Potemkinova dedina- časť 6/6

Jadrové zbrane s hendikepom

Ráno sa trocha motáme po morskej pláži. Miloš ma horlivo naháňa, že strácame veľa času a musíme už ísť. Zrazu zaostrí na 4 centimetre dlhý kus jantáru. Znova sliedi očami po pláži a odchod sa automaticky odďaľuje. Snažím sa dať našej chamtivosti korunu a samozrejme zo žartu ho prehováram, aby sme všetok nazbieraný jantár hodili do mora pre budúce generácie. Našťastie dokážeme zaobaliť našu ľudskú prirodzenosť ušľachtilým tvrdením, že jantárom urobíme niekomu doma radosť.

129
Chamtivec
131
Chamtivcova korisť
130
Jantár

Najbližšie kilometre nás vedú do Kaliningradu. Tešili sme sa na extra luxusné mesto na spôsob Petrohradu. Ostávame trochu sklamaní jeho zanedbanosťou. Prvý dojem nie je dobrý a nemáme chuť ho veľmi objavovať. Pokračujeme priamo po A195 na Bagrationovsk. Smerová tabuľa nás pripravuje na posledných 25 kilometrov Malého Ruska, keď sa zrazu stane niečo zvláštne.

Moja jawa má skutočnú dušu a zdá sa, že aj vlastnú vôľu. Často zo žartu hovorím, že pri nej nesmiem nahlas rozprávať kam sa na nej chcem odviezť, lebo Ona si to zákonite rozmyslí a nikam sa nedostanem. Podľa pravidla: človek mieni, jawa mení… pred štvrťhodinkou som si hovoril, ako skvele funguje a ako ma všade dovezie.

Moje kolesá práve odvalili 31000 kilometrov od poslednej generálky motora, ktorú som poctivo robil ešte v roku 2011 doma na kuchynskej linke. Núdzovo odstavujem na krajnici, škrabem sa za ušami, a uvažujem, kde sa stala chyba. Definitívne mi prestal fungovať štvrtý prevodový stupeň.

Stojím tu ja a môj hendikepovaný stroj. Ako vždy, mám riešenie. Užívam si chvíľku samochvály a som na seba hrdý, že aj na toto som pripravený. Reťazový prevod, ktorý prenáša hnaciu silu od prevodovky na zadné koleso obsahuje dve ozubenia. jedno je priamo na kolese, druhým je vývodové koliečko. Pri vývodovom koliečku s 16 zubami sa pohybujem na trojke rýchlosťou maximálne 60km za hodinu, čo by značne ovplyvnilo záver nášho výletu. Veziem so sebou ale o dva zuby väčšie koliečko a keď ho vymením, cestovná rýchlosť sa zvýši na 90 až 100 na trojke. Celá operácia zaberá 30 minút. Jednotka je dosť lemravá a veľa asfaltu tento rok už asi nenatrhám…

Prichádzame na hranicu Kaliningradskej oblasti a Poľska. Opäť klasická kontrola, ktorá ubieha bez problémov. Prechádzame sadou retardérov a nejakou bránou, v ktorej treba spomaliť. Hovorím si, že európska buzerácia na dohľad.

Za pár sekúnd už ziape na celú colnicu alarm a beží k nám horda ozbrojených pohraničníkov. Miloš krčí plecami a strážnik beží ku mne. Začne mi vysvetľovať niečo o radare. Ja vravím, že som išiel rovnako rýchlo, ako ostatní predomnou. A vtedy prišla tá najabsurdnejša otázka, akú som kedy počul.

Veziete urán alebo plutónium?

Nastáva chvíľa ticha, po ktorej strážnika zasypávam výbuchom smiechu, až sa všetci obzerajú. Miloš sa tiež nemohol dlhšie udržať. Chlap sa tvári ako keby sa mu práve v zadku otvoril dáždnik. V kŕčoch ukazujem prstom na moju staručkú motorku a hovorím, že je na jadrový pohon. Špeciálna technika made in ČSSR- limited edition 1952. Rozpútavame hotovú revolúciu. Toto páni ešte nežrali.

