Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 6/6

27 júla 201419. marca 2022roman kudron

Jadrové zbrane s hendikepom

Ráno sa trocha motáme po morskej pláži. Miloš ma horlivo naháňa, že strácame veľa času a musíme už ísť. Zrazu zaostrí na 4 centimetre dlhý kus jantáru. Znova sliedi očami po pláži a odchod sa automaticky odďaľuje. Snažím sa dať našej chamtivosti korunu a samozrejme zo žartu ho prehováram, aby sme všetok nazbieraný jantár hodili do mora pre budúce generácie. Našťastie dokážeme zaobaliť našu ľudskú prirodzenosť ušľachtilým tvrdením, že jantárom urobíme niekomu doma radosť.

Najbližšie kilometre nás vedú do Kaliningradu. Tešili sme sa na extra luxusné mesto na spôsob Petrohradu. Ostávame trochu sklamaní jeho zanedbanosťou. Prvý dojem nie je dobrý a nemáme chuť ho veľmi objavovať. Pokračujeme priamo po A195 na Bagrationovsk. Smerová tabuľa nás pripravuje na posledných 25 kilometrov Malého Ruska, keď sa zrazu stane niečo zvláštne.

Moja jawa má skutočnú dušu a zdá sa, že aj vlastnú vôľu. Často zo žartu hovorím, že pri nej nesmiem nahlas rozprávať kam sa na nej chcem odviezť, lebo Ona si to zákonite rozmyslí a nikam sa nedostanem. Podľa pravidla: človek mieni, jawa mení… pred štvrťhodinkou som si hovoril, ako skvele funguje a ako ma všade dovezie.

Moje kolesá práve odvalili 31000 kilometrov od poslednej generálky motora, ktorú som poctivo robil ešte v roku 2011 doma na kuchynskej linke. Núdzovo odstavujem na krajnici, škrabem sa za ušami, a uvažujem, kde sa stala chyba. Definitívne mi prestal fungovať štvrtý prevodový stupeň.

Stojím tu ja a môj hendikepovaný stroj. Ako vždy, mám riešenie. Užívam si chvíľku samochvály a som na seba hrdý, že aj na toto som pripravený. Reťazový prevod, ktorý prenáša hnaciu silu od prevodovky na zadné koleso obsahuje dve ozubenia. jedno je priamo na kolese, druhým je vývodové koliečko. Pri vývodovom koliečku s 16 zubami sa pohybujem na trojke rýchlosťou maximálne 60km za hodinu, čo by značne ovplyvnilo záver nášho výletu. Veziem so sebou ale o dva zuby väčšie koliečko a keď ho vymením, cestovná rýchlosť sa zvýši na 90 až 100 na trojke. Celá operácia zaberá 30 minút. Jednotka je dosť lemravá a veľa asfaltu tento rok už asi nenatrhám…

Prichádzame na hranicu Kaliningradskej oblasti a Poľska. Opäť klasická kontrola, ktorá ubieha bez problémov. Prechádzame sadou retardérov a nejakou bránou, v ktorej treba spomaliť. Hovorím si, že európska buzerácia na dohľad.

Za pár sekúnd už ziape na celú colnicu alarm a beží k nám horda ozbrojených pohraničníkov. Miloš krčí plecami a strážnik beží ku mne. Začne mi vysvetľovať niečo o radare. Ja vravím, že som išiel rovnako rýchlo, ako ostatní predomnou. A vtedy prišla tá najabsurdnejša otázka, akú som kedy počul.

Veziete urán alebo plutónium?

Nastáva chvíľa ticha, po ktorej strážnika zasypávam výbuchom smiechu, až sa všetci obzerajú. Miloš sa tiež nemohol dlhšie udržať. Chlap sa tvári ako keby sa mu práve v zadku otvoril dáždnik. V kŕčoch ukazujem prstom na moju staručkú motorku a hovorím, že je na jadrový pohon. Špeciálna technika made in ČSSR- limited edition 1952. Rozpútavame hotovú revolúciu. Toto páni ešte nežrali.

V zápätí pribieha ďalší odborník, aby ma oňuchal dozymetrom. Z tváre mu srší úprimný strach pred ožiarením a keby mohol, určite by dozymeter najradšej priviazal na udicu, aby sa ku mne nemusel priblížiť. Na záver všetkého mi berú doklady a nesmieme sa ani o meter pohnúť. Pomaly zapúšťame pri pletivovej ohrade korene, prechádzajú okolo nás zástupy áut a všetci sa na nás pozerajú ako na zločincov. Rozhodli sme sa natočiť tajné video- keď prúser tak poriadny. Spustiť radiačný poplach je zážitok za sto bodov.

Stihol som dopísať denník, mali sme dosť času upokojiť aj záchvaty smiechu. Bodaj by nie, uplynuli už dve hodiny a nastáva čas začať myslieť. Prebrali sme všetky možnosti, od rádioaktívneho benzínu, cez nejaký prach zaseknutý ešte z Černobyľu a jantár z Baltiku až po elektrickú sústavu. Spoločne s Ing. Milošom sme sa uvzniesli na verdikte, že problémom bude moje dynamozapaľovanie. Spomenul som si, že mi občas niekto hovoril, ako mu zrní televízor keď prejdem okolo jeho domu. To bude ono. Neodrušené káble! Musím tou pekelnou bránou prejsť s vypnutým motorom. Heuréka!!!

Idem oznámiť výsledky našich dvojhodinových myšlienkových pochodov do neďalekej strážnej búdy. Div ma nezastrelili a musím s nimi hovoriť zo vzdialenosti 10 metrov. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ich. Motorku tlačím bránou dovedna štyrikrát a ani nepípne. Ak sa toto dozvedia na najvyšších miestach EU, môžeme očakávať na STK testy radiácie pre motocykle staršie ako 50 rokov. Na Slovensku aj s dupľou raz za pol roka.

Po troch hodinách smiechu a neistoty zároveň opúšťame colný priestor.

Mierime po 51ke do Ketrzyn. Počasie sa mení samozrejme v náš neprospech a v Ketrzyn to už nemá ďaleko od núdzového stavu. Potiahneme ešte 10 kilometrov do Martiany. Poľsko je krajina, ktorú mám zafixovanú ako veľmi pohostinnú voči platiacim turistom. S tým zastavujem pri prvej bráne a pýtam sa na ubytovanie. Samozrejme nás milí ľudkovia hneď pozývajú k sebe do domu. Vyťahujú auto z garáže priamo na dážď, aby sme mohli odstaviť motorky do sucha. Presviedčame ich, že nám stačí aj kôlnička. Majú vyhradenú samostatnú časť domu, kde ubytovávajú príležitostne turistov. Ani nestačíme rozvešať naše po hoväde páchnuce premočené oblečenie, už prichádzajú domáci s plnými táckami jedla a pitia. Debatujeme o neďalekých Hitlerových bunkroch, ktoré chceme zajtra navštíviť. Podstupujeme krátku exkurziu vínnou pivničkou, kde majú archivované domáce vínko. Na záver dostávame do daru jednu celú fľašu. Dnešný deň bol jednoznačne jeden z najšialenejších, keď nerátam nočné zážitky z Petrohradu.

Wolfsschanze a iné psie búdy

Wolfsschanze, po našom Vlčia nora, sú bunkre, ktoré nechal postaviť Hitler neďaleko miesta nášho nocľahu.

Chceme sa k nim dostať skratkou. Ukázal nám ju pán domáci. Pochmúrnosťou sa do vojenskej témy dnešného dňa hodí. Prechádzame po kameňom dláždenej úzkej ceste hustým temným lesom. Kvôli dažďu a zatiahnutej oblohe je ešte tmavší. Prechádzame okolo rozľahlých zelených močiarov, z ktorých trčia pahýle mŕtvych bielych stromov. V temnote mokrých listov sa odrazu črtajú obrysy mohutných stavieb. Sú tu skoro úplne zabudnuté a obrastené kobercami machu. Niektoré sú roztrhané na kusy a vyniká tak ešte viac ich mohutnosť. Steny sú hrubé aj 9 metrov. Je smutné, že spomedzi všetkej krásnej architektúry, ktorá vznikla v 20. storočí, práve tieto oceľobetónové opachy ju vďaka mohutnosti prežijú a budú tu špatiť hubárom ešte aspoň 1000 hubárskych sezón.

Boli určené pre vysokých funkcionárov a preslávili sa hlavne atentátom strýca Stauffenberga na Hitlera. Takmer zmenil aj naše dejiny- prevrat Valkyra. Stalo sa to 20. júla 1944 a pri tomto dátume sa s Milošom na chvíľu zastavujeme. Rád totiž hľadám aj iné súvislosti, než nám tĺkli do hlavy v škole. (V škole ma za to nemali radi- samoštúdium sa nenosilo). Spomenul som si na jediný ušľachtilý míľnik našej histórie. Naše SNP z 29. augusta 1944 a uvedomil som si, aké veľké sme mali šťastie, že to Stauffenbergovi nevyšlo. Keby sa mu podarilo odpraviť Hitlera tak ako sníval, s veľkou pravdepodobnosťou by sa SNP o mesiac neskôr nekonalo a našu krásnu slovenskú národnosť a zem by si ako kolaboranta po vojne roztrhali Rusi, Maďari a Česi. Všetko zlé bolo na niečo dobré a my sme boli aj napriek vzniku Slovenského štátu obeťou práve vďaka SNP.

Miloša na takéto úvahy ešte musím najskôr navnadiť a preto prenasledujeme skupinku holandských turistov a zľahka oprašujeme našu zabudnutú nemčinu.

Keď sme sa už natoľko zahĺbili do vojenskej histórie, rozhodli sme sa, že by bolo fajn pozrieť si Dukelský priesmyk. Dnes sa tam už nedostaneme a po 370 kilometroch spíme v lese neďaleko Lublin.

Domov

Počasie s nami poriadne cvičí. Každú hodinu obliekame a vyzliekame nepremoky. Módna prehliadka sa koná rovnomerne v úseku 390 kilometrov, ktoré nás delia od rodnej hrudy. O 19:00 zastavujeme pri tabuli s nápisom Slovenská republika a ideme si pozrieť Dukliansky pamätník. Pri motorkách medzitým odstavuje policajná hliadka a dopredu sa smejeme, aké by bolo úžasné schytať napomenutie alebo pokutu po pol hodine na Slovensku napríklad aj za nesprávne parkovanie.

Nič také sa nekoná. Strážcovia zákona obdivujú stroje a nemôžu nás vynachváliť akí sme veľkí cestovatelia, keď sme na Duklu až z Púchova prišli. Pri odpovedi na otázku aká bola cesta, trocha zaváhame. Ruskú okľuku nám uverili až po predložení dôkazov. Sú ale veľmi milí presne podľa hesla na predných dverách. Ochotne obvolávajú možné ubytovanie vo Svidníku a nakoniec nás posielajú do centrály Červeného kríža. Tu sa končí cesta za novými neznámymi miestami po zhruba 5700 kilometroch a troch týždňoch.

