zavolá druhému, druhý tretiemu a už stojí motorka vo dvore a vyťahuje sa zváračka. Dôkladne sa snažíme pozakrývať všetky časti motorky. Vyzerá to ako na operačnom sále, kde je pacient kompletne prikrytý plachtou a viditeľné je len miesto, ktoré treba ošetriť. Ubehne ďalšia hodinka a mašina je ako nová, nabalená a znova pripravená vyraziť. Zvar je perfektný.

Mrzí ma, že kvôli tejto komplikácii nestihnemenávštevu Kerču. Z hlavnej trasy na Kerč bočíme doľava smerom na Scholkyne. To sa ale už začína poriadne stmievať. Obaja začíname mať problém so zadným svetlom. Milošovi prestalo svietiť úplne a mne akosi sliepňa. Nechceme už zastavovať, a preto len zľahka držím nohu na zadnej brzde, keď vidím v späťáku auto. Snažíme sa dostať čo najďalej do Mysoveho. Niekde tu spia naši parťáci. Nedarí sa nám s nimi stretnúť a tak rozbaľujeme tábor priamo na pláži Azovského mora. Nechápem, prečo sa všetci hrnú k Čiernemu moru, keď toto je omnoho krajšie. Je tu menej ľudí a krásne piesočnaté pláže. Oproti Yalte úplný Karibik.

IMG_2936(0) (2)

Nedokážeme odolať hudbe, ktorá hučí pár sto metrov ďalej na pláži. Po dnešku si zaslúžime aspoň nejaké pivko. Väčšinou stretávame Rusov, ktorí sú tu na dovolenke. Oprašujeme angličtinu a farbisto opisujeme naše zážitky dvom milým Ruskám. Neskôr od nich pokračujeme vo vedľajšom bare až do záverečnej. Chaoticky si meníme kontakty s rôznymi ľuďmi, navzájom opisujeme aké sú naše rodné krajiny krásne a čo sa oplatí vidieť….

11.deň- 240 kilometrov, opica, more, dážď, blesky, vietor, divé psy na čerpacej stanici a konečne spánok v posteli.

Zviecham sa, hlcem kávu a začína sa mi rozjasňovať. Práve sa nachádzame na najvýchodnejšom mieste výletu. Navyše máme ohromný časový sklz za Vladom a Michalom. Po telefóne spoločnú púť definitívne rozpúšťame a ostávame už len v telefonickom spojení.

IMG_2969 (2)

Začína sa dvíhať prudký vietor a prináša so sebou od mora veľké mračná. Dažďu sa asi nevyhneme. Ideme sa teda osviežiť do rozbúreného mora a o 13:00 rýchlo preč. Vraciame sa totožnou trasou, ktorou sme včera prišli. Vo Vladyslavivke bočíme na Dzankoi. Krajina je opäť len rovná doska. S prudkým protivetrom máme pocit a aj spotrebu, ako keby sme sa šplhali na Gerlach. Za Dzankoiom Nás konečne dostihnú kvapky dažďa a ich intenzita sa prudko zvyšuje. Autá, ktoré nás doteraz obiehali odstavujú na krajnici, lebo im nestíhajú stierače. Sem- tam tresne vedľa nás blesk. Aspoň mám ten pocit, pretože oslepujúce záblesky sú okamžite sprevádzané aj hromom. Čo sa dalo čakať na holej pláni bez stromov? Ostáva nám len zaľahnúť na nádrže a plnou parou utekať bleskom. Parádne si užívame prejazdy kalužami, o ktorých iba boh vie, aké sú hlboké. Výborne sa osvedčujú moje samodomo vyrobené kryty kolien doteraz slúžiace ako nosiče batožiny. Miloš vyzerá ako kométa. Rozprašuje svojou komunistickou zásterkou s nápisom jawa 350 asi 100 litrov vody za sekundu. Podľa zákona schválnosti práve v momente, keď prestáva pršať odstavujeme na pumpe. Aspoň vyžmýkame rukavice a môžeme pokračovať. Dnešným cieľom je Krasnoperekopsk. Dážď ustal, ale nehorázne fúka. Do mesta vchádzame za tmy. Na prvý šup nachádzame ubytovanie v nadstavbe nad autoservisom a motorky odstavujeme v dielni. Na večeru nám pripravili zaujímavú špecialitu. Nazývajú to Samsa. Na prvý pohľad sa to podobá na bežnú žemľu. Vo vnútri je zmes pečienky slaninky a cibule. Pečie sa v peci zvonového tvaru s otvorom vo vrchole. Žemličky sú nalepené zvnútra zvonu na jeho stenách. Je to mňamka a poriadne mastná.

