Potemkinova dedina- časť 3/6

8. deň S celou armádou na Moskvu

41

Miloš povýšil montáž nového karburátora nad všetky ranné rituály. Ja sa zatiaľ balím. Chvíľa pravdy sa priblížila, Miloš štartuje.

Motorka ani za nič nechce naštartovať. Za súzvuku pravých slovenských vulgarizmov ho tlačím okolo parkoviska. Po štvrtom kole konečne tá príšera chytila. Aj hluchý by si zapchával uši, keby počul ten odporný chod motora. Dolaďujeme štandardnými postupmi, ale aj tak to nie je ono. Karburátor má nízku hladinu paliva. Musíme vytuniť plavák- narezať jednoducho novú drážku na vodítko a posunúť ho vyššie… vyhrali sme ako vždy. Beží ako hodinky. Zase jedna z chvíľ, keď si hovoríme, že keby som nebol architekt a Miloš elektrikár, môžeme to rovno zabaliť.

200 kilometrov nás delí od Moskvy a miestami sa zdá, že by mohlo prestať aj pršať. Pozorujeme zvláštny úkaz. Podarilo sa nám dobehnúť konvoj vojenských nákladiakov. Na jeho konci ide policajné auto a snaží sa zabrániť obiehaniu konvoja. Keď sa rozšíri cesta na dva pruhy, konvoj ide v pravom a policajt sa jednoducho vopchá do ľavého. Pruhy sa striedajú podobne ako pod Strečnom.

Nervozita sa dá krájať. Jeden maniak to nevydrží a začne konvoj obiehať po pravej krajnici. Ostatní len váhajú, policajt nič nerieši. Po pár sekundách všetci surovo hlava-nehlava obiehajú po krajnici. My samozrejme tiež. Konvoj má asi 5 kilometrov a najvyššiu rýchlosť 60.

Keď sa nám to konečne podarí obísť, podľa zákona schválnosti mi dochádza benzín. Musím zastaviť na pumpe a v priebehu pár minút som znova na konci konvoja. Opakujem teda pravostranný obiehací manéver. A nechcem si predstaviť, čo si o nás asi pomysleli vojaci.

Ako nájsť starého kamaráta medzi 12 000 000 iných ľudí?

Moskva je na dostrel a nevynechá privítanie v podobe totálne zapchatého južného vjazdu M2. Divoko obiehame všetko čo neobehne nás.

Po príchode do Moskvy sa ma prvý krát na tomto výlete zmocňuje úprimný pocit víťazstva. Možno by sa dostavil už skôr nebyť mokrého počasia. Ale toto tu ešte nebolo. 61 rokov starý Perák po vlastnej osi v Moskve. To ešte nikto nevidel. Rovnaká detská radosť ako minulý rok v Odese.

A teraz prvá praktická rada. Ako sa dostať na konkrétnu adresu bez navigácie v dvanásť miliónovom meste? Jednoduché a geniálne! Stopujem taxík, taxikárovi dávam mobil s adresou a 700 rubľov. Nasleduje krkolomná naháňačka srdcom Moskvy. V zákrutách na hranici priľnavosti a s brzdením ušami aj očami. Motory točíme do rozpadnutia a štrikujeme pomedzi autá. Všetko v daždi.

České veľvyslanectvo.

Volám Ivanovi. Rok som môjho kamaráta nevidel. Maturovali sme spolu. V roku 2007 sme spolu boli na motozraze na Šírave. Zdala sa nám to z Púchova nekonečná diaľka. Úplne iný svet. Boli sme lokálni hrdinovia. Dnes je to smiešne, ale tu niekde sú korene môjho šialenstva. Závislosť na cestovaní, ktorá spôsobuje, že ešte som len na spiatočnej ceste z jedného výletu a už premýšľam nad ďalším.

Máme česť stráviť príjemný víkend ako hostia u skvelých ľudí. Ivan je dokonalý sprievodca. Presne vie, čo treba vidieť a ako sa tam dostať. Sú k nám pohostinní a milí aj napriek tomu, že smrdíme ako mokré psy a z nášho oblečenia má Tina potopu v byte.