Zhrnutie:

Zo Slovenska sme vyrazili s vidinou vzdialených destinácií, ktoré chceme a musíme dosiahnuť. V predstavách som mal všetky charakteristické a jedinečné stavby a informácie, ktoré každý nájde v turistickom sprievodcovi. Vedel som, že vďaka našim strojom bude na ceste o zábavu postarané. Napodiv v pohode sme prešli všetky mestá podľa plánu. Až v Moskve mi došla podstata. Kremeľ stál priamo predomnou, ale nedostavil sa presne ten pocit uspokojenia, ktorý som očakával.

Spokojnosť nebola úplná. Časť, ktorá predstavovala hrdosť nad nádielkou kilometrov a dosiahnutou métou bola uspokojená. Chýbalo mi to, čo som ani pri ceste na Krym v roku 2012 veľmi nehľadal. Sledoval som vtedy ľudí z vonka a v podstate bez záujmu. Pomohli nám, boli k nám dobrí…

Pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je pridaná hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by som dokázal žiť ich život, alebo nie a prečo. Súdiť či povyšovať sa nad nich za minulosť, prítomnosť, náturu či zvyky? Nie sú horší ani lepší, rovnako ako my.

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 5/6

27 júla 201419. marca 2022roman kudron

Posledné hodiny s azbukou

Úspešne dvíhame kotvy niečo po trinástej. Ivan nám odporučil návštevu Peterhofu. Pre moje architektonické oči by to bola určite pastva, ale bohužiaľ máme sklz jeden a pol dňa. Prezeráme si ho aspoň zvonka a upokojujeme sa konštatovaním, že budeme mať o dôvod viac zastaviť sa tu o rok. V podstate kompromisy tohoto druhu robíme počas celej cesty. Ale asi neexistuje krajina ani mesto, ktoré človek dokáže spoznať a zistiť všetko už pri prvom kontakte.

Užívame si jazdu po kvalitnej ceste k fínskemu zálivu, ktorý nie je vôbec slaný a pokračujeme po pobreží na západ smerom na Narvu. Prechádzame okolo obrích prekladísk tovaru z vlakov na lode a zastavujeme na Rusko-estónskej hranici v meste Ivangorod, odkiaľ sa hraničným mostom ponad prieplav dostávame do Narvy. Hranicami prechádzame ľahko a za pár minút. Žiadna byrokracia nehrozí. Hraničiari sú zmätení sami zo seba a jeden nevie, čo robí druhý. Musíme si s Milošom medzi sebou upratať doklady, lebo nám to dali v jednej hŕbke. Asi mali zrovna nováčikovia training day. Keby sme chceli, tak prepašujeme aj bronzovú sochu Petra Veľkého.

Režeme po E20ke smer Tallin a krajina nám ponúka nádherné impresie plné sviežosti. Smerujeme priamo na západ a slnko sa pred nami mení na ohnivé horizontálne stuhy, ktoré zafarbujú prírodu a zapĺňajú oblohu. K tomuto úkazu nás vedie cestička, o akej vždy snívame. Optimálne kľukatá a zvlnená, pretínajúca malé zelené políčka a ihličnaté lesy. Je približne 19:30 a z lesov smerom k ceste sa začína tesne pri zemi plaziť biela hustá mystická hmla. Taká hustá, akú dokáže vyprodukovať len nejaký diskodymostroj. Miestami sa ležérne prelieva cez cestu a Miloš ju predomnou v rýchlosti rozráža.

Našej pozornosti neunikli značky upozorňujúce na zvýšený pohyb sobov. Chystáme sa prespať v najbližšom lese a dúfame, že sa nám podarí nejakého zazrieť. Trochu nás znepokojujú všadeprítomné značky v miestom jazyku, ktorému nerozumieme. Sú tam znázornené prekrížené zbrane a lovecké psy. Tušíme prebiehajúcu loveckú sezónu. Z bezpečnostných dôvodov nezachádzame ďaleko do lesa, aby si nás poľovník nepomýlil s nejakými paroháčmi a na motorky vešáme všetko reflexné, čo je po ruke. Pri teplote 10 stupňov neďaleko od Voka sa pod širákom najlepšie zaspáva. Lesy sú temné, vlhké a zdá sa, akoby do nich nikto nikdy nechodil.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Ranný pohľad do mapy nám okamžite ponúka bod záujmu a príležitosť na úsmev. Čo by sme to boli za Slováci, keby sme sa nezastavili v mestečku so zvučným názvom Kunda. Plán je jasný, papierové gps na nádrži mám upevnené.

Pohybujeme sa medzi hlavným ťahom E20 a pobrežím Baltského mora. Nechávam sa uniesť parádnymi cestičkami a po chvíli nevidím Miloša v späťáku. Otáčam, ale nikde ho niet. Plán máme jasný. Idem prvý a budem ho vyčkávať na exponovaných miestach pri ceste. Stojím na pumpe, stojím pri ceduli Kunda a ten chlap stále nikde. Na to všetko sa mi vybíja mobil. Sever Estónska je pretkaný malými cestičkami od dediny k dedine podobne, ako na východe ČR. Odstavujem v poslednej dedinke z papierovej gps- Kolga priamo pred múzeom. Správkyňa múzea mi ochotne nechá nabiť telefón a zatiaľ mi ukazuje expozíciu.

Múzeum je vybudované v starom meštianskom dome zo 17. storočia. Pôvodne ho vlastnila rodina Steinbock. Dcéra jedného z mužov tohto mena sa vydala do ruskej cárskej rodiny. Konečne sa dozvedám zaujímavé súvislosti zo života pôvodných obyvateľov na severe Estónska.

Hlavnou obchodnou cestou do fínska bol Fínsky záliv, ktorý je široký asi len 60 kilometrov. Ľudia v 15. a 16. storočí začali využívať rozdiely v podnebí a poľnohospodárskych možnostiach oboch krajín. Rozvinul sa obchod so zemiakmi a vodkou. Napríklad zemiaky v Estónsku stáli 7 rubľov, zatiaľ čo vo Fínsku 22. Vodka vo fínsku 10korún a v Estónsku 66. Zo šikovných ľudí sa za krátko stali milionári, ktorí začali regulovať obchod. Kone nepotrebovali, stačili im lode. Zaujímavá bola časť expozície zo začiatku 20. storočia z obdobia prohibície v Estónsku. Pašovanie vodky z Fínska bolo domácim športom. Neuveriteľná ľudská vynaliezavosť posúvala hranice možností kam umiestniť tajné nádoby s alkoholom. Vznikli ploskačky na dĺžku stehna, alebo nohavice, výplne do podprseniek pre prirodzene plochejšie ženy, výplne klobúkov. Najväčší gól bolo obrovské niekoľko tisíc litrové torpédo, ktoré ťahala za sebou loď.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Mobil je nabitý, ja som bohatší o vedomosť, môžem začať hľadať strateného Miloša. Dobieham ho na pumpe a spoločne ideme pozrieť do dedinky Neeme na konci piesočnatého výbežku pobrežia.

Ako si pozrieť celé mesto jedným pohľadom?

Do Tallinu sa dostávame po prekonaní ešte 40km. Na prvý pohľad sme dosť sklamaní. Privítalo nás postkomunistické panelákové mesto. Ideme do prístavu a zrazu je všetko inak. Dostávame sa s motorkami do historického srdca mesta.

A teraz tretia praktická rada. Ako si pozrieť aspoň zbežne pri nedostatku času centrum veľkého mesta jedným pohľadom za pár minút? Jednoduché a geniálne!

V našom prípade sme sa vyštverali asi na najvyššiu kostolnú vežu, ktorú sme objavili a krásne historické centrum aj prístavy máme ako na dlani. Len výstup v kompletnom oblečku bol vyšťavujúci.

Vydávame sa po ceste číslo 4 priamo do Rigy. Smerová tabuľa ukazuje 310km. Niekde na pol ceste budeme musieť prenocovať. Minulý rok v Mysovom na Kryme sa nám veľmi pozdávalo spanie priamo na pláži a hovoríme si, že by sme si taký luxus a výsadu mali dopriať znova. Pestrá ale trocha plochá krajina nás sprevádza do Pärnu a začína sa pomaly stmievať. Hlavná cesta vedie tesne pri pobreží a na prvý pohľad sa zdá jednoduché niekde zakotviť. Smerom k moru vedie množstvo odbočiek, ale starosti nám robia domy a rekreačné chaty, postavené priamo na súkromných plážach. Trápime sa ešte ďalších 50 kilometrov. Z lesov sa znova začína pod naše kolesá plaziť hustá mystická hmla. Krajina je tu totálne upravená a uprataná. Je to také malé prímorské Rakúsko a tento dojem nás sprevádza od Peterhofu. Nečudoval by som sa, keby som v lese chytil wifi.

Nakoniec sa nám podarí nájsť niečo ako penzión, ktorý je aktuálne mimo sezóny a zatvorený. Využívame možnosť dostať sa na prislúchajúcu časť pláže. Je tu kľud a pohoda. Táborenie na zabudnutej pláži považujem za jednu z najpríjemnejších vecí na svete. Dostavuje sa pocit absolútnej spokojnosti. Prispieva k tomu ohnivo oranžový západ slnka, ktorý sa postupne mení na bezchybnú hviezdnu oblohu.

Jawa, the world´s fastest motorcycle

Máme šibnutý plán. Už včera večer nám behali po rozume plážové preteky. Také ako sme videli vo filme The world´s fastest Indian. Sme ako malé deti. Zhadzujeme z motoriek všetko prebytočné a ideme na prieskum trate. Trochu nám robia vrásky vyčnievajúce balvany z piesku. Keby sa náhodou motorka rozhodla na zradnom piesku zmeniť smer, žiadne brzdenie by tu nepomohlo. Musíme si preto dopredu prejsť a vlastnými stopami vyznačiť dráhy. Pre lepší vietor vo vlasoch a nakopnutie zmyslov ostávajú naše helmy prázdne. Jazda na motorke po pláži s plynom nadoraz a pri východe slnka prináša veľmi intenzívne pocity.

Mašiny sú poctivo nasolené a spodok motora pod nánosmi piesku pripomína hniezdo lastovičky. Takto vyparádení môžeme smelo pokračovať do Rigy.

Litva a Lotyšsko sú krajiny, ktoré sa mi neustále pletú v názve. Rozdiel v ich originálnych názvoch je taký nepatrný pre našinca ako vo všeobecnosti aj samotný charakter oboch krajín. Rovnaký prírodný ráz, jazyky. Dokonca neuznávajú ani hraničné prechody. Na vstupe do Lotyšska z Estónska si všímame len skromný pamätníček v ruskom štýle medzi rodinnými domami. Musím sa priznať, že občas si neviem spomenúť, v ktorej krajine sa nachádzam. Väčšie mestá majú už tradičné postkomunistické predmestie a za historickými chuťovkami sa treba predrať do centra.