IMG_2991 (2)

12. deň -streda, 415 kilometrov

Vrodená solidarita u mňa nedriemala dlho. Zobudil sa so mnou konečne aj pocit súdržnosti a snažím sa všetky ranné činnosti vykonávať čo najrýchlejšie, aby nebol Miloš nervózny, že nestihne prísť v pondelok do práce.

Trasa musí byť z núdze identická s tou z pred piatich dní. Tesne pred Chersonom prechádzame po moste ponad rieku Dneper. Keď sme touto trasou išli na Krym, mal som zrovna tráviace ťažkosti a vôbec som sa plne nesústredil na zaujímavé scenérie. Prechádzame Chersonom a Mykolaivom. Ako sa postupne blížime k Odese máme lepšiu možnosť vidieť nákladné prístavy a zajazdiť si trochu po piesočnatej pláži.

Pokračujeme v ceste a neustále posúvame miesto nocľahu až do Zatoky.

IMG_2974 (2) IMG_2934 (2)

Zohnať ubytovanie nie je žiadny problém. Mestečko nesie znaky dovolenkovej lokality a je to tu preplnené privátmi. Nechávame sa nachytať veľkou tabuľou, oznamujúcou, cenu nocľahu 50Hr za osobu a noc. Penzión vyzerá pekne a ihneď sa chceme ubytovať. Panička od nás pýta 300Hr za dvojlôžkovú izbu. Začudovane sa pýtame, kde sa stala chyba. Ochotne nám vysvetľuje, že cifra na tabuli je len reklama. Chválime vydarený marketingový ťah a ideme si zložiť veci.

V malých prímorských mestách na Ukrajine mi chýba vžitý genius loci, na ktorý je väčšina z nás zvyknutá zo Stredomoria. Mestečká síce majú priamy prístup k moru a možno aj peknú pláž. Bohužiaľ sú tieto časti akosi od ruky. Tupo odrezané od zvyšku mesta a uzavreté voči vonkajšiemu svetu. Tu v Zatoke je vybudovaná promenáda. Teda skôr vydláždená spevnená plocha a na nej zhluk rôznych stánkov a bungalovov neusporiadane rozložených v priestore. Obyčajné búdky, ktoré poskytujú občerstvenie, suveníry a zábavu. Blízkosť mora a krásnej pláže som tu vnímal len ako niečo pridružené. Keby tu nebola, na charaktere mesta by sa nič zásadné nezmenilo. Je to sterilný model, ktorý nezanechá žiadny dojem a kdekoľvek na svete bude pôsobiť rovnako. Na rozdiel od toho, napríklad stredomorské mestečká priam podnecujú k objavovaniu a túlaniu sa ich uličkami. Pre porovnanie, pláže na Yalte neboli nič moc, ale bolo cítiť, že mesto je vybudované pri mori a blízkosť mora je jeho potenciálom.

Miloš sa rozhodol, že ide odpočívať. Mne sa ale ešte veľmi nechce. Stretávam partiu troch ľudí z Bieloruska. Pýtam sa ich na internetcafé a za ideálny komunikačný jazyk volím angličtinu. Jediná ju ale dobre ovláda len Daria. Ostatní dvaja, Vera a Paša sa len smejú, keď do toho niečo poviem po Slovensky. Daria sa automaticky stáva mojim hovorcom. Zisťujeme, že internet je dnes off a tak sadáme do baru na pláži. Bielorusi sú úplne iní ako to, čo sme stretli doposiaľ. Nikdy som nemal inšpiráciu dozvedieť sa o ich krajine viac. Viem, kde sa nachádza, aké má hlavné mesto a kto je človek číslo jeden. Ale takto priamo od originálnych obyvateľov mi informácie chutia lepšie. Sú to študenti ekologie a o Slovensku vedia len, že je tu dobrá lyžovačka. Uvádzam veci na správnu mieru, oni sa snažia o to isté. Uisťujem ich, že keď sa rozhodnú prísť, stačí sa ozvať. Nechávam im kontakt a beriem ešte kolo.