IMG_3915
Konečne s celou rodinou v Moskve

Dodnes som si z Miloša robil posmešky, lebo vlečie dáždnik. Dáždnik asi po starej mame na motorke. Na motorke v Rusku…

Konečne som ho pochopil. Od Ivana drankám čokoľvek, čo by ma na dnešnej prechádzke Moskvou tiež ochránilo pred dažďom a ten prefíkaný čert sa len smeje.

IMG_3954
Jedna zo staníc metra
IMG_3939
Obchodný dom GUM
IMG_3945
Najväčšie delo, ktoré nikdy nevystrelilo. Car puška
IMG_3923
Veľké divadlo
48
Lenin

IMG_3948 IMG_3978 IMG_3979

Zmeškali sme aerosalón, celú rodinu sme chceli pozvať na večeru, ale pri jej cene nás skoro vyvalilo zo stoličiek. Našťastie ju zatiahol Ivanov otec. Inak by jeden z nás musel predať obličku.

IMG_3981

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás

56

Je pondelok. Hostitelia musia ísť do práce ako všetci slušní ľudia a my pokračujeme na sever. Moskva sa s nami lúči útržkami modrej oblohy, ale začína byť poriadna zima. Oblečenie sa nám úplne nevysušilo a teplota kolísajúca okolo 13 stupňov vyvoláva intenzívnejší pocit chladu.

Stretnúť na ruských cestách motorkára je omnoho väčšia vzácnosť ako u nás. Pozdraviť sa s ruským motorkárom je o to vrúcnejšie. Slovák bežne kývne prstom,začiatočník nevie o čo ide. Ale Rusi mávajú z kilometra s rukou vysoko nad hlavou. Míňame takto dve motorky a moje periférne videnie vyhodnocuje niečo nezvyčajné. Obzriem sa a to stará Jawa. Okamžite sa točíme cez dve plné čiary za nimi a režeme na plný plyn. Dobieham Jawu 350 z roku 1970 typ 360. U nás sa najčastejšie dochovala vo vojenskom prevedení.

Chalanovi skoro oči vypadli, keď som sa zjavil po jeho ľavici. Hneď zastavujú a zisťujem, že sú z Moldavska. Samozrejme môj typ motocykla nikdy na živo nevideli, ale poznajú ho z obrázkov v knihách. Vymieňame si adresy, vedeli by sme sa našou rusko-slovensko-anglickou hatlaninou rozprávať aj celé hodiny. Láska k veteránom je medzinárodným jazykom podobne ako matematika. Prajeme si vzájomne šťastnú cestu a pokračujeme opačnými smermi. Za takýmito stretnutiami sa oplatí absolvovať jednotvárne ruské roviny.

IMG_4001
Stefan s partiou z Moldavska
IMG_3997
Stefan videl perák prvý krát naživo
IMG_3998
Jawa 350 typ 360

Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém

Okolo 20:00 prichádzame do Valday. Je to mestečko na brehu malebného jazera s rovnakým názvom. Ivan nám hovoril, že je to celkom navštevované letné stredisko. My prichádzame zľahka po sezóne a letnú slávu odrážajú už len ceny v hoteli, ktoré sú porovnateľné s centrom Kyjeva. Inak architektúra je strohejšia ako v ruských dedinkách južnejšie. Prevláda drevené obloženie bez rezbárskych chuťoviek okolo okien.

IMG_4004
Valday

Dnes by sme zvládli aj stanovačku pri jazere. Hľadáme vhodné miesto, ale pre istotu sa pýtam okoloidúceho šuhaja, či o niečom nevie. Chvíľu premýšľa, vyzvedá kto a čo sme a ponúka nám nocľah u seba doma. Berieme to! Prečo nie? Ak to nebude nikomu vadiť… Záchranca nášho pohodlia sa volá Artém a vedie nás rozbahnenou cestičkou k svojmu domu.

Keď som bol malý, hovorili mi, aby som sa nedával do reči s cudzími ľuďmi…

Drevený domec sa nachádza na okraji Valday. Vykúka spomedzi stromov a má neskutočný výhľad na jazero. K celkovej atmosfére poskladanej z melanchólie zapadajúceho slnka prispieva náznak jesene vo farbách okolitej prírody.