Zaujímavejšie je stretnutie s cyklofrancúzom o pár minút neskôr. Chalanisko v našom veku, zarastený ako Matuzalem má za sebou 5 mesiacov v sedle svojho bicykla a asi 7000 kilometrov. Samozrejme si vymieňame kontakty a dávame mu odporúčania na najzaujímavejšie miesta v našej vlasti. On nás na oplátku pozýva k sebe do Nice.

Pokračujeme do Rigy. Mesto má krásne historické centrum, ale dojem mi kazí niekoľkonásobné preskočenie reťaze cez rozetu pri rozbehu. Neveští to nič dobré a okamžite odstavujeme. Vyťahujem fungel novú reťaz, že ju vymením. Hodím kontrolné očko na zuby rozety a mám skôr pocit, že robím zubnú prehliadku žralokovi. Všetky špičky sú vyťahané v smere jazdy a ostré ako žraločie zuby. Niektoré sú úplne odrazené a už sa začínajú zaoblovať. Hold, 60 rokov si vybralo svoju daň a mojich 55000km od roku 2009 tiež. Budeme musieť častejšie šponovať a kontrolovať.

Ako balím nádobíčko, preskočí ma druhý infarkt. Jedna zo vzpier od nosiča batožiny je zlomená. Netrvá to dlho a s chladnou hlavou vyrábam improvizovanú dlahu z dvoch vidlicových kľúčov a oceľových sťahovacích pások. Riešenie je v konečnom dôsledku celkom pevné.

Od Ivana sme dostali odporučenie na návštevu Hory Krížov pri meste Šiauliai. Slniečko je vysoko a nechce sa nám ísť hlavnými ťahmi, ktoré sú tu hádam priamejšie ako v Rusku. Prechádzame upraveným vidiekom, ktorý vo mne vyvoláva spomienky na juhovýchodné Belgicko. Sú to malebné domčeky z kameňa, v centre stojí kostol veľmi často pri nejakej vodnej ploche, ktorá slúži asi aj na zavlažovanie.

Zapadajúce slnko pomaly uzatvára dnešnú nádielku kilometrov a my sa snažíme nájsť tajomnú horu krížov. Miloš si ju všimol ako prvý. Prichádzame k vyvýšenine uprostred polí. Je tu ticho a pokoj. Prvé upútajú pozornosť niekoľkometrové kusy týčiace sa ako indiánske totemy. K ich kmeňom- inak sa to nedá nazvať, počas dlhých desaťročí prinášajú návštevníci z celého sveta krížiky všetkých veľkostí a materiálových prevedení. Čítame nápisy vo všetkých svetových jazykoch. Vyjadrujú prosby aj vďaku ľudí, ktorí ich sem priniesli. Občas sa v závane ľahkého vetra uvedú do pohybu najmenšie krížiky a okolo sa ozýva ich slabé cinkanie.

Táboríme pár stoviek metrov od Hory Krížov pri temnom močiari. Aj keď je asi len 20 hodín, ťahá od neho veľký chlad a vlhkosť. Sme po dnešku dosť unavení a stany nevybaľujeme. Počas predchádzajúcich nocí som si zvykol natiahnuť na spacák veľkokapacitné igelitové vrece. Je to celkom praktická izolácia proti rose, ale šuchocem v tom ako prerastený balík Chipsov. Pri varení večere nás prekvapujú nejaké zvieracie zvuky spod neďalekých kriakov.

Ráno ešte raz kontrolujeme, či sú všetky kríže na svojom mieste a vydávame sa v ústrety významnej prírodnej zaujímavosti.

Máme dvojvstupové víza do Ruska a preto chceme prejsť Kaliningradskou oblasťou, ktorej sme dali pracovný názov Malé Rusko. Aby sme sa tam dostali, musíme prekonať pásik súše asi 10km široký. Nazýva sa Kuršská Kosa a približne v strede svojej dĺžky 100km je štátna hranica s našim Malým Ruskom. Od Litvy Kosu oddeľuje úzky prieplav, ktorý spája Baltské more a záliv. V Klaipéde sa za drobného dažďa naloďujeme na kompu a za pár minút sme opäť na súši. Len čo motorky pocítili asfalt spustil sa intenzívny lejak. Z úžasných slnkom zaliatych piesočných dún, ktorých sa ľudská noha dotkne len občas máme dobrý pocit, ale žiadne super vizuálne zážitky. Prší čím ďalej viac.

125 — Trajektom sa prevezieme pár metrov

127 — Postavy z rákosia, ktoré sa zapaľujú ako obete morským bohom

Vo všeobecnosti to tu majú Litovčania pekne upravené, na odpočívadlách si môžeme prečítať o živočíchoch a histórii. Všetko na spôsob našich náučných chodníkov v lese. Zastavujeme sa v dedinke Nida s charakterom severských prímorských miest. vládne tu pokojná atmosféra a pohybuje sa tu aj napriek zlému počasiu veľa turistov.

Hranica je vzdialená asi 10 kilometrov a sme plní očakávaní, ako nás ruská strana Kuršskej Kosy prekvapí…

Samozrejme hraničná kontrola… cestu nám hatí závora a hraničiar pýta 150 rubľov za jej zdvihnutie. Prejazd národným parkom je spoplatnený. V momente si obaja uvedomujeme, že nemáme žiadne ruble. Doslova vysýpame všetok obsah peňaženiek a nejakým zázrakom sa nám podarí vyskladať potrebnú sumu z rubľomincí a eurobankoviek. Pri našom trápení prichádza ďalší hraničiar a pýta sa ma, či si môže odfotiť motorku. Hovorím že DA, ale jedna fotka stojí 150 rubľov. Obchod nevyšiel, ale aby nebola nuda, Miloša ponaháňal strážny sabaka.

Rampa stúpa k búrkovým mračnám a hneď vidíme, že sme ,,doma,,. Úzka cestička sa kľukatí hustým lesom pod gotickou klenbou z listnatých stromov. De javu. Je až neuveriteľné, ako mi pripomína cestu do Černobyľu. Orientačné tabule zmizli, odpočívadlá sú tu len z núdze. Jednoducho si Rusi povedali, že kým z toho netečie ropa, nestojí to za záujem.

Cestička nás vypľúva v centre Zelenogradsku. V meste vládne dopravný chaos a zašlá secesná sláva spred 100 rokov. S menšími obtiažami nachádzame ubytovanie za 500 rubľov na osobu a noc. Máme za sebou štyri dni v sedle a tri noci pod holým nebom. Nevadilo by mi ani spanie na slamníku, hlavne aby mal sprchu a wc. Hulvátstvo doťahujeme do dokonalosti. Štartujeme môj turbobenzínový varič na hotelovej izbe a varíme instantné špeciality.

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 4/6

27 júla 201419. marca 2022roman kudron

Cesta dlhá 200 kilometrov na mape vyzerá ako polámaná priamka

Smerová tabuľa ukazuje 370 kilometrov do Petrohradu. Miloš dostáva skvelý nápad. Keby sme chceli dnes dôjsť do Petrohradu, bola by už určite tma. Nemá to zmysel. Zaujímavejšie bude na vlastné oči vidieť najväčšie jazero v Európe- Ladožské. Vyteká z neho rieka Neva, ktorá pretína o pár kilometrov ďalej Petrohrad na dve polovice a vlieva sa do Fínskeho zálivu.

Ale pekne po poriadku. Po Valday nasleduje zastávka v najstaršom ruskom meste Velikiy Novgorod. Historické centrum obsahuje snáď všetky druhy kostolov. Miloš prevracia očami, ja sa vyžívam v každom detaile. Človek by tu mohol blúdiť aj tri dni. Pre nedostatok času musíme zaujímavosti prezerať za pochodu a krásu ruských miest vnímame často len v útržkoch. Je to už raz tak. Prvý kontakt s novou krajinou je letmý, aby som sa nabudúce do nej mohol poriadne zahryznúť. Nedostatok času nás raz zabije!

Pokračujeme po M10 a máme pred sebou 200km. Cesta na mape vyzerá ako polámaná priamka a aj na technike jazdy sa to odráža. Občas sa len tak veziem opretý o batožinu a s rukami založenými za chrbátom. V duchu ďakujem jawáckym inžinierom za plynovú rukoväť, ktorá má tempomat v každej polohe. Z nudy tak môžem bez držania riadidiel predbehnúť aj niekoľko kamiónov naraz.

Cestu obklopujú husté porasty vysokých stromov a vytvárajú akýsi zelený koridor. Vďaka tejto bariére máme pocit, že cesta ubieha rýchlejšie. Okraje ciest sa zbiehajú do jedného bodu niekde v nekonečnej diaľke, z ktorej sa ako rastúce bodky vynárajú svetlá oproti idúcich áut. Neponáhľame sa a tma nás stretá skôr, ako my brehy Ladožského jazera. Núdzovo odbočujeme do poľa, aby sme si vychutnali poslednú noc pod holým nebom v Rusku.

Petrohrad I

Si si istý, že ideme do CENTRA?!? Ja neviem kam idem. Ja len tak jazdím…. ZABIJEM ťa!!!

Ráno na mňa padá intenzívna rosa. Otvorím oči a pozerám, že je akýsi divný opar na oblohe. Ako keby som sa pozeral cez nejaký filter. Vysúkam sa zo spacáku a keď sa postavím, zisťujem, že je všetko do výšky zhruba 1,5 metra prikryté perinou hustej hmly. Niečo ako inverzia v horách. Trvá nám dlho, kým sa rozhýbeme a pobalíme. Dnes sa ani veľmi ponáhľať nemusíme. Do Petrohradu je to len 60 kilometrov a jazero čaká.

Slnko svieti sprava a naše tiene majú oproti skutočnosti dvojnásobnú výšku. Mapa nám je zbytočná. Hľadáme odbočku smerom na východ a po pár kilometroch sa pred nami rozprestrie najsevernejší bod záujmu, aký sme zatiaľ na našich obstarožných tátošoch dosiahli. Keby ma tu vyhodili so zaviazanými očami, myslel by som si, že je to more. Na druhú stranu nie je možné dovidieť. Na horizonte sa ako malinké bodky pohybujú obrovské nákladné lode prepravujúce tovar do Fínska.

Dosť bolo rozjímania. Motkáme sa rybárskym vidiekom, kde na každých 500 metroch stojí stánok s čerstvými rybami. Predierame sa zhustenou premávkou a ani si nestíham všimnúť, že už sme v meste.

Stojíme na križovatke a pýtam sa Miloša, kde to sme. On len nechápavo pozerá a vraví: ja som v Petrohrade a ty? Vpadli sme na nejaké zanedbané sídlisko akých je tu na predmestí asi milión a každý panelák rovnaký.