13. deň- štvrtok

Musíme prejsť Deltu Dunaja. Je to národný park a tešíme sa ako to tam bude vyzerať. Sme zvyknutí prehltnúť zrána okolo 120 kilometrov a až potom dávame prvú pauzu. Cesty tu začínajú naberať našu treťotriednu kvalitu. Občas sa v diaľke objaví more. Až po Vylkove je to radosť jazdiť. Režeme cez 90km/h a kocháme sa okolitou prírodou, keď zrazu jama v strede cesty ako po granáte. Okamžite tlačím na brzdu, ale už je to jedno. Nasledujúca sekunda sa podobala nárazu do nižšieho múru. Motorku som nejakým zázrakom udržal na kolesách. Od krku riadenia sa ozval zvuk podobný buchnutiu kladiva po koľajnici. Takúto šupu som ešte nezažil a motorka za posledných 60 rokov asi tiež nie. Samozrejme predná vidlica praskla rovno cez čerstvý zvar.

Už som rezignoval na podobné nepríjemnosti. Možno to znie šialene, ale celkom sa teším z nového zážitku. Keby sa mi také niečo stalo na Slovensku pred dvomi týždňami, v momente sa zmením na psychopata, spomínajúceho všetkých svätých a išiel by som zažalovať polovicu republiky. Dnes len Miloša upovedomím o technickej prestávke a v najbližšej dedine zháňame zváračku. Rovnako ako naposledy do 20 minút.

Zvárač je pohostinný. Pripravuje nám kávičku, debatujeme o ceste a máme pocit, že nemôže uveriť, čo už naše stroje odjazdili. Popíjame kafíčko, vysvetľuje mi, ako by som najlepšie mohol poškodený diel po príjazde domov opraviť a uisťuje ma, že domov určite dôjdem. Strašná škoda, že s takýmito skvelými ľuďmi nemôžeme pobudnúť dlhšie. Vysvetľuje nám, že Deltu Dunaja je najlepšie preskúmať z loďky, ale na to už nemáme bohužiaľ čas. Miestna architektúra má charakteristické doplnky. Domy sú postavené z nepálených tehál. Tie sú od zeme až po strechu obložené lesklými glazovanými obkladmi rôznej farby. Obklady vytvárajú zaujímavé obrazce. Všetko od malého rodinného domu až po úrad je takto ozdobené.

Pokračujeme pozdĺž delty Dunaja a postupne začína byť cesta menej jasná. Čím ďalej tým viac absentuje dopravné značenie. Musíme sa pýtať na správny smer a to veru doteraz nebolo zvykom. Vychádzame z obce a nastáva peklo na zemi. Nikde nič, len rákosie a dve cesty. Vskutku duplicitná cestná sieť. Na jednej strane stará asfaltka s dierami ako na mínovom poli a 10 metrov vedľa v roli vyjazdená druhá cesta tiež obojsmerná. Tu si môžeme jednoducho vybrať, čo nám viac vyhovuje. Dnes je mimoriadne sucho, a tak nám padne vhod poľná cesta. V prípade dažďa sa asi viac jazdí po rozmlátenej asfaltke s 30 centimetrov hlbokými jamami.

IMG_3009(0) (2) IMG_3019(1) (2)

Na Ukrajine hojne jazdia Kamazi, ktoré sú asi najhúževnatejšie nákladné autá na svete. Zvyčajne ťahajú ešte dve ozrutné kopcom naložené vlečky. Na miestnych cestách je úplne normálne, že sa takýto kolosálny Kamaz oproti rúti s hrmotom a nečakane kľučkuje pomedzi hlboké jamy krížom cez celú cestu. V takýchto situáciách treba jednoducho myslieť na únikové zóny, ktoré poskytuje široká vyjazdená krajnica. Ideme po ceste T1607. Potrebujeme prejsť cez Izmail a potom smerom na rumunské Reni.