V zápätí pribieha ďalší odborník, aby ma oňuchal dozymetrom. Z tváre mu srší úprimný strach pred ožiarením a keby mohol, určite by dozymeter najradšej priviazal na udicu, aby sa ku mne nemusel priblížiť. Na záver všetkého mi berú doklady a nesmieme sa ani o meter pohnúť. Pomaly zapúšťame pri pletivovej ohrade korene, prechádzajú okolo nás zástupy áut a všetci sa na nás pozerajú ako na zločincov. Rozhodli sme sa natočiť tajné video- keď prúser tak poriadny. Spustiť radiačný poplach je zážitok za sto bodov.

Stihol som dopísať denník, mali sme dosť času upokojiť aj záchvaty smiechu. Bodaj by nie, uplynuli už dve hodiny a nastáva čas začať myslieť. Prebrali sme všetky možnosti, od rádioaktívneho benzínu, cez nejaký prach zaseknutý ešte z Černobyľu a jantár z Baltiku až po elektrickú sústavu. Spoločne s Ing. Milošom sme sa uvzniesli na verdikte, že problémom bude moje dynamozapaľovanie. Spomenul som si, že mi občas niekto hovoril, ako mu zrní televízor keď prejdem okolo jeho domu. To bude ono. Neodrušené káble! Musím tou pekelnou bránou prejsť s vypnutým motorom. Heuréka!!!

Idem oznámiť výsledky našich dvojhodinových myšlienkových pochodov do neďalekej strážnej búdy. Div ma nezastrelili a musím s nimi hovoriť zo vzdialenosti 10 metrov. Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť ich. Motorku tlačím bránou dovedna štyrikrát a ani nepípne. Ak sa toto dozvedia na najvyšších miestach EU, môžeme očakávať na STK testy radiácie pre motocykle staršie ako 50 rokov. Na Slovensku aj s dupľou raz za pol roka.

Po troch hodinách smiechu a neistoty zároveň opúšťame colný priestor.

Mierime po 51ke do Ketrzyn. Počasie sa mení samozrejme v náš neprospech a v Ketrzyn to už nemá ďaleko od núdzového stavu. Potiahneme ešte 10 kilometrov do Martiany. Poľsko je krajina, ktorú mám zafixovanú ako veľmi pohostinnú voči platiacim turistom. S tým zastavujem pri prvej bráne a pýtam sa na ubytovanie. Samozrejme nás milí ľudkovia hneď pozývajú k sebe do domu. Vyťahujú auto z garáže priamo na dážď, aby sme mohli odstaviť motorky do sucha. Presviedčame ich, že nám stačí aj kôlnička. Majú vyhradenú samostatnú časť domu, kde ubytovávajú príležitostne turistov. Ani nestačíme rozvešať naše po hoväde páchnuce premočené oblečenie, už prichádzajú domáci s plnými táckami jedla a pitia. Debatujeme o neďalekých Hitlerových bunkroch, ktoré chceme zajtra navštíviť. Podstupujeme krátku exkurziu vínnou pivničkou, kde majú archivované domáce vínko. Na záver dostávame do daru jednu celú fľašu. Dnešný deň bol jednoznačne jeden z najšialenejších, keď nerátam nočné zážitky z Petrohradu.

Wolfsschanze a iné psie búdy

132

Wolfsschanze, po našom Vlčia nora, sú bunkre, ktoré nechal postaviť Hitler neďaleko miesta nášho nocľahu.

Chceme sa k nim dostať skratkou. Ukázal nám ju pán domáci. Pochmúrnosťou sa do vojenskej témy dnešného dňa hodí. Prechádzame po kameňom dláždenej úzkej ceste hustým temným lesom. Kvôli dažďu a zatiahnutej oblohe je ešte tmavší. Prechádzame okolo rozľahlých zelených močiarov, z ktorých trčia pahýle mŕtvych bielych stromov. V temnote mokrých listov sa odrazu črtajú obrysy mohutných stavieb. Sú tu skoro úplne zabudnuté a obrastené kobercami machu. Niektoré sú roztrhané na kusy a vyniká tak ešte viac ich mohutnosť. Steny sú hrubé aj 9 metrov. Je smutné, že spomedzi všetkej krásnej architektúry, ktorá vznikla v 20. storočí, práve tieto oceľobetónové opachy ju vďaka mohutnosti prežijú a budú tu špatiť hubárom ešte aspoň 1000 hubárskych sezón.