Miloš ide prvý. Zúrivo predbiehame autá, krížom-krážom odbočujeme, prudko brzdíme. Na červenú, na oranžovú, po električkovej trati, v protismere, po chodníku, do zákazu…. Po chvíli sa mi to akosi nezdá. Predbieham Miloša a Zastavujem. Pýtam sa ho, či si je istý, že ideme do centra. Odpoveď znela: Ja neviem kam ideme. Ja len tak jazdím… Skoro som ho zabil.

A teraz druhá praktická rada.(prvá bola v Moskve) Ako sa dostať do historického centra bez navigácie v päť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne!

Rozhodli sme sa, že sa napojíme na jednu z mnohých širokánskych ulíc a najlepšie aby mala názov veľkého mesta alebo výnimočnej udalosti. V našom prípade to znamená napríklad Ulica revolúcii, alebo Moskovskij prospekt.

Funguje to! Dostávame sa priamo do srdca historickej časti mesta.

Je ohromný pocit vnímať, ako sa chvíľami pred nami objavujú budovy, o ktorých som doposiaľ len veľa čítal a videl obrázky. Boris Filan v jednej časti Pálenice živo opisoval všetko, čo máme teraz priamo pred sebou. Vešám na krk foťák a bezhlavo natáčam za jazdy všetko. Prechádzame mostami z jednej strany Nevy na druhú, kľučkujeme zápchami a zastavujeme až pri slávnej Aurore. Petrohrad je láska na prvé pojazdenie.

Nevynecháme prehliadku lode. Ivan nám dal praktickú radu. Väčšinou je zaužívané od turistov vyberať vyššie vstupné ako od domácich. Aj na Auroru by to malo byť pre nás za dvojnásobok. Bez slova podávame domácu sumu a radšej nehovoríme viac ako ,,spasiba,,, aby sme sa neprezradili.

Pri každej väčšej pamiatke je aj stojan s mapou mesta. Bez problémov tak nachádzame infopoint pre turistov, internetcafé a do hodiny máme rezervované ubytovanie. Neuveriteľných 18eur na osobu a noc v hosteli, ktorý je vzdialený od Ermitáže 500 metrov vzdušnou čiarou v najcentrovatejšom centre.

Treba ho už len nájsť.

Búranie Potemkinových kulís- V Rusku nikdy nedaj na prvý dojem!!!

Máme presnú adresu- Bolshaya Konyushennaya. Ulicu nájdeme hravo, dom podľa čísla na ulici tiež. Petrohradské domy sú zaujímavé svojimi vnútroblokmi, do ktorých sa vstupuje veľkými bránami z ulice. často pôsobia skoro desivým, upoteným a smradľavým dojmom. V noci by som sa tam odvážil vôjsť asi len s tromi promile v krvi a s glockom za opaskom. Náš vnútroblok je ešte celkom obstojný, pretože je priechodný skoro na nábrežie kanála Moyka. Ale nájsť správne dvere…

Nakoniec si všímame pri zvončekoch ošumtelú nečitateľnú tabuľku s niečím, čo sa podobá na názov našeho hostela. Dvere sú na magnetický zámok, niekto nás púšťa. Vchod vyzerá strašne. Steny miestami ohryzené po tehlu, okná rozchniapané, špina, bordel, žiadny výťah. Na radu okoloidúceho šliapeme na piate najvyššie podlažie. Vážne začíname pochybovať, či bol dobrý nápad hľadať lacné ubytovanie. Objavujeme ďalšie neprívetivé dvere s magnetickým zámkom. Aké prekvapenie nás čaká za nimi?

Krásne zrekonštruovaný veľký byt so samostatnými izbami, všetko voňavé, pekné, upratané. Absolútny kontrast oproti vchodu do bytovky. Milá tetuška nám dáva izbu pre piatich a uisťuje nás, že k nám nikoho neubytuje. K dispozícii je kompletne vybavená kuchyňa, hygiena aj práčka. Motorky môžeme nechať na noc priamo pod oknami, aby sme ich mali na očiach.

Ďalšia hodnotná skúsenosť, ako nie je vhodné v Rusku dať na prvý dojem. Treba skúmať, hľadať a objavovať. Psychika priemerného Slováka nie je na takúto činnosť od prírody často prispôsobená, ale výsledok stojí za to.

Mesto, kde je spánok spoločenskou samovraždou.

To, čo nasledovalo po počlovečení našich cestovateľských tiel sa nedá porovnať s bežným flámom niekde vo veľkom meste. Minulý rok v Sevastopole sme boli krotkí ako baránkovia a Kyjev pred pár dňami sa zdá ako piknik s čajom o piatej.

Základné potraviny v meste, kde je spánok spoločenskou samovraždou

Dnes je celé mesto naše. Ulice nonstop plné ľudí, môžeme si vybrať akúkoľvek ulicu a vždy nájdeme nejaký skvelý podnik. Ceny sa pohybujú od 2 eur za veľkého Kozla až po 12 eur za 3 deci nejakého internešenel výplachu typu Corona. Pokiaľ pamäť siaha, na spočítanie navštívených destinácí nestačia dve ruky. Od absolútnych nóbl, kde sme vyzerali dosť nedôveryhodne, kým sme nevytasili keš, až po štýlové puby, kde sme naopak boli kráľmi večera.

Podnik v zapadnutej uličke neďaleko Nevského prospektu.

Dovnútra nás takmer nepustili pre moju ploskašku, ktorú láskyplne volám Moskva. Nechávam ju vyhadzovačovi a vravím mu, že nech ho Peter Veľký chráni, keď mi ju nevráti.

Interiér je parádne prefajčený, ľudia rozdivočení vodkou.

Náhodným okolo tancujúcim dámam s námahou vysvetľujem, že nie som tyč a pozývam ich na drink. You are bikers? NO NO we are Petrolheads… oznamujem naše rozpoloženie a rozpútava sa vtipná debata. Dievky sa pri živom opisovaní našich zážitkov a názornej gestikulácii dobre bavia a vybuchujú smiechom. Exujú 100 gramové vodky, pričom zvyšných 10gramov z každého stachanu im končí vždy vo výstrihoch. Smejú sa nám, že pijeme maximálne ,,polovičné,, 50 gramovky. Do pitky by som s nimi nešiel, na vzduch celkom rád.

Na ulici nie je problém nájsť výkrmovňu otvorenú 24 hodín. Takýto večer sa spravidla končí ráno. Pre nás je ránom skoré predpoludnie.

Po smiechu prichádza ešte väčší smiech/ Petrohrad II

Po krátkom spánku črtáme dnešný plán. Zo slušnosti k histórii by sme mali navštíviť najznámejšie pamiatky. Samozrejme Ermitáž ako jedno z najstarších a najväčších múzejí sveta. Prispatý Slovák by si povedal, že čo môže byť zaujímavé na starých obrazoch a sochách. Pri prvom Van Goghovi si každý uvedomí, že stojí zoči voči umeleckým prejavom všetkých najvýznamnejších umelcov, akých si dokáže v jednom momente vybaviť po mene.

Všetky obrázočky, ktoré sa počas nudného života človeka len tak mihnú v nejakom kalendári, alebo ich len tak podvedome a chronicky poznáme tu vznešene stoja v originálnom prevedení a veľkosti. Sú tu toho stovky kusov. Každý návštevník sa umelecky nasýti a nestačí na to jeden deň. Snažíme sa prejsť Petropavlovskú pevnosť a vojenské múzeum nás doráža. Nohy po kolená zodraté, oči na stopkách ovisnuté a vyplazené jazyky.

Byrokracia

V duchu nás trocha straší byrokracia, ktorú musí podstúpiť každý návštevník Ruskej federácie. Do troch dní v jednom meste alebo do osem dní v krajine je potrebné vykonať registráciu, ktorá sa vzťahuje na pobyt(hotel, hostel,…). Je to pravdepodobne z bezpečnostných dôvodov. Keby sme zmizli, aby vedeli, kde sme boli naposledy. Pýtame sa teda našej recepčnej na riešenie. Náš hostel takúto záležitosť nevybavuje, musíme svojpomocne. Dostávame adresu na konkrétnu inštitúciu- Zeleny koridor. Opäť trocha pátrame po dverách. Opäť by som si nebol na sto percent istý, že práve tu to môže byť. Nakoniec nachádzame niečo ako notársku kanceláriu, cálujeme 2000 rubľov na osobu a posielajú nás na ďalšiu adresu. Tu už je ale tvrdší oriešok. Zaangažovali sme do pátrania pol ulice, dokonca zamestnankyňa z iného hostela a inej budovy nám pomáha hľadať a vraví, že keď nič nevybavíme, ona nám pomôže. Našli sme aj presný vchod, kde by to malo byť, ale všetko sú to byty a prechádza nás sranda. Beháme hore dole ošarpanými chodbami a smejeme sa sami sebe. Keď sme to už skoro vzdali, zrazu si všímame drobný nápis. Jasné veď sme v Petrohrade. Kancelária je v špajzi bytu s oknom do vetracej šachty. Jediným rozjasnením tohoto ponurého priestoru sú milé a usmievavé dievky ktoré nám vybavujú potrebné veci. Zdá sa im neskutočne vtipná naša komunikácia. Ja po rusky rozumiem ale nehovorím a rozprávam po anglicky. Oni rozumejú po Anglicky ale rozprávajú len po Rusky.

Keď už je všetko na poriadku, dohadujeme sa s Milošom na predĺžení nášho pobytu o jeden deň. Videli sme minimum zaujímavostí a večerný život tiež nemá chybu.

Tankujeme Ruský Štandard do mojej ploskačky- Moskvy a vyrážame do ulíc. O hodinu nás neúprosne melie stroj času a sme presne tam, kde včera. Menia sa len destinácie a náhodní účastníci dnešného zájazdu. Čas tu beží ohromne rýchlo a znova nás dobieha slnečné ráno.

Už budeme dobrí/ Petrohradská bilancia

Dnes nám ostáva navštíviť zopár najznámejších sakrálnych stavieb. Chrám svätého Izáka a Kristovho vzkriesenia. Najväčšia pikoška je bankomat priamo v Izákovom chráme. Praktická vec, keď si chce návštevník kúpiť suvenýr priamo na mieste. Kostol povýšiť na trhovisko sa mi zdá podivné. Nie, že by som bol nejaký svätuškár. Ja som vierovyznaním motorkár, ale čo je veľa to je moc.

Preplúžime sa pamätihodnosťami až do večera a zapadávame do skromnejšieho baru, možno dvoch. Dnes budeme dobrí, aby sme zajtra mohli s čistou hlavou opustiť mesto. Samozrejme sa nám to tradične vymyká spod kontroly.

Petrohradská bilancia:

-desiatky navštívených podnikov

-trojnočná konzumácia spolu len za mňa 230eur(bez ubytka a stravy)

-filozofická otázka, či sú Slovenky skutočne najkrajšie ženy sveta

Ráno sa snažím baliť veci na motorku a mám pocit, že tá mrcha je ešte nadrbaná. Neviem, čo celú noc robila, ale takto nemôže ísť na cestu. Nechávam jej ešte dve hodinky. Milošova je na tom podobne.