Hraničná kontrola je plynulá. Chlapi obdivujú mašiny, ale predsa sa našiel jeden rypák. S vážnou tvárou ukazuje na malú kvapku oleja pod Milošovou motorkou. V smiechu mu vysvetľujem, že sme prešli tisíce kilometrov a akosi sme nestihli umyť motorky pred vstupom do EU.

V diaľke sa črtajú konečne trochu zaujímavejšie tvary ako ukrajinská rovina. Zapadá slnko a uvedomujem si, že človek na takomto zdĺhavom výlete prepne na úplne iný spôsob merania času. Hodiny na mobile pre mňa neexistujú odkedy sa mi vybil. Namiesto techniky využívame výšku slnka a celkom spoľahlivo už dokážeme odhadnúť počet zostávajúcich kilometrov do súmraku. Táborisko rozkladáme tesne pred Galati v kukuričnom poli. Dnes máme za sebou 310 najhorších kilometrov a jednu nepríjemnú správu. Naši Baworáci mali v Rumunskom meste Roman nehodu. Vladovi sa podarilo rozflákať motorku. V kolóne narazil do auta a zošrotoval celú pravú stranu vrátane krytu motora, ale našťastie sa mu nič vážne nestalo. Bol v nemocnici na pozorovaní a pre motorku príde jeho brat autom. Michal to do Košíc v pohode dobojoval po vlastnej osi ešte dnes.

14.deň- piatok 300km

Vyrážame na svitaní, keď je mesiac a slnko na oblohe približne v rovnakej výške nad horizontom.

Premávka je riadna divočina. Hlavne keď svižne obieham kombajn a vedľa mňa sa objaví nejaký šialenec na suv. Vidím to tak, že klaksón v Rumunsku dostane riadne zabrať. Úplne bežné sú autá obiehajúce kolóny v neprehľadných úsekoch, reťazové obiehanie, kamión valiaci cez dedinu 90 v protismere, autobus plný ľudí za ním….. väčší má prednosť a podobne. Nedokážem pochopiť, že sme doposiaľ videli len jeden nákladiak vyvalený v priekope.

Za Pitesti sa nečakane s Milošom rozchádzame. Ja sa spolieham na môj navigačný systém v podobe zdrapu papiera nalepenáho na nádrži a volím cestu 7c, čo je trochu zachádzka smerom na Ramnicu Valcea. Miloš ide po sedmičke priamo do Curtea. Kým sa znova nájdeme začína sa stmievať. V konečnom dôsledku je to fajn, lebo zajtra budeme mať aspoň viac času na prejazd slávnym horským prechodom Fagaraš. Ostávame v malom campe pod Fagarašom. Tesne okolo nás preteká rieka od priehrady Vidraru, ktorú nechal vybudovať Čaučezko. Vzduch je nasýtený vlhkosťou a vysokohorským chladom. Líham si naobliekaný vo všetkom, čo mám so sebou. V tme kolmo nad nami sa týčia 2500 metrov vysoké hory, ktoré tvoria najvyššie časti Karpát a čakajú, že ich zajtra zdoláme.

15. deň- sobota

Cesta je zarezaná do strmých skalných zrazov, ktoré sú často pretkávané tunelmi. Autá neobiehame, neponáhľame sa, je sa na čo pozerať. Postupne sa dostávame k priehrade Vidraru, kde je už riadne rušno. Prekvapujú ma mierne bezpečnostné opatrenia. Keď som sa naposledy chcel špacírovať po Liptovskej Mare, skoro na mňa pustili vlčiaka.

IMG_3054 IMG_3043 IMG_3077(2) IMG_3048(2)

Postupne začíname ukrajovať výškové metre. Scenérie sú krásne a za pár minút sa striedajú všetky vegetačné pásma. Jazda vysokohorským prostredím je zážitok. Na vrchole si dávame pauzičku. a stretávame motorkárov zo Žiliny a z Brna. Meníme kontakty, fotíme a pokračujeme smerom na Sibiu.

IMG_3075

Pri zjazde a dobrzďovaní za autami mám nepríjemný pocit, že zadné brzdové obloženie už asi prežíva jeseň svojej životnosti. Odstavujem, zhadzujem zadné koleso a diagnóza je hneď jasná. Z pôvodnej hrúbky obloženia 5mm, ktoré tam boli v apríli ostal slabý milimeter. Odvtedy mám najazdených maximálne 7500 kilometrov. Tie dnešné materiály nič nevydržia.