IMG_4010
Nečakané ubytovanie

Artém je ruský prototyp človeka, akých často stretávame. Rázny, milý, ale na zdvorilostné ústupky sa s nami hrať odmieta. Dvakrát sa nás nepýta, či sme hladní a zo všetkých kútov kuchyne vyberá rôzne dobroty k čaju. Nechápe, že my mu rozumieme a on nám nie. Vysvetľujeme, že Slovenčina je veľmi tvárny jazyk a keď si nevieme porozumieť, zapájame angličtinu. Pri vstupe do kuchyne ako hlavného spoločenského priestoru ostávam stáť pred jeho atmosférou.

IMG_4025
Majstrovské zátišie
IMG_4028
Majstrovské zátišie
IMG_4026
Tu sme spali
IMG_4027
Majstrovské zátišie

Ruské domčeky sú zvonku bohato zdobené, maľované a vyrezávané. Podobajú sa na vianočné perníky hýriace všetkými farbami. Artemov dom je zvonka strohý dokonca viac ako ostatné domy vo Valday. Interiér je ale iná káva. Neuveriteľné kontexty dekorácií a obrazov tu ožívajú. Niekto by povedal, že je to preplnený priestor. V tomto dome má každá maličkosť svoje presné miesto a symboliku. Každý kút rozpráva vlastný príbeh človeka v spätosti s prírodou, priateľmi a zážitkami. Dokázal by som sa tu prechádzať týždne a vždy by som objavil niečo nové v iných zaujímavých súvislostiach.

Debatujeme o ľuďoch, Rusku a porovnávame naše národy. Pri ťažkých témach o Artémovej žene a dcére samostatne žijúcich v Petrohrade na odľahčenie vyťahujeme našu slivovicu.

Artém je umelecky dosť zdatný. Portrét zvláda na mojej úrovni a to nemá za sebou žiadny rýchlokurz geniality, ale len cit pre ceruzku. Ukazuje nám krabicu plnú skíc a dáva mi príležitosť niečo si vybrať na pamiatku. Originálnejší suvenír ako krásny akvarel kostolíka na jazere Valday nikde nekúpim. Navyše dobre zvládnutý akvarel považujem za vrchol umenia, lebo ja som v ňom úplný babrák.

Zaspávame s Milošom na spoločnej posteli. Zo začiatku sa to zdalo ako praktický nápad, ale ten chumaj mi celú noc bral perinu. V chalupe bolo nad ránom asi 10 stupňov a skoro som zamrzol.

Pred raňajkami máme exkurziu po záhrade. Rovnako ako v dome, ani tu sa kreativite medze nekládli. Artéma som nazval majstrom zátišia.

IMG_4013
netradičné WC
IMG_4018
Aj záhradka je vybudovaná s citom
IMG_4021
Raňajky

Artémova mama nám pripravila vynikajúce raňajky. Dozvedáme sa, že vyrába tradičné bábiky a píše o nich aj knihu. Škoda, že nemôžeme u týchto ľudí podudnúť dlhšie.

Nesmieme vynechať chrám na brehu jazera. Artém si nechce nechať ujsť príležitosť previezť sa na jawke a ide s nami. O jedenástej sa vraciame naspäť.

IMG_4029
chrám
IMG_4035
Valday

Musíme pokračovať v púti. Chceme nášmu kamarátovi nechať aspoň 1000rb za všetko, čo pre nás spravil. Rázne odmieta. Hovorí, že mu stačí dobrý pocit z toho, že sme boli jeho hosťami. A veľmi rád nás pohostí znova.

Rozhodol som sa, že by som mu mal nechať aspoň nejaký darček. Niečo, čo by mu naše stretnutie pripomínalo. Padol mi zrak na odznaky československej ľudovej armády, ktoré mám pripevnené na brašniach. Všetky sú poodierané a pamätajú veľa kilometrov. Len jeden si zachoval farby. Driapem ho šrobovákom. Bude z neho perfektný spomienkový predmet na doplnenie kompozície v domčeku.

IMG_4020
Darček
IMG_4052
Валдайский Иверский монастырь

IMG_4058

PREDCHÁDZAJÚCA ČASŤ                                NASLEDUJÚCA ČASŤ