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 3/6

27 júla 201419. marca 2022roman kudron

8. deň S celou armádou na Moskvu

Miloš povýšil montáž nového karburátora nad všetky ranné rituály. Ja sa zatiaľ balím. Chvíľa pravdy sa priblížila, Miloš štartuje.

Motorka ani za nič nechce naštartovať. Za súzvuku pravých slovenských vulgarizmov ho tlačím okolo parkoviska. Po štvrtom kole konečne tá príšera chytila. Aj hluchý by si zapchával uši, keby počul ten odporný chod motora. Dolaďujeme štandardnými postupmi, ale aj tak to nie je ono. Karburátor má nízku hladinu paliva. Musíme vytuniť plavák- narezať jednoducho novú drážku na vodítko a posunúť ho vyššie… vyhrali sme ako vždy. Beží ako hodinky. Zase jedna z chvíľ, keď si hovoríme, že keby som nebol architekt a Miloš elektrikár, môžeme to rovno zabaliť.

200 kilometrov nás delí od Moskvy a miestami sa zdá, že by mohlo prestať aj pršať. Pozorujeme zvláštny úkaz. Podarilo sa nám dobehnúť konvoj vojenských nákladiakov. Na jeho konci ide policajné auto a snaží sa zabrániť obiehaniu konvoja. Keď sa rozšíri cesta na dva pruhy, konvoj ide v pravom a policajt sa jednoducho vopchá do ľavého. Pruhy sa striedajú podobne ako pod Strečnom.

Nervozita sa dá krájať. Jeden maniak to nevydrží a začne konvoj obiehať po pravej krajnici. Ostatní len váhajú, policajt nič nerieši. Po pár sekundách všetci surovo hlava-nehlava obiehajú po krajnici. My samozrejme tiež. Konvoj má asi 5 kilometrov a najvyššiu rýchlosť 60.

Keď sa nám to konečne podarí obísť, podľa zákona schválnosti mi dochádza benzín. Musím zastaviť na pumpe a v priebehu pár minút som znova na konci konvoja. Opakujem teda pravostranný obiehací manéver. A nechcem si predstaviť, čo si o nás asi pomysleli vojaci.

Ako nájsť starého kamaráta medzi 12 000 000 iných ľudí?

Moskva je na dostrel a nevynechá privítanie v podobe totálne zapchatého južného vjazdu M2. Divoko obiehame všetko čo neobehne nás.

Po príchode do Moskvy sa ma prvý krát na tomto výlete zmocňuje úprimný pocit víťazstva. Možno by sa dostavil už skôr nebyť mokrého počasia. Ale toto tu ešte nebolo. 61 rokov starý Perák po vlastnej osi v Moskve. To ešte nikto nevidel. Rovnaká detská radosť ako minulý rok v Odese.

A teraz prvá praktická rada. Ako sa dostať na konkrétnu adresu bez navigácie v dvanásť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne! Stopujem taxík, taxikárovi dávam mobil s adresou a 700 rubľov. Nasleduje krkolomná naháňačka srdcom Moskvy. V zákrutách na hranici priľnavosti a s brzdením ušami aj očami. Motory točíme do rozpadnutia a štrikujeme pomedzi autá. Všetko v daždi.

České veľvyslanectvo.

Volám Ivanovi. Rok som môjho kamaráta nevidel. Maturovali sme spolu. V roku 2007 sme spolu boli na motozraze na Šírave. Zdala sa nám to z Púchova nekonečná diaľka. Úplne iný svet. Boli sme lokálni hrdinovia. Dnes je to smiešne, ale tu niekde sú korene môjho šialenstva. Závislosť na cestovaní, ktorá spôsobuje, že ešte som len na spiatočnej ceste z jedného výletu a už premýšľam nad ďalším.

Máme česť stráviť príjemný víkend ako hostia u skvelých ľudí. Ivan je dokonalý sprievodca. Presne vie, čo treba vidieť a ako sa tam dostať. Sú k nám pohostinní a milí aj napriek tomu, že smrdíme ako mokré psy a z nášho oblečenia má Tina potopu v byte.

Dodnes som si z Miloša robil posmešky, lebo vlečie dáždnik. Dáždnik asi po starej mame na motorke. Na motorke v Rusku…

Konečne som ho pochopil. Od Ivana drankám čokoľvek, čo by ma na dnešnej prechádzke Moskvou tiež ochránilo pred dažďom a ten prefíkaný čert sa len smeje.

**Najväčšie delo, ktoré nikdy nevystrelilo. Car puška**

Zmeškali sme aerosalón, celú rodinu sme chceli pozvať na večeru, ale pri jej cene nás skoro vyvalilo zo stoličiek. Našťastie ju zatiahol Ivanov otec. Inak by jeden z nás musel predať obličku.

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás

Je pondelok. Hostitelia musia ísť do práce ako všetci slušní ľudia a my pokračujeme na sever. Moskva sa s nami lúči útržkami modrej oblohy, ale začína byť poriadna zima. Oblečenie sa nám úplne nevysušilo a teplota kolísajúca okolo 13 stupňov vyvoláva intenzívnejší pocit chladu.

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás. Pozdraviť sa s ruským motorkárom je o to vrúcnejšie. Slovák bežne kývne prstom,začiatočník nevie o čo ide. Ale Rusi mávajú z kilometra s rukou vysoko nad hlavou. Míňame takto dve motorky a moje periférne videnie vyhodnocuje niečo nezvyčajné. Obzriem sa a to stará Jawa. Okamžite sa točíme cez dve plné čiary za nimi a režeme na plný plyn. Dobieham Jawu 350 z roku 1970 typ 360. U nás sa najčastejšie dochovala vo vojenskom prevedení.

Chalanovi skoro oči vypadli, keď som sa zjavil po jeho ľavici. Hneď zastavujú a zisťujem, že sú z Moldavska. Samozrejme môj typ motocykla nikdy na živo nevideli, ale poznajú ho z obrázkov v knihách. Vymieňame si adresy, vedeli by sme sa našou rusko-slovensko-anglickou hatlaninou rozprávať aj celé hodiny. Láska k veteránom je medzinárodným jazykom podobne ako matematika. Prajeme si vzájomne šťastnú cestu a pokračujeme opačnými smermi. Za takýmito stretnutiami sa oplatí absolvovať jednotvárne ruské roviny.

Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém

Okolo 20:00 prichádzame do Valday. Je to mestečko na brehu malebného jazera s rovnakým názvom. Ivan nám hovoril, že je to celkom navštevované letné stredisko. My prichádzame zľahka po sezóne a letnú slávu odrážajú už len ceny v hoteli, ktoré sú porovnateľné s centrom Kyjeva. Inak architektúra je strohejšia ako v ruských dedinkách južnejšie. Prevláda drevené obloženie bez rezbárskych chuťoviek okolo okien.

Dnes by sme zvládli aj stanovačku pri jazere. Hľadáme vhodné miesto, ale pre istotu sa pýtam okoloidúceho šuhaja, či o niečom nevie. Chvíľu premýšľa, vyzvedá kto a čo sme a ponúka nám nocľah u seba doma. Berieme to! Prečo nie? Ak to nebude nikomu vadiť… Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém a vedie nás rozbahnenou cestičkou k svojmu domu.

Keď som bol malý, hovorili mi, aby som sa nedával do reči s cudzími ľuďmi…

Drevený domec sa nachádza na okraji Valday. Vykúka spomedzi stromov a má neskutočný výhľad na jazero. K celkovej atmosfére poskladanej z melanchólie zapadajúceho slnka prispieva náznak jesene vo farbách okolitej prírody.

Artém je ruský prototyp človeka, akých často stretávame. Rázny, milý, ale na zdvorilostné ústupky sa s nami hrať odmieta. Dvakrát sa nás nepýta, či sme hladní a zo všetkých kútov kuchyne vyberá rôzne dobroty k čaju. Nechápe, že my mu rozumieme a on nám nie. Vysvetľujeme, že Slovenčina je veľmi tvárny jazyk a keď si nevieme porozumieť, zapájame angličtinu. Pri vstupe do kuchyne ako hlavného spoločenského priestoru ostávam stáť pred jeho atmosférou.

Ruské domčeky sú zvonku bohato zdobené, maľované a vyrezávané. Podobajú sa na vianočné perníky hýriace všetkými farbami. Artemov dom je zvonka strohý dokonca viac ako ostatné domy vo Valday. Interiér je ale iná káva. Neuveriteľné kontexty dekorácií a obrazov tu ožívajú. Niekto by povedal, že je to preplnený priestor. V tomto dome má každá maličkosť svoje presné miesto a symboliku. Každý kút rozpráva vlastný príbeh človeka v spätosti s prírodou, priateľmi a zážitkami. Dokázal by som sa tu prechádzať týždne a vždy by som objavil niečo nové v iných zaujímavých súvislostiach.

Debatujeme o ľuďoch, Rusku a porovnávame naše národy. Pri ťažkých témach o Artémovej žene a dcére samostatne žijúcich v Petrohrade na odľahčenie vyťahujeme našu slivovicu.

Artém je umelecky dosť zdatný. Portrét zvláda na mojej úrovni a to nemá za sebou žiadny rýchlokurz geniality, ale len cit pre ceruzku. Ukazuje nám krabicu plnú skíc a dáva mi príležitosť niečo si vybrať na pamiatku. Originálnejší suvenír ako krásny akvarel kostolíka na jazere Valday nikde nekúpim. Navyše dobre zvládnutý akvarel považujem za vrchol umenia, lebo ja som v ňom úplný babrák.

Zaspávame s Milošom na spoločnej posteli. Zo začiatku sa to zdalo ako praktický nápad, ale ten chumaj mi celú noc bral perinu. V chalupe bolo nad ránom asi 10 stupňov a skoro som zamrzol.

Pred raňajkami máme exkurziu po záhrade. Rovnako ako v dome, ani tu sa kreativite medze nekládli. Artéma som nazval majstrom zátišia.

Artémova mama nám pripravila vynikajúce raňajky. Dozvedáme sa, že vyrába tradičné bábiky a píše o nich aj knihu. Škoda, že nemôžeme u týchto ľudí podudnúť dlhšie.

Nesmieme vynechať chrám na brehu jazera. Artém si nechce nechať ujsť príležitosť previezť sa na jawke a ide s nami. O jedenástej sa vraciame naspäť.

Musíme pokračovať v púti. Chceme nášmu kamarátovi nechať aspoň 1000rb za všetko, čo pre nás spravil. Rázne odmieta. Hovorí, že mu stačí dobrý pocit z toho, že sme boli jeho hosťami. A veľmi rád nás pohostí znova.

Rozhodol som sa, že by som mu mal nechať aspoň nejaký darček. Niečo, čo by mu naše stretnutie pripomínalo. Padol mi zrak na odznaky československej ľudovej armády, ktoré mám pripevnené na brašniach. Všetky sú poodierané a pamätajú veľa kilometrov. Len jeden si zachoval farby. Driapem ho šrobovákom. Bude z neho perfektný spomienkový predmet na doplnenie kompozície v domčeku.