IMG_3079 IMG_3081

Podkladám brzdový kľúč kúskom plechu, čím naženiem 1,5mm a ide sa ďalej.

16. deň-nedeľa

Miloš už v piatok potajme telefonoval do práce a dohodol sa, že môže prísť o dva dni neskôr. Mne ten sviňuch nič nepovedal a dozvedám sa to až dnes. Vraj aby som nevymýšľal so zachádzkami- je to moja špecialita. Môžeme si teda spokojnejšie užívať dojmy z okolitej krásy. V Rumunsku je čo obdivovať. Z Alba Lulia sa vydávame po ceste 74 a 75 cez Campeni. Vhupneme priamo do rýdzeho rumunského vidieka. Všetko je na úrovni, pekne upravené, drevená architektúra s rezbárskym umením.

Počas výletu sme zaužívali kupovať nálepky označujúce prejdené krajiny. No ale to úžasné RO nemôžeme nikde vypátrať. Až na maďarských hraniciach v meste Oradea ich konečne kupujeme. Mali posledné tri.

Prekračujeme hranice a nastáva chaos. Maďari majú vedľajšie cesty značené ako naše diaľnice a naopak. Aspoň smer máme jasný a vzhľadom na priaznivý čas si dávame za cieľ dnešného dňa Košice. Samozrejme musíme najskôr zdolať Debrecen a Miskolc a medzi nimi cestnú sieť podobnú priamkam.

Vládne nehorázna nuda. Neviem, čo robiť, aby som nezaspal, tak počítam sekundy medzi kilometrovými tabuľami a snažím sa odrátať aktuálnu rýchlosť. Môj krásny a ťažko renovovaný tachometer sa totiž rozsypal tesne za Odesou. Rýchlosť v Maďarsku mimo obce neklesne pod 95 km/h a za súmraku konečne prichádzame na slovenskú hranicu. Voláme Vladovi a vybavujeme ubytko a parkovanie. Padlo nám to veľmi dobre, že už dnes nemusíme riešiť núdzové spanie. Po štyroch dňoch som už takmer zabudol, ako vyzerá sprcha. Hajzlovú misu by som už po pamäti ani nenakreslil. Z ukrajinských a rumunských stupačiek mám stehná vymakané ako Hermann Maier. Všetky tieto vymoženosti u Vlada nemôžeme vynachváliť. Dokonca má aj teplú vodu.

Dnes sme dali krásnych 520km

17. deň- pondelok

Slovensko od Košíc do Púchova sa v rámci našich technických možností dá prejsť za 7hodín ale aj za 12. Na začiatku tohto výletu som sa bál, že mi naše cestičky zovšednejú. Nie je to tak. Užívam si ich rovnako, ako inokedy. Užívame si všetko. Vzduch stromy, kopce. Som rád, že sme doma, ale keby mi niekto povedal, že sa môžem ešte týždeň túlať, neváhal by som a pokračoval ďalej. Všetci sa už na nás ale tak tešia, že ich nemôžeme sklamať. Ako to býva zvykom pri našom návrate z väčších výletov, vopred zvolávame všetkých kamarátov.Prichádzame do Púchova a motory vypíname až pred tradičným podnikom.

Na sedemnásť dní sme sa vzdialili od ich všedných životov. A vrátili sa iní ľudia. Presvedčení, že keď človek chce, aj z mála sa dá vyťažiť veľa. Presvedčení, že ľudia na východe sú dobrí a často lepší ako my.

4997 efektívne najazdených kilometrov (bez motania sa v mestách)

200 l benzínu na motocykel

Typ 634 odolal nádielke cestovateľských vášní bez zaváhania a bez poruchy.

A Perák?

Verím že sa stal prvým predstaviteľom svojho druhu, ktorý okoštoval asfalt na Kryme. Recenzia má meškanie 60 rokov.

Do tla zodraté pneumatiky a brzdy, prasknutá predná vidlica a úchyt výfuku, rozsypaná krytka zadného svetla a tachometer. Schudol som 8 kg, čo nie je na škodu.

Kedykoľvek by som si to zopakoval a pokojne by to mohla byť rovnaká trasa a určite by to bola rovnaká motorka.