Potemkinova dedina- časť 5/6

Posledné hodiny s azbukou

101

Úspešne dvíhame kotvy niečo po trinástej. Ivan nám odporučil návštevu Peterhofu. Pre moje architektonické oči by to bola určite pastva, ale bohužiaľ máme sklz jeden a pol dňa. Prezeráme si ho aspoň zvonka a upokojujeme sa konštatovaním, že budeme mať o dôvod viac zastaviť sa tu o rok. V podstate kompromisy tohoto druhu robíme počas celej cesty. Ale asi neexistuje krajina ani mesto, ktoré človek dokáže spoznať a zistiť všetko už pri prvom kontakte.

101a
Peterhof

Užívame si jazdu po kvalitnej ceste k fínskemu zálivu, ktorý nie je vôbec slaný a pokračujeme po pobreží na západ smerom na Narvu. Prechádzame okolo obrích prekladísk tovaru z vlakov na lode a zastavujeme na Rusko-estónskej hranici v meste Ivangorod, odkiaľ sa hraničným mostom ponad prieplav dostávame do Narvy. Hranicami prechádzame ľahko a za pár minút. Žiadna byrokracia nehrozí. Hraničiari sú zmätení sami zo seba a jeden nevie, čo robí druhý. Musíme si s Milošom medzi sebou upratať doklady, lebo nám to dali v jednej hŕbke. Asi mali zrovna nováčikovia training day. Keby sme chceli, tak prepašujeme aj bronzovú sochu Petra Veľkého.

106b
Mirror

Režeme po E20ke smer Tallin a krajina nám ponúka nádherné impresie plné sviežosti. Smerujeme priamo na západ a slnko sa pred nami mení na ohnivé horizontálne stuhy, ktoré zafarbujú prírodu a zapĺňajú oblohu. K tomuto úkazu nás vedie cestička, o akej vždy snívame. Optimálne kľukatá a zvlnená, pretínajúca malé zelené políčka a ihličnaté lesy. Je približne 19:30 a z lesov smerom k ceste sa začína tesne pri zemi plaziť biela hustá mystická hmla. Taká hustá, akú dokáže vyprodukovať len nejaký diskodymostroj. Miestami sa ležérne prelieva cez cestu a Miloš ju predomnou v rýchlosti rozráža.

102
Mystické Estónsko
103
Mystické Estónsko

Našej pozornosti neunikli značky upozorňujúce na zvýšený pohyb sobov. Chystáme sa prespať v najbližšom lese a dúfame, že sa nám podarí nejakého zazrieť. Trochu nás znepokojujú všadeprítomné značky v miestom jazyku, ktorému nerozumieme. Sú tam znázornené prekrížené zbrane a lovecké psy. Tušíme prebiehajúcu loveckú sezónu. Z bezpečnostných dôvodov nezachádzame ďaleko do lesa, aby si nás poľovník nepomýlil s nejakými paroháčmi a na motorky vešáme všetko reflexné, čo je po ruke. Pri teplote 10 stupňov neďaleko od Voka sa pod širákom najlepšie zaspáva. Lesy sú temné, vlhké a zdá sa, akoby do nich nikto nikdy nechodil.

104
Krvilačné soby

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Ranný pohľad do mapy nám okamžite ponúka bod záujmu a príležitosť na úsmev. Čo by sme to boli za Slováci, keby sme sa nezastavili v mestečku so zvučným názvom Kunda. Plán je jasný, papierové gps na nádrži mám upevnené.

105
Cesta rovno do Kundy

Pohybujeme sa medzi hlavným ťahom E20 a pobrežím Baltského mora. Nechávam sa uniesť parádnymi cestičkami a po chvíli nevidím Miloša v späťáku. Otáčam, ale nikde ho niet. Plán máme jasný. Idem prvý a budem ho vyčkávať na exponovaných miestach pri ceste. Stojím na pumpe, stojím pri ceduli Kunda a ten chlap stále nikde. Na to všetko sa mi vybíja mobil. Sever Estónska je pretkaný malými cestičkami od dediny k dedine podobne, ako na východe ČR. Odstavujem v poslednej dedinke z papierovej gps- Kolga priamo pred múzeom. Správkyňa múzea mi ochotne nechá nabiť telefón a zatiaľ mi ukazuje expozíciu.