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 2/6

27 júla 201419. marca 2022roman kudron

6. deň

Často sa mi stáva, že keď spím pod holým nebom len tak v spacáku, zrazu sa uprostred noci strhnem. Prekvapene pozerám okolo seba a spamätávam sa z pocitu, že spím doma v posteli. To isté sa mi práve teraz stalo. Uvedomil som si, že na mňa padajú drobné kvapky dažďa. Ešte chvíľu sa snažím nevšímať si ich, ale spacák stráca účinnosť. Časomiera oznamuje 3:00 miestneho času. Miloš tiež vstáva, nervózne balíme všetko na motorky a snažím sa tváriť pozitívne. Aspoň dnes urazíme väčšiu vzdialenosť a viac uvidíme…

Akonáhle vychádzame na hlavnú, nevidíme ani prd. Sype sa voda, je tma a kvapky na štíte sa menia na milióny malých lúp, ktoré rozostrujú všetky obrysy. Takto nemôžeme pokračovať. Miloš si to užíva so svojimi dioptriami dvojnásobne. Po pár sto metroch kolonizujeme autobusovú zastávku.

Hulvátsky štýlom bezdomovca sa rozvalím na lavičke a kašlem na všetko okolo. Znova sa strhávam zo spánku. Mám pocit, že som práve zavrel oči a zisťujem, že je okolo mňa zo desať na bus čakajúcich občanov. Práve svitá a na druhý pokus môžeme vyraziť.

Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite.

Lúčime sa s Ukrajinou. Možno je to počasím, ale zdá sa mi všetko naokolo strašne zaspaté. Do karát nahráva aspoň dobrá kvalita asfaltu. Obchádzame mesto Priluki. Začína sa hlásiť palivová rezerva. Do Romni je asi 35 kilometrov. Samozrejme ja mám dojazd 30 a takmer pred pumpou mi Miloš musí pár kvapiek odčapovať zo svojej nádrže. Posledným Ukrajinským mestom na tomto výlete je Sumy. Odtiaľ ostáva už len 30 kilometrov do Ruska.

Zrazu zisťujem technický problém s uvoľnenou skrutkou na nosiči batožiny. Presne ten istý problém ako minulý rok na hraniciach Moldavska. Moja motorka ma zbožňuje a má zmysel pre načasovanie.

Na hraniciach zase strečkujeme. Treba vyplniť colné prehlásenie. Darí sa mi to bez chyby až na druhý pokus. Horšie je na tom Miloš so svojim elektrikársky roztraseným písmom. Keď ho už štvrtýkrát vrátili prepísať celú stranu, hovorím mu, že colník má božskú trpezlivosť. Ani som nedopovedal a došiel papier v kopírke. Miloš má pred sebou posledný platný pokus. Našťastie pri ňom stoja všetci svetoví literáti a elaborát odovzdáva úspešne k spokojnosti colnej moci. Ostáva kontrola batožiny, ktorú odbili so smiechom. Prvý dojem sa nevydaril a Rusko nám to vracia v podobe kvapiek dažďa.

Odstavujeme na prvej pumpe v úmysle pomeniť nejaké chechtáky. O takej službe tu ale nechyrujú. Vraj treba ísť do banky. A banka je najbližšie v Kursku. Jasné veď sme v gigantickom Rusku. Tu sa neočakáva iná mena ako rubeľ!

Vonku ma čakalo milšie jednanie. Chlapík stepuje okolo peráka, obzerá z každej strany, fotí, škrabe sa za ušami. Som povinný opísať mu historické podrobnosti a našu cestu sem. Robím to s potešením, keď vidím jeho detsky rozžiarenú tvár. Hneď sa nás pýta, či máme kde spať. Ochotne volá kamarátovi do Kursku, jachtá do telefónu s nadšením, čo stretol a všetko pre nás zariaďuje. Uisťuje nás, že lepšie cesty ako sú v Rusku sme nezažili ani v Nemecku a s desiatym podaním ruky nám praje šťastné kilometre.

Do papierovej gps zadávame Kursk.

Cesta je priama, učesaná, namaľovaná… Pozerám, akú počítačovú hru tu do čerta hráme. Cesta je postavená na násype. Po pravej a ľavej strane približne 10 metrov široké pásy pokosenej trávy a za nimi aleje vysokých stromov nasadené pravidelne 6 metrov osovo od seba. Stromy majú kmene typizovanej hrúbky dôkladne natreté bielou farbou do výšky 1500 milimetrov. Pekné kulisy nám Rusi premietajú…. A kde sú tí krvilačníci, ktorí nás už pred pol hodinou mali zabiť, zjesť a okradnúť? Kde je tá bieda a hladomor? Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite. Slovensko ich je plné, sú všade medzi nami!

Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla

Sme necelých 20km pred Kurskom. Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla. Tie vo filmoch tradične niečo vystreľujú alebo odhadzujú na nepriateľov.

Neviem aký veľký nepriateľ som ja. Ale tlmič z výfuku, ktorý po mne nečakane vystrelil, sprevádzala taká rana, že som skoro spadol z motorky. Našťastie sa to udialo neďaleko autobusovej zastávky, takže hneď odstavujeme a nechniape nám aspoň na hrby. Tlmič, ktorý sa chaoticky váľa po ceste zrazu s rachotom rozvalcuje žigulák a už je jasné, že technická pauza bude dlhšia.

Keď je po vymenovaní všetkých svätých výfuk na svojom mieste, Miloš sa rozhoduje pre nevinné doladenie karburátora. To sa ale mení na nočnú moru. Stačil mi letmý pohľad znalca na vymontované šupátko a tajomstvo kolísavého voľnobehu je odhalené. Motor si zrejme dobre pošmákol na kuse šupátka, ktorý mal pôvodne regulovať voľnobeh. Namiesto neho je tam diera. Miloš tvrdí, že je to nový výrobok. Ja ho uisťujem, že som videl minimálne 35 karburátorov 50 rokov starých, ale ani jedno šupátko nebolo v takomto stave.

Minulý rok som zaviedol porekadlo: Človek mieni, jawa mení. Tento rok som ho doplnil: Čo jawa mení ani Boh nezmení. Ďalej to už dnes nemá zmysel. Utáboríme sa za zastávkou v poli. Pre dokonalosť atmosféry rozkladáme stany v areáli cintorína, aby si tu dnes po 450 kilometroch v lejaku odpočinuli aj dvaja živí.

7. deň

Stanley Cup v Rusku

10 hodín spánku sme si zaslúžili. Príroda je proti nám a triumfálne na nás čúra od rána. Opatrne sa poberáme do Kursku a hľadáme prvé nákupné centrum s bankou.

Dnes je piatok tridsiateho a zrejme sa rozdávajú dôchodky. Len obtiažne rozháňame sardinkáreň pozostávajúcu z nervóznych dôchodkýň. Funia nám za krk bez ohľadu na diskrétny odstup. Tasíme naše zelené eurostovky a mexická vlna sivých hláv sa natáča k nášmu okienku. Pokladníčka berie eurá bez slova a stráca sa niekde v zákulisí. Milošovi steká kvapka studeného potu po čele a ja sa len s úsmevom pýtam, či bola aspoň pekná… Našťastie sa vracia s hŕbou rubľov, pri čom funiace dôchodkyne len nasucho prehĺtajú. Päť centimetrov hrubú kôpku bankoviek delíme na štýl kartovej vojny rovným dielom pred ich zaujatými pohľadmi.

Vonku nás opäť čaká milá situácia s chlapíkom obdivujúcim stroje a s tradičným sledom otázok a odpovedí. Miloš sa len okrajovo pýta na možnosť opravy karburátora. Chlap- Dmitrij sa na chvíľu zamyslí… poďte za mnou! Kľučkujeme plniacim sa mestom z pruhu do pruhu. Prichádzame ku garážam, kde v každej druhej sa špecializujú na inú časť auta. Samozrejme pracovné podmienky samo-domo a bohužiaľ sa tu nikto nevenuje motocyklom. Náš sprievodca berie do ruky telefón a niekam volá. Vraj je tu motocyklový klub. Poďme tam.

Znova režeme mestom, blokujeme električky až sa po pol hodine dostávame na perifériu- časť Mokva. Miestny motogang tu má klubovňu. Bohužiaľ sme znova nepochodili. Všetci gangstri asi zarezávajú v práci. Čo iné v piatok doobeda?

Dmitrimu znova bliká nad hlavou žiarovka. Poďme na trh. Tak zase krížom cez pol mesta a ďalšia hodina preč.

Tržnica je klasická bratislavská Miletička- blšie trhy. A zrazu na jednom pulte fungel nový karbec presne na Milošovu motorku. Miloš dvíha skoro so zvlhnutými očami tento klenot nad hlavu ako Stanley Cup a breptá niečo o šťastí. Zašušťalo 850 rubľov. Dmitrimu chceme nechať nejaké peniaze na benzín, ale nič si nevezme. Dáva nám len svoju mailovú adresu, aby sme mu poslali fotky, keď sa vrátime.

Po ľahkom obede sa z Kursku dostávame až po štrnástej, a to priamym smerom na Moskvu. S plnými peňaženkami môžeme natankovať plnú a ja pre istotu ešte aj do fliaš po posledných skúsenostiach. Nečakal som, že teraz budú pumpy v každej druhej dedine.

Od prekročenia ukrajinských hraníc až sem, si všímame popri ceste stánky s čerstvými domácimi produktami. Čím severnejšie sa posúvame, tým menšia je ponuka napríklad hrušiek alebo marhúľ a rastie ich cena. Za Kurskom už majú len zaváraniny a med.

tenká čiara života

Dažďa s každým kilometrom pribúda a rovnako aj vody za golierom. Kamióny obiehame a oni na oplátku rozprašujú litre špinavej vody.

Ukážková je situácia, ktorú som nazval práčka.

Zavrú ma medzi seba z každej strany spolu štyri kamióny. Nemôžem pridať, lebo jeden je predo mnou, nemôžem zabrzdiť, lebo je za mnou ďalší a odbočiť sa tiež nedá. Hovorím si bohu dušu alebo plný plyn. Poryvy vetra so mnou hádžu na všetky strany a už si pomaly zvykám. Keď tu zrazu kamión po mojej pravici vyletí na krajnicu a ten idúci predo mnou prudko uhne tiež doprava. V stotine sekundy zisťujem, že sme svorne išli v protismere už hodnú chvíľu a oproti mne sa rúti neosvetlené trúbiace auto.

Ľahko vznikajú situácie, keď je čiara života tenká asi ako žiletka a občas sa čiara mení na bodkočiarku. Dostať v tejto chvíli defekt alebo šmyk, kamión, čo išiel za mnou ma vyklepe ako rezeň poctivo všetkými šiestimi nápravami.