134
Krištáľový rybníček
133
Bunkre

Boli určené pre vysokých funkcionárov a preslávili sa hlavne atentátom strýca Stauffenberga na Hitlera. Takmer zmenil aj naše dejiny- prevrat Valkyra. Stalo sa to 20. júla 1944 a pri tomto dátume sa s Milošom na chvíľu zastavujeme. Rád totiž hľadám aj iné súvislosti, než nám tĺkli do hlavy v škole. (V škole ma za to nemali radi- samoštúdium sa nenosilo). Spomenul som si na jediný ušľachtilý míľnik našej histórie. Naše SNP z 29. augusta 1944 a uvedomil som si, aké veľké sme mali šťastie, že to Stauffenbergovi nevyšlo. Keby sa mu podarilo odpraviť Hitlera tak ako sníval, s veľkou pravdepodobnosťou by sa SNP o mesiac neskôr nekonalo a našu krásnu slovenskú národnosť a zem by si ako kolaboranta po vojne roztrhali Rusi, Maďari a Česi. Všetko zlé bolo na niečo dobré a my sme boli aj napriek vzniku Slovenského štátu obeťou práve vďaka SNP.

Miloša na takéto úvahy ešte musím najskôr navnadiť a preto prenasledujeme skupinku holandských turistov a zľahka oprašujeme našu zabudnutú nemčinu.

135
Trhacz betonówy
136
Trhacz betonówy II
137
Miloš plaší Hitlera

Keď sme sa už natoľko zahĺbili do vojenskej histórie, rozhodli sme sa, že by bolo fajn pozrieť si Dukelský priesmyk. Dnes sa tam už nedostaneme a po 370 kilometroch spíme v lese neďaleko Lublin.

Domov

Počasie s nami poriadne cvičí. Každú hodinu obliekame a vyzliekame nepremoky. Módna prehliadka sa koná rovnomerne v úseku 390 kilometrov, ktoré nás delia od rodnej hrudy. O 19:00 zastavujeme pri tabuli s nápisom Slovenská republika a ideme si pozrieť Dukliansky pamätník. Pri motorkách medzitým odstavuje policajná hliadka a dopredu sa smejeme, aké by bolo úžasné schytať napomenutie alebo pokutu po pol hodine na Slovensku napríklad aj za nesprávne parkovanie.

140
Dukelský pamätník

138

Nič také sa nekoná. Strážcovia zákona obdivujú stroje a nemôžu nás vynachváliť akí sme veľkí cestovatelia, keď sme na Duklu až z Púchova prišli. Pri odpovedi na otázku aká bola cesta, trocha zaváhame. Ruskú okľuku nám uverili až po predložení dôkazov. Sú ale veľmi milí presne podľa hesla na predných dverách. Ochotne obvolávajú možné ubytovanie vo Svidníku a nakoniec nás posielajú do centrály Červeného kríža. Tu sa končí cesta za novými neznámymi miestami po zhruba 5700 kilometroch a troch týždňoch.

139
Doman
142
Bardejov

141

Zhrnutie:

Zo Slovenska sme vyrazili s vidinou vzdialených destinácií, ktoré chceme a musíme dosiahnuť. V predstavách som mal všetky charakteristické a jedinečné stavby a informácie, ktoré každý nájde v turistickom sprievodcovi. Vedel som, že vďaka našim strojom bude na ceste o zábavu postarané. Napodiv v pohode sme prešli všetky mestá podľa plánu. Až v Moskve mi došla podstata. Kremeľ stál priamo predomnou, ale nedostavil sa presne ten pocit uspokojenia, ktorý som očakával.

Spokojnosť nebola úplná. Časť, ktorá predstavovala hrdosť nad nádielkou kilometrov a dosiahnutou métou bola uspokojená. Chýbalo mi to, čo som ani pri ceste na Krym v roku 2012 veľmi nehľadal. Sledoval som vtedy ľudí z vonka a v podstate bez záujmu. Pomohli nám, boli k nám dobrí…

Pohľad na krajinu cez oči jej vlastných obyvateľov. To je pridaná hodnota, bez ktorej si nemôžeme vytvoriť aspoň povrchný názor na ich život. Úplne ideálny stav je schopnosť položiť si seriózne otázku, či by som dokázal žiť ich život, alebo nie a prečo. Súdiť či povyšovať sa nad nich za minulosť, prítomnosť, náturu či zvyky? Nie sú horší ani lepší, rovnako ako my. 

146
Privítanie chlebom a soľou
147
Trocha zaprášené leštenky

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