Múzeum je vybudované v starom meštianskom dome zo 17. storočia. Pôvodne ho vlastnila rodina Steinbock. Dcéra jedného z mužov tohto mena sa vydala do ruskej cárskej rodiny. Konečne sa dozvedám zaujímavé súvislosti zo života pôvodných obyvateľov na severe Estónska.

IMG_4285
Múzeum v Kolge

Hlavnou obchodnou cestou do fínska bol Fínsky záliv, ktorý je široký asi len 60 kilometrov. Ľudia v 15. a 16. storočí začali využívať rozdiely v podnebí a poľnohospodárskych možnostiach oboch krajín. Rozvinul sa obchod so zemiakmi a vodkou. Napríklad zemiaky v Estónsku stáli 7 rubľov, zatiaľ čo vo Fínsku 22. Vodka vo fínsku 10korún a v Estónsku 66. Zo šikovných ľudí sa za krátko stali milionári, ktorí začali regulovať obchod. Kone nepotrebovali, stačili im lode. Zaujímavá bola časť expozície zo začiatku 20. storočia z obdobia prohibície v Estónsku. Pašovanie vodky z Fínska bolo domácim športom. Neuveriteľná ľudská vynaliezavosť posúvala hranice možností kam umiestniť tajné nádoby s alkoholom. Vznikli ploskačky na dĺžku stehna, alebo nohavice, výplne do podprseniek pre prirodzene plochejšie ženy, výplne klobúkov. Najväčší gól bolo obrovské niekoľko tisíc litrové torpédo, ktoré ťahala za sebou loď.

Opäť sa potvrdilo pravidlo, že najlepšie zážitky a informácie prichádzajú vtedy, keď sa človek zrazu rozhodne zmeniť určený plán.

Mobil je nabitý, ja som bohatší o vedomosť, môžem začať hľadať strateného Miloša. Dobieham ho na pumpe a spoločne ideme pozrieť do dedinky Neeme na konci piesočnatého výbežku pobrežia.

106a
Pobrežie Baltského mora
107
Pobrežie Baltského mora

Ako si pozrieť celé mesto jedným pohľadom?

Do Tallinu sa dostávame po prekonaní ešte 40km. Na prvý pohľad sme dosť sklamaní. Privítalo nás postkomunistické panelákové mesto. Ideme do prístavu a zrazu je všetko inak. Dostávame sa s motorkami do historického srdca mesta.

A teraz tretia praktická rada. Ako si pozrieť aspoň zbežne pri nedostatku času centrum veľkého mesta jedným pohľadom za pár minút? Jednoduché a geniálne!

V našom prípade sme sa vyštverali asi na najvyššiu kostolnú vežu, ktorú sme objavili a krásne historické centrum aj prístavy máme ako na dlani. Len výstup v kompletnom oblečku bol vyšťavujúci.

109
Tallinn z najvyššej veže v meste
110
Tallinn z najvyššej veže v meste
111
Tallinn z najvyššej veže v meste
112
Tallinn z najvyššej veže v meste

Vydávame sa po ceste číslo 4 priamo do Rigy. Smerová tabuľa ukazuje 310km. Niekde na pol ceste budeme musieť prenocovať. Minulý rok v Mysovom na Kryme sa nám veľmi pozdávalo spanie priamo na pláži a hovoríme si, že by sme si taký luxus a výsadu mali dopriať znova. Pestrá ale trocha plochá krajina nás sprevádza do Pärnu a začína sa pomaly stmievať. Hlavná cesta vedie tesne pri pobreží a na prvý pohľad sa zdá jednoduché niekde zakotviť. Smerom k moru vedie množstvo odbočiek, ale starosti nám robia domy a rekreačné chaty, postavené priamo na súkromných plážach. Trápime sa ešte ďalších 50 kilometrov. Z lesov sa znova začína pod naše kolesá plaziť hustá mystická hmla. Krajina je tu totálne upravená a uprataná. Je to také malé prímorské Rakúsko a tento dojem nás sprevádza od Peterhofu. Nečudoval by som sa, keby som v lese chytil wifi.

114
Západ na estónskej pláží

Nakoniec sa nám podarí nájsť niečo ako penzión, ktorý je aktuálne mimo sezóny a zatvorený. Využívame možnosť dostať sa na prislúchajúcu časť pláže. Je tu kľud a pohoda. Táborenie na zabudnutej pláži považujem za jednu z najpríjemnejších vecí na svete. Dostavuje sa pocit absolútnej spokojnosti. Prispieva k tomu ohnivo oranžový západ slnka, ktorý sa postupne mení na bezchybnú hviezdnu oblohu.