Nech je ako chce, vodiči sú v Rusku skutočne ohľaduplní. Väčšina kamiónov sa uhýba na krajnicu. My to občas tiež robíme a vodiči nám na znak vďaky blikajú. Je vidieť, že miestni majú za volantom veľa odžité na veľkých vzdialenostiach.

Začína sa pomaly stmievať a dnešného cestného ródea už máme dosť. Sme asi 100km pred Tulou a zrovna sa tu opravuje cesta. Samozrejme je to jedno veľké oranisko. Miloš mi prská blato rovno medzi oči. Najväčšia chyba bola pretrieť si štít rukou. Parádne som tú sračku rozmazal. Musím si zdvihnúť štít a dostávam náklad bahna priamo do priezoru.

Prichádzame do dediny a je už riadna tma. Nachádzame tichú krčmu, ideme sa pýtať na nocľah. Špinaví ako divočiaci, v kozmonautistických nepremokoch, blato až za ušami. Vojdeme dnu a zalejú nás nemé vyjavené pohľady s otvorenými ústami. Oznamujeme naše potreby a dostávame tip o ulicu ďalej. Päť sekúnd po našom odchode nastáva v krčme ohlušujúci výbuch smiechu. Samozrejme na našu adresu.

Ubytovanie je perfektné za 500 rubľov na osobu a stroje sú v bezpečnom dvore pod zámkom. Dnes máme za sebou 300 mokrých kilometrov. Píšem sms organizátorom stretnutia veteránov na Šuňave, že tento rok to znova nevydá. Minulý rok sme to tiež prepásli, keď sme sa vracali z Krymu. Hádam to budúci rok konečne stihneme.

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ NASLEDUJÚCA ČASŤ

Potemkinova dedina (Rusko 2013)- časť 1/6

16 júla 201419. marca 2022Roman Kudroň

Skoro by som na tento šibnutý príbeh z histórie zabudol, keby nebolo môjho jediného verného spolupútnika Miloša.

V 18. storočí žil v Rusku celkom úspešný chlap. Ešte úspešnejší sa stal po tom, ako sa cárovnej Kataríne II dostal pod sukňu. Volal sa Potemkin a najviac ho preslávil príbeh o ľsti. Pravdepodobne sa to nikdy nestalo.

Tento cvok mal na starosti oblasti severného pobrežia Čierneho mora. Bohužiaľ neprosperovali tak, ako si to cárovná priala. Aby na to neprišla ani ona ani zahraničná delegácia z Rakúsko-Uhorska, na poslednú chvíľu nechal postaviť drevené kulisy namiesto prosperujúcich miest kypiacich bohatstvom a blahobytom. Sedliakov najal ako štafážnikov a luxusne vyobliekal. Delegáciu úspešne previedol výstavnou skriňou cárstva a všetci boli šťastní.

V roku 2013 sme zbalili najnutnejšie veci a vydali sa objaviť všetky tváre Ruských kulís.

JAWA 350 perák z roku 1952+ ja

JAWA 350 z roku 1982+ Miloš

6000 kilometrov

Vlastnou cestou…

Už niekoľko dní sa zobúdzam so starým olejom za nechtami a benzínom v krvi namiesto adrenalínu. Je to súčasť prípravy na nastávajúcu zmenu životného štýlu. Budem spávať na zemi pod hviezdami, premočený dažďom a bičovaný vetrom. To všetko tisíce kilometrov od domova v neznámej krajine. Stovky hodín so svojimi myšlienkami zavretými v helme. Spoľahnúť sa budem môcť na 61 rokov starú motorku, skúsenosti a jedného kamaráta.

Z každej strany sa sype kritika na moju neposednú povahu. Život v jednej stope s historickým motocyklom je vášeň, ktorá sa u mňa nejakým prapodivným spôsobom prelína s neodolateľnou chuťou cestovať. Jedno aj druhé môžem prirovnať k závislosti.

Aký má pre mňa význam pevne spájať svoj život s rachotiacim ruchadlom, ktoré potrebuje každý deň pohladenie, aby sa vôbec uráčilo naštartovať? Je to intenzívnejší spôsob cestovania. Prekonávať prekážky v podobe technických porúch. Pasovať sa s nedokonalosťou starej techniky. Spoliehať sa na ňu ďaleko od domova, udržať ju v chode a hlavne, užívať si jazdu. Jazdenie potom nie je samozrejmosť. Je za odmenu.

Chcel by som tiež zbúrať niektoré mýty, ktoré bežne dnes medzi obmedzeným slovenským ľudom panujú na tému krajín za našou východnou hranicou. Aj ja som bol dávno na začiatku trocha ovplyvnený zdedenými predsudkami.

Najsmutnejšia reakcia na cestovanie, s akou som sa stretol tento rok, prišla po tom, ako som celkom skromne ale s nadšením povedal kamarátovi veteránistovi, čo chystám. Nevideli sme sa asi 8 rokov. Pýtal sa ma ako žijem. Ja mu vravím, že mám aktuálne plnú hlavu výletu do najbližších častí Ruska. Samozrejme na mojom historickom motocykli.

Jeho ironický pohľad s poznámkami o hlúposti a nezmyselnosti cesty do zaostalého Ruska bol najvyšším stupňom pohŕdania mojou radosťou z cestovania. Chcel som situáciu zachrániť a spýtal som sa, kde by sa išiel pozrieť on na mojom mieste. Neuvedomil som si, že nepozná ani mapu a reakcia bola ešte primitívnejšia. Bohužiaľ je to typický postoj ľudí, ktorí okolo nás smutne existujú v jednom kolobehu robotovania od ôsmej do šestnástej a čakajú na vlastnú smrť. V systéme, ktorému nerozumejú a predsa dokážu sami seba presvedčiť a tváriť sa, že sú spokojní. V postojoch prevzatých od im podobných sú priam primitívne negatívni a nič na svete ich nepresvedčí, že každý je strojcom vlastného šťastia. Ako si môže takýto nevzdelaný obmedzenec dovoliť šliapať po tradícii a inakosti východných národov? Bez slova som od neho odišiel za svojim ďalším snom…

Predýchal som reči ešte niekoľkých hlupákov a so starou partiou sme začali čmárať po mape. Michal pre pracovné povinnosti vypadol ako prvý. Ostal som ja, Miloš, Vlado a dva absolútne odlišné plány cesty. Prvý viedol na Nordkapp, druhý do Ruska. Tuším to bolo u Pročka na Haličskej motorkárni po prekonzumovanej noci, obrátení všetkých podnikov v Lučenci hore nohami, požiarnom poplachu v dome kultúry a pol hodine spánku. Tu sme sa zhodli, že dáme šancu Rusku. Celkom jednoduché. Pribudla poznámka v kalendári na dátume 23.8. Všetky ostatné políčka za týmto dátumom na najbližšie tri týždne ostali prázdne. Miloš je vo svojej práci celosvetovo nenahraditeľný a preto spracovať šéfa nebol problém. Ja som na tom veľmi podobne.

Tri týždne pred odjazdom začíname vybavovať víza. Milošova motorka sa rozhodla, že potrebuje zgenerálkovať prevodovku.

Do odjazdu ostáva 6 dní. Srdce Milošovej motorky je oddelené od zvyšku tela a roztrúsené po pracovnom stole v dielni.

Ja naopak neviem čo od nudy pri mojej bez údržbovej starej mašine. Stíham aj stretko Motorajďákov na Izre.

Pondelok– Väčšina bodov zo zoznamu nákupu a činností je označená fajkou

Streda večer– Tresol som si po prste 500 gramovým kladivom a tuším traumu na skelete. Prst má v oblasti nechtu dvojnásobnú hrúbku.

Štvrtok– Nadávam si do idiotov- prst bolí, ale musím vyzdvihnúť nové brašne od čalúnnika v Trnave. Navyše zisťujem, že mám prasknutú jednu špicu na zadnom kolese, tak to bleskovo prepletám.

Piatok– Plánovaný odjazd nestíhame. Milošova motorka nieje poskladaná ani o 16:00 a moja sa práve umýva.

Sobota– 10:00 konečne vyrážame!

Miloš vysvetľuje, že im ráno netiekla teplá voda a názorne ukazuje, aká bola studenáááá…

Všetka žalúdočná nervozita s prvým odpalom motora začína ustupovať do končatín a zlepšuje náprah pri točení plynom. Pre bolesť prsta spojkujem malíčkom alebo poloautomatom. Je to tu! Opäť vo svojom vesmíre. Opäť na kolesách a nekonečné cesty pred nami. Ešte sa necítim celkom voľný, ale práve som sa vyslobodil zo zabehnutej schémy všedných dní. Vrátil sa mi život, ktorý dočasne skončil minulý rok po návrate z Krymu. Farebná čiara v mape sa konečne zhmotnila…

Zastavujeme sa v Liptovskom Hrádku. Marek Lesák tu prevádzkuje požičovňu motocyklov. Na jeho stránke som si všimol množstvo prepotrebných turistických doplnkov a padol mi do oka benzínový varič. Boli sme dohodnutí, že sa určite zastavím pred našim odjazdom a vyzdvihnem si ho. Už minulý rok pred výletom na Krym som o ňom sníval, ale ich ceny predstavovali pätinu rozpočtu na celý trip.

Náš deň končí u Vlada na Šírave. Pol deci, mapa, pivo a Vladov smutný výraz, pretože zajtra s nami nemôže pokračovať v ceste.

2. deň

Smäd po Ľvovskom porteri

Prekročenie ukrajinsko-slovenských hraníc po skúsenostiach z minulého roka nie je žiadny problém. Klasická otázka colníka je: Kam idete? S odpoveďou váham a varujem ho, že mi to zatiaľ nikto neuveril. Ako prípravu na psychický šok mu ukazujem nálepky z Moldavska a Krymu z minulého roka. Nepomohlo. Moskva a Petrohrad je celkom mimo pochopenia. S ironickým úsmevom nám praje šťastnú cestu.

Pokračujeme nanajvýš tradične.

Tradičná pumpa, cesta a kvalita asfaltu. Cesta číslo T0722 je v našich drahých mapách značená ako jeden z hlavných ťahov…. odbočku nebolo možné nájsť a keď prechádzame takmer cez dvory rodinných domov okolo maštalí, prepadávajú ma výbuchy smiechu. Domáci sú z nás v nechápavom údive. Sám pre seba si hovorím, aké je ľahké cestovať v čase. Už sme zase tam, kde pred rokom. Samozrejme všetko má svoje výhody. Blízky kontakt s prírodou a tradičnými dedinkami zabudnutými v horách nemáme každý deň. Koľko kameňov a výmoľov som chytil, toľko nádherných scenérií sa pred nami otvorilo.

Prvé náznaky asfaltu a stredová čiara nás neúprosne vedú k odbočke na Volovec. Blížime sa k legendárnemu stanovisku zbojných policajtov. Ostáva nám už len odbočiť na hlavnú cestu a strážna búdka je na dohľad. Uzatvárame stávku, aký priestupok asi spáchame. Po 100 metroch stojíme. Sú to presne tí istí ako minulý rok. Verdikt je porušenie prikázaného smeru. Oproti minulému roku pokročili chlapci v psychológii vypaľovania. Okamžite začínajú vypisovať nejaké hárky. Aj silné a veselé povahy, akými sme obdarení, ostávajú na pochybách. S úsmevom nám zabili cenu 670hr na hlavu. Situácia nám ale praje. Nemôžeme nespomenúť, že ideme do Moskvy. Páni nevedeli, či sa smiať, alebo plakať. Nakoniec odchádzame o 220hr za oboch ľahší.

Teraz nám už nič nestojí v priamej a veľmi kvalitnej ceste smerom na Ľvov a Kyjev. konečne môžeme jawkám naložiť, čo znesú a pri tom sa kocháme okolitou prírodou. V tejto časti Ukrajiny je to jedna z mála ciest ak nie jediná, kde nám nehrozia smrteľné výmole. V neskorších poobedňajších hodinách pohodlne vchádzame do Ľvova. Vedie nás hlavná širokánska cesta, ktorá sa v centre mesta rozbíja o monumentálny pamätník na dve menšie. Vo veľkých ukrajinských mestách majú na podobné mega stavby talent. U nás všetko zvyčajne zarastá machom. Okrem toho tu majú vojenskú akadémiu a po zbežnom prieskume usudzujeme, že sa cítime skoro ako v Brne. Aspoň centrum mesta je veľmi podobné. Moja temná stránka mi navráva, že by nebolo od veci zohnať v centre ubytko a poriadne to tu po našom preskúmať vo večerných hodinách. Nie sme na ceste ešte veľmi dlho a zdravý úsudok zatiaľ funguje u oboch. Máme predsavzatie, že nočný život len v hlavných mestách…

Je cca 20:30 miestneho času a pod predné kolesá nám padá neprekonateľná tma. Nachádzame malé rekreačné stredisko na okraji mesta. Je tu jazierko s piesočnatou plážou a strážna tetuška nám za 50hr na osobu ukazuje lukratívny flek pod slnečníkom. Pre nás miestečko ako stvorené. Motorky nám vraj bude strážiť celú noc. Z batožiny tasím nový benzínový varič od Mareka. Teším sa naň odkedy sme vyrazili. Začiatky sú ťažké, ale po zohriatí môže konkurovať raketovému motoru. A to nie len výkonom a veľkosťou plameňa, ale aj zvukovou kulisou. Strážna teta vystrelila z búdy ako blesk, lebo sa bála, že nám bude veľmi horúco. Upokojujem ju aj Miloša, nech sa mi nestarajú do varenia, že to mám pod kontrolou.

Dnes máme za sebou 310 kilometrov a jediné, čo ma mrzí je absencia Ľvovského porteru vo všetkých prevádzkach. Je to fajnové pivko, ktoré sme pravidelne chľastali v bufete na strojarine v Bratislave.

3. deň

Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu

Ráno vstávame o 7:00, lebo o ôsmej sa otvára pláž. Ďaleko sme sa však nedostali. Pri balení som si všimol, že ten potvorský kýpeť, ktorý okrem iného nazývam bočným stojanom sa pod ťažkou váhou vzdáva funkcie. Samozrejme riešenia sypeme z rukáva, ale ani jedno nie je realizovateľné pod dve hodiny. Keď už konečne vypadneme smerom na Ternopil, zisťujem, že táto kvalita cesty mi už akosi nereže. Preprdená 60 ročná pena v mojom sedadle akoby ani nebola. Neviem obsedieť. Análny útok znášam ešte 100km a mám pocit, ako keby som mal na zadku ohromný otlak. Len sa modlím, aby sa to nestalo štandardom po zvyšok výletu. Presviedčam Miloša, aby sme sa vrátili na hlavný ťah. Po minuloročných obštrukciách so zváraním prednej vidlice nechcem ísť rýchlejšie ako 60. Vôbec si nestíham všímať okolie, lebo musím striehnuť na krvilačné výtlky.

Odbočujeme na cestu T1413 cez Sasiv a po pár kilometroch ma zaujal veľký autobus s hŕbou turistov okolo. Sliedim po ich bode záujmu a všímam si nejaký zámoček medzi stromami. Je to Podgoreckij zamok. Milošovi dávam dohodnutý signál, že to ideme preskúmať.

Z ničoho nič sa tu pred nami objavili stavby, ktoré by som na Ukrajine nečakal. Podľa zbežného pohľadu architekta sa jedná o cca 17. storočie. Do zámku nás nechcú pustiť, lebo má vstup rezervovaný veľká skupina turistov. Predavač suvenírov nám vysvetľuje, že časť Ukrajiny, ktorou prechádzame patrila do roku 1939 pod poľské územie približne od 14. storočia a táto obdivuhodná architektúra vznikla na podnet poľských panovníkov. Postupne nám všetky doterajšie situácie dávajú zmysel. Často sa nám stávalo, že nás mali miestni za Poliakov. Raz z toho v Lvove skoro bola hádka.

Síce sme neznalí, ale máme šťastie, pretože hodnotné informácie si k nám vždy nájdu cestu.

Opúšťame posledné náznaky zvlnenej krajiny a o chvíľu sa napájame na hlavnú cestu smer Kyjev. Okrem zastávky v Rivnom s príjemným obedom sa už skôr len presúvame, aby sme nakoniec zakotvili približne 250 kilometrov pred hlavným mestom. Nie sme nároční, vyberáme plácek v poli pri rybníčku, ale stany rozkladáme pre prípad avizovaného dažďa. Máme za sebou 300 kilometrov.

4. deň

Ozdoba verejnej chľastačky a obchodné styky s Turkmenistanom.

Do Kyjeva vyrážame okolo 8:00 a dnešných 250 kilometrov nemôže ubehnúť rýchlejšie. Okolitá krajina nás uzatvára medzi zmiešané borovicové a brezové lesy s čistinkami a výrazne piesočnatou pôdou. Dedinky akoby úplne zmizli a upozorňujú nás na ne len smerové tabule. Nedá nám to pokoj a ideme jednu z nich preskúmať. Obávame sa, aby sme niečo zaujímavé neprepásli. Zisťujem počet obyvateľov 5 a koniec dediny v poli.

Pred 14:00 nás zhltne dopravná špička v hlavnom meste. Prúd áut nás unáša do centra a prechádzame niekoľkými námestiami, ktoré pulzujú životom. Zastavujeme a pýtame sa okoloidúcich na možnosť lacného ubytovania. Veľmi nápomocní sú predavači suvenírov, ktorí sa ponúkli, že nám postrážia stroje. Chodíme od hotela k hotelu, ale ceny sa pohybujú od 40 eur na osobu a noc s raňajkami a parkovaním. Prejavuje sa naša nepripravenosť. Načo by sme si dopredu hľadali ubytovanie… veď zoženieme na mieste.

Upachtení končíme v Hoteli Expres v samom bruchu mesta. Trocha ma zarazila otázka recepčnej, či si prajeme izbu so sprchou. Nečakal som, že v trojhviezdnom hoteli majú izby bez sprchy. Dostali sme izbu na 15. podlaží. Výhľad je OK. Pri praní ponožiek slopeme Milošovu domácu a prebúdzame nočné zvery v nás zakliate. Ostáva ešte ponížiť náš cestovateľský vzhľad na bežného človeka za pomoci sprchy a voňačiek. A efekt? Idem si tak nenápadne z motorky zobrať ešte nejakú batožinu a pri návrate ma recepčná stopne, že kam idem. Ja: Do svojej izby, veď pred hodinou ste ma ubytovali. Chuderka ma nespoznala.

Vysmädlo nám, tak sa poberáme do ulíc. Najlepšie bude smerom k veľkej koncentrácii ľudí. Je utorok a mám malú obavu, že nám všetko zavrú o desiatej, ako sme z domova zvyknutí. Máme šťastie a nič podobné nehrozí. Len otázka na našu poľskú národnosť nás neustále prenasleduje a máme čo robiť, aby sme menej vzdelaných presvedčili, že už dávno nie sme ani len Čechoslováci. A keď ani v bare s názvom Porter nenachádzame vytúžený Ľvovský porter, ale len otázku či sme Poliaci, poberieme sa.

Miloš by už aj išiel na hotel, ale ja som nezastaviteľný. V diaľke osvetľuje tmavú, skoro rannú ulicu nenápadný sliepňajúci nápis, ako nekrológ za dnešným večerom. Miloša úspešne presviedčam, že nemôže byť nič lepšie ako kapurkový v neznámom podniku. Cez biedne dvere vpadneme do obrovského sveta podzemnej zábavy. Mám talent na stretnutia. Ani neviem ako, ale už sedíme za stolom s partiou Turkmencov. Vodka sa leje potokom, boh nevie, kto platí. Nič nezajedáme, ale rovno prekladáme vodnou fajkou. Po pár kolách sme tradične korunovaní za ozdobu dnešnej chľastačky.

5. deň

Černobyľ

Po včerajšej noci nám ráno zaberá celé doobedie. V peňaženke chýba v prepočte asi 50eur. Na telefóne svieti esemeska s mailovým kontaktom v azbuke. Pri skladaní puzzle zo spomienok sa rehoceme ako kone a takmer sa nestíhame odubytovať do 12:00. Raňajky sme nestihli.

Za každú cenu chcem ísť pozrieť Černobyľ. Je to len nejakých 120 kilometrov. Nemáme ale dopredu zaplatené vstupné, takže zase len na blink. Prechádzame cez Ivankiv a Oranoe. Sú tu úzke vidiecke cestičky s minimálnou premávkou a celkom kvalitné. Obklopujú nás husté borovicové a brezové lesy, sem tam sa mihnú zdobené vymaľované dreveničky. Odrazu sa pred nami objaví rampa. Suverénne zastavujem pred ňou a naznačujem, aby ju zdvihli, že chceme prejsť. Bohužiaľ strážnici nie sú žiadni lafovia a pýtajú povolenie. Snažíme sa dohodnúť na neoficiálnom vstupnom tak za 200 euro na dvoch. Sú však neodbytní a trvajú na svojich 300 na osobu. Tadiaľto cesta pre nás nevedie. Útočím ešte troška na Milošove svedomie. Presviedčam ho, aby sme išli cez plot. Zjavne sa oň nikto nestará a nebol by to žiadny problém. Škoda, že sme sa nespýtali na pokutu za porušenie zákazu vstupu. Ak by to bolo menej ako 300 na osobu, prečo nie. Ide predsa o zážitky nie o peniaze. Neostáva iné, ako sa pobrať späť smerom do Kyjeva.

Dnešok je zvláštny necestovateľský. Čosi sme pojazdili, skoro nič nevideli a po tme máme problém nájsť improvizované spanie za Kyjevom. Vyhráva nakoniec borovicová hora rastúca z piesku kúsok od hlavnej cesty. Zaspávame pod širákom