IMG_4319

Jawa, the world´s fastest motorcycle

Máme šibnutý plán. Už včera večer nám behali po rozume plážové preteky. Také ako sme videli vo filme The world´s fastest Indian. Sme ako malé deti. Zhadzujeme z motoriek všetko prebytočné a ideme na prieskum trate. Trochu nám robia vrásky vyčnievajúce balvany z piesku. Keby sa náhodou motorka rozhodla na zradnom piesku zmeniť smer, žiadne brzdenie by tu nepomohlo. Musíme si preto dopredu prejsť a vlastnými stopami vyznačiť dráhy. Pre lepší vietor vo vlasoch a nakopnutie zmyslov ostávajú naše helmy prázdne. Jazda na motorke po pláži s plynom nadoraz a pri východe slnka prináša veľmi intenzívne pocity.

 

Mašiny sú poctivo nasolené a spodok motora pod nánosmi piesku pripomína hniezdo lastovičky. Takto vyparádení môžeme smelo pokračovať do Rigy.

115
Po pretekoch
116
Ekológovia

Litva a Lotyšsko sú krajiny, ktoré sa mi neustále pletú v názve. Rozdiel v ich originálnych názvoch je taký nepatrný pre našinca ako vo všeobecnosti aj samotný charakter oboch krajín. Rovnaký prírodný ráz, jazyky. Dokonca neuznávajú ani hraničné prechody. Na vstupe do Lotyšska z Estónska si všímame len skromný pamätníček v ruskom štýle medzi rodinnými domami. Musím sa priznať, že občas si neviem spomenúť, v ktorej krajine sa nachádzam. Väčšie mestá majú už tradičné postkomunistické predmestie a za historickými chuťovkami sa treba predrať do centra.

113

Zaujímavejšie je stretnutie s cyklofrancúzom o pár minút neskôr. Chalanisko v našom veku, zarastený ako Matuzalem má za sebou 5 mesiacov v sedle svojho bicykla a asi 7000 kilometrov. Samozrejme si vymieňame kontakty a dávame mu odporúčania na najzaujímavejšie miesta v našej vlasti. On nás na oplátku pozýva k sebe do Nice.

118
Cyklofrancúz

117

Pokračujeme do Rigy. Mesto má krásne historické centrum, ale dojem mi kazí niekoľkonásobné preskočenie reťaze cez rozetu pri rozbehu. Neveští to nič dobré a okamžite odstavujeme. Vyťahujem fungel novú reťaz, že ju vymením. Hodím kontrolné očko na zuby rozety a mám skôr pocit, že robím zubnú prehliadku žralokovi. Všetky špičky sú vyťahané v smere jazdy a ostré ako žraločie zuby. Niektoré sú úplne odrazené a už sa začínajú zaoblovať. Hold, 60 rokov si vybralo svoju daň a mojich 55000km od roku 2009 tiež. Budeme musieť častejšie šponovať a kontrolovať.

IMG_4338
Dlaha na zlomenom nosiči batožiny

Ako balím nádobíčko, preskočí ma druhý infarkt. Jedna zo vzpier od nosiča batožiny je zlomená. Netrvá to dlho a s chladnou hlavou vyrábam improvizovanú dlahu z dvoch vidlicových kľúčov a oceľových sťahovacích pások. Riešenie je v konečnom dôsledku celkom pevné.

Od Ivana sme dostali odporučenie na návštevu Hory Krížov pri meste Šiauliai. Slniečko je vysoko a nechce sa nám ísť hlavnými ťahmi, ktoré sú tu hádam priamejšie ako v Rusku. Prechádzame upraveným vidiekom, ktorý vo mne vyvoláva spomienky na juhovýchodné Belgicko. Sú to malebné domčeky z kameňa, v centre stojí kostol veľmi často pri nejakej vodnej ploche, ktorá slúži asi aj na zavlažovanie.

Zapadajúce slnko pomaly uzatvára dnešnú nádielku kilometrov a my sa snažíme nájsť tajomnú horu krížov. Miloš si ju všimol ako prvý. Prichádzame k vyvýšenine uprostred polí. Je tu ticho a pokoj. Prvé upútajú pozornosť niekoľkometrové kusy týčiace sa ako indiánske totemy. K ich kmeňom- inak sa to nedá nazvať, počas dlhých desaťročí prinášajú návštevníci z celého sveta krížiky všetkých veľkostí a materiálových prevedení. Čítame nápisy vo všetkých svetových jazykoch. Vyjadrujú prosby aj vďaku ľudí, ktorí ich sem priniesli. Občas sa v závane ľahkého vetra uvedú do pohybu najmenšie krížiky a okolo sa ozýva ich slabé cinkanie.

122
Križiak
121
Hora krížov
123
Hora krížov

Táboríme pár stoviek metrov od Hory Krížov pri temnom močiari. Aj keď je asi len 20 hodín, ťahá od neho veľký chlad a vlhkosť. Sme po dnešku dosť unavení a stany nevybaľujeme. Počas predchádzajúcich nocí som si zvykol natiahnuť na spacák veľkokapacitné igelitové vrece. Je to celkom praktická izolácia proti rose, ale šuchocem v tom ako prerastený balík Chipsov. Pri varení večere nás prekvapujú nejaké zvieracie zvuky spod neďalekých kriakov.

Ráno ešte raz kontrolujeme, či sú všetky kríže na svojom mieste a vydávame sa v ústrety významnej prírodnej zaujímavosti.

Máme dvojvstupové víza do Ruska a preto chceme prejsť Kaliningradskou oblasťou, ktorej sme dali pracovný názov Malé Rusko. Aby sme sa tam dostali, musíme prekonať pásik súše asi 10km široký. Nazýva sa Kuršská Kosa a približne v strede svojej dĺžky 100km je štátna hranica s našim Malým Ruskom. Od Litvy Kosu oddeľuje úzky prieplav, ktorý spája Baltské more a záliv. V Klaipéde sa za drobného dažďa naloďujeme na kompu a za pár minút sme opäť na súši. Len čo motorky pocítili asfalt spustil sa intenzívny lejak. Z úžasných slnkom zaliatych piesočných dún, ktorých sa ľudská noha dotkne len občas máme dobrý pocit, ale žiadne super vizuálne zážitky. Prší čím ďalej viac.

124
Kuršská kosa
125
Trajektom sa prevezieme pár metrov
126
Nida
127
Postavy z rákosia, ktoré sa zapaľujú ako obete morským bohom

Vo všeobecnosti to tu majú Litovčania pekne upravené, na odpočívadlách si môžeme prečítať o živočíchoch a histórii. Všetko na spôsob našich náučných chodníkov v lese. Zastavujeme sa v dedinke Nida s charakterom severských prímorských miest. vládne tu pokojná atmosféra a pohybuje sa tu aj napriek zlému počasiu veľa turistov.

Hranica je vzdialená asi 10 kilometrov a sme plní očakávaní, ako nás ruská strana Kuršskej Kosy prekvapí…

Samozrejme hraničná kontrola… cestu nám hatí závora a hraničiar pýta 150 rubľov za jej zdvihnutie. Prejazd národným parkom je spoplatnený. V momente si obaja uvedomujeme, že nemáme žiadne ruble. Doslova vysýpame všetok obsah peňaženiek a nejakým zázrakom sa nám podarí vyskladať potrebnú sumu z rubľomincí a eurobankoviek. Pri našom trápení prichádza ďalší hraničiar a pýta sa ma, či si môže odfotiť motorku. Hovorím že DA, ale jedna fotka stojí 150 rubľov. Obchod nevyšiel, ale aby nebola nuda, Miloša ponaháňal strážny sabaka.

Rampa stúpa k búrkovým mračnám a hneď vidíme, že sme ,,doma,,. Úzka cestička sa kľukatí hustým lesom pod gotickou klenbou z listnatých stromov. De javu. Je až neuveriteľné, ako mi pripomína cestu do Černobyľu. Orientačné tabule zmizli, odpočívadlá sú tu len z núdze. Jednoducho si Rusi povedali, že kým z toho netečie ropa, nestojí to za záujem.

Cestička nás vypľúva v centre Zelenogradsku. V meste vládne dopravný chaos a zašlá secesná sláva spred 100 rokov. S menšími obtiažami nachádzame ubytovanie za 500 rubľov na osobu a noc. Máme za sebou štyri dni v sedle a tri noci pod holým nebom. Nevadilo by mi ani spanie na slamníku, hlavne aby mal sprchu a wc. Hulvátstvo doťahujeme do dokonalosti. Štartujeme môj turbobenzínový varič na hotelovej izbe a varíme instantné špeciality.

IMG_4377
Uvaríme aj v hoteli

